Tento blog je reakciou na výzvu českých a slovenských intelektuálov, politikov a novinárov, ktorú podpísali aj viacerí naši kolegovia. Zdieľame s nimi jedno východisko a jeden záver, že Rusko je agresor a Ukrajina obeť, ktorej treba pomôcť. Nemyslíme si však, že dodávky zbraní sú tou správnou formou pomoci.
Rusko má vo vojne s Ukrajinou navrch v dvoch oblastiach: v zbraniach a v propagande.
Lenže aj Ukrajina má v niečom prevahu. Má na svojej strane EÚ. Najväčšou slabosťou Ruska je preto ekonomika.
Toľko východiská, poďme k samotnej polemike.
Viac ako stovka signatárov v svojej výzve píše: „Už dávno nastal čas na poskytnutie účinnej a rozsiahlej vojenskej pomoci napadnutej Ukrajine.“
Pomôcť Ukrajine so zbraňami by malo závažné dôsledky pre Ukrajinu, aj pre Rusko, a tiež pre všetky zúčastnené krajiny. Fakticky by to bolo tiché vyhlásenie vojny Rusku. Naša otázka preto znie: Nepoškodíme tým Ukrajine ešte viac?
Po prvé, o možnosti dodávok zbraní ukrajinskej armáde sa samozrejme už dlhšie a pomerne intenzívne diskutuje. Aj v tejto debate ale zaznievajú zásadné argumenty proti. Také, ktoré sa nedajú odbaviť len mávnutím ruky, alebo označením ich nositeľov za pokračovateľov appeasementu, či dokonca zakuklených podporovateľov Putinovho režimu.
Nejde pritom primárne o vyjadrenia politikov. Aj keď možno bude užitočné, aby jeden politický výrok na tomto mieste zaznel. Nemecká kancelárka Angela Merkelová približne pred mesiacom na tému dodávok zbraní povedala: „Problém je v tom, že si neviem predstaviť žiadnu situáciu, v ktorej by lepšie vyzbrojenie ukrajinskej armády natoľko ovplyvnilo prezidenta Putina, aby dospel k dojmu, že môže vojensky prehrať. Je to treba povedať takto tvrdo. Je to realita s ktorou sa treba nejako vysporiadať. Vojensky sa to vyhrať nedá. To je horká pravda.“
Ešte dôležitejšie sú vojenské argumenty.
V lete minulého roku, keď sa debata okolo možných dodávok zbraní na Ukrajinu ešte len rozbiehala, zverejnil poľský denník Gazeta Wyborcza analytický text s nasledujúcim záverom: Jediné, čo Ukrajine nechýba, sú vlastné zbrane. Wyborcza sa v texte odvoláva na údaje Stockholm International Peace Research Institute, podľa ktorého bola Ukrajina v roku 2012 štvrtým najväčším vývozcom zbraní na svete. Vyviezla desiatky tankov do Etiópie, Sudánu, či Bulharska, protilietadlové rakety do Izraela a Alžírska a chystala sa predať mobilné protilietadalové systémy Indii. Okrem toho vyviezla desaťtisíce strelných zbraní. Export ukrajinských zbraní celkovo dosiahol hodnotu okolo 1,3 miliardy dolárov. Podľa poľského denníka disponuje Kyjev viac ako 700 tankami, 80 vrtuľníkmi a niekoľkými stovkami lietadiel. Má tiež jednu z najväčších zásob delostreleckej munície na svete.
Ak podľa autora analýzy ukrajinská armáda niečo potrebuje, tak je to práve vojenská výstroj – obväzy, nepriestrelné vesty, prilby a spacáky.
Autor však zároveň priznáva, že veľkým problémom ukrajinskej armády je jej bojové odhodlanie a slabá vojenská rozviedka.Už dlhší čas vojenskí odborníci poukazujú na to, že najbojaschopnejšími ukrajinskými jednotkami v Donbase sú dobrovoľnícke prápory platené oligarchami, pričom regulérne jednotky armády majú veľké problémy s bojovou morálkou. Tu však západné krajiny Ukrajine pomôcť nedokážu.
Druhým problémom je korupcia. Ako povedal nedávno pre New York Times Semjon Semenčenko, poslanec parlamentu a bývalý veliteľ dobrovoľníckeho práporu Donbas na ukrajinskej strane, v ukrajinských jednotkách sú aj skorumpovaní vojaci, ktorí svoju krajinu bez problémov zrádzajú: „Často nevieme, kde končí FSB (bývalá ruská KGB, pozn. red.) a začínajú jednotky našej armády.“ Ak by sme posielali takejto armáde zbrane, riskujeme, že by sme ich posielali aj ruským separatistom a vojakom.
Súhlasíme aj so slovami poslanca Františka Šebeja, ktorý sa vyjadril, že keby to bolo na ňom, s dodaním zbraní na Ukrajinu by váhal. „Ak by Ukrajina chcela čeliť modernejšej ruskej technike, potrebovala by najmodernejšie západné zbrane. A tie tam dodávať nemá zmysel, lebo s nimi by musela prísť aj obsluha. Ukrajinská armáda totiž v danej chvíli nemá ľudí, ktorí by s tým vedeli zaobchádzať“.
Záver: Zmysluplná vojenská pomoc Ukrajine by znamenala dodanie takých zbraňových systémom, s ktorými by musel prísť aj personál na ich obsluhu. Teda príslušníci ozborojených síl NATO. A to by znamenalo vstup Aliancie do regulérnej vojny s Ruskom. S obrovským rizikom eskalácie konfliktu do netušených rozmerov.
To samozrejme neznamená, že Západ by mal na tlak voči Rusku a pomoc Ukrajine rezignovať.
Náš východný sused bude v najbližšej dobe potrebovať masívnu hospodársku pomoc, aby sa vyhol riziku sociálnych a politických nepokojov a vyčerpané nie sú ani možnosti ekonomických sankcií proti Rusku. Vo vojne „televízora proti chladničke,“ ako o tom nedávno písal komentátor Financial Times Gideon Rachman, navyše Putin pred svojimi vlastnými občanmi pomaly prehráva.
Napamäti by sme mali mať ešte jednu vec, ktorú najpresnejšie vyjadril bulharský politológ Ivan Krastev: Zahnať Rusko do úplného kúta neznamená Rusko poraziť, ale urobiť ho ešte viac agresívnym.
Každá vojna, ale naposledy vojna v Iraku, nám ukázala, že dôsledky vojny môžu byť nepredstaviteľne horšie, ako to, kvôli čomu vojna vznikne. Preto treba hovoriť aj o tom.
Toto nie je zo strany Západu appeasement, ale politický realizmus. A na ten musia v aktuálnom konflikte s Ruskom dať európski lídri viac, ako na historické výročia .
Jozef Majchrák, Jaroslav Daniška
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.