Slonková: Verila som, že to ide aj s Babišom

/Foto: Boris Németh/

.kedy ste sa rozhodli, že budete novinárkou?

V rodine to nemám, hoci obaja rodičia pracovali v Českej televízii. Otec sa ako dramaturg venoval prírodopisným a náučným programom, mama športu. Keď som však ako 16-ročná zháňala brigádu, otec ma priviedol do jednej novinárskej krčmy a zoznámil ma s človekom, ktorý vtedy pracoval pre denník Práca. Ten mi odporučil, aby som to skúsila radšej v Mladej Fronte Dnes. Na začiatku som nosila faxy a robila také dievča pre všetko. Občas mi dali napísať aj nejaký článok, niečo ako čiernu kroniku. Zrejme som sa osvedčila, keďže ďalšie leto ma vzali znova. Po maturite mi ponúkli miesto v domácej redakcii novín.

.v žurnalistike ste od roku 1991. Ako dlho trvalo, kým sa z elévky stala plnohodnotná novinárka?

Bolo to veľmi rýchle. Po páde komunizmu boli redakcie vyprázdnené, takže ľudia ako ja robili hneď od začiatku na témach, ku ktorým by sa za normálnych okolností dostali za desať, možno pätnásť rokov. Boli sme hodení do vody, všetko sme sa učili za pochodu. Bola to vynikajúca škola, navyše som mala šťastie na ľudí, od ktorých som sa učila.

.jedným z vašich šéfov v Mladej Fronte Dnes bol aj Petr Šabata. Viete, čo robí dnes?

Viem, že pracuje pre denník SME, do ktorého vstúpila Penta.

.čo si o tom myslíte?

Na to sa musíte spýtať Petra Šabatu. (Smiech.)

.neprekvapilo vás to?

Neviem, čo ho k tomu viedlo, respektíve, aké podmienky si stanovil. Nebolo by preto úplne fér, keby som to hodnotila.

.pamätáte sa na na svojho prvého “sólokapra”?

Jasné. Napísala som článok o tom, že významné české banky brali do zálohy nahodnotené drahé kamene. Vtedy som ešte nevedela, o aký veľký podvod ide. Množstvo ľudí to aj spochybňovalo, pretože neverili, že niekto môže byť taký hlúpy, že si neoverí skutočnú hodnotu tých kameňov a poskytne za ne mnohomiliónové úvery. Po desiatich rokoch sa však ukázalo, že to bolo asi 20 miliárd korún.

.aké to malo dôsledky?

Predstavitelia bánk sa v tom pochopiteľne nevŕtali, pretože by to škodilo ich reputácii. Neskôr sa tým zaoberala aj polícia: viem, že zopár ľudí skončilo aj pred súdom, určite však neboli potrestaní všetci.

.na Slovensku sme mali v 90. rokoch problém s Vladimírom Mečiarom, čo pocítili aj mnohí novinári. Viacerí čelili fyzickým útokom, vybuchovali im autá. Zvonku sa zdalo, že u vás bola vtedy takmer nuda. Naozaj to bola taká selanka?

V porovnaní so Slovenskomto bolinaozaj zlaté časy. Vyhrážky boli aj u nás, čo je však pri tejto práci normálne. Situáciu na Slovensku sme vnímali ako dosť veľkú divočinu: u nás sa totiž novinári nemuseli báť o život.

.aj v Českej republike však prišlo ťažšie obdobie, keď sa spojil Zeman s Klausom cez tzv. opozičnú zmluvu. V roku 2000 ste boli dokonca obvinená v kauze Olovo. O čo presne išlo?

Bol to jeden zo spôsobov, ktorý používa štátna moc, aby získala od novinárov zdroje ich informácií. Buď to robia pod hrozbou trestného stíhania, cez finančné sankcie alebo systematickou drobnou šikanou. To znamená, že vás neustále otravujú, vláčia po výsluchoch, posielajú žaloby. Domnievam sa, že v tomto prípade bola polícia zneužitá v politickom boji.

.akým spôsobom?

Princípom kauzy Olovo bolo, že v tíme najbližších spolupracovníkov vtedajšieho premiéra Miloša Zemana vznikol hanopis na jeho stranícku oponentku a najpopulárnejšiu českú političku Petru Buzkovú. Bolo to veľmi nechutné, pričom naše odhalenia, že to vyrobil jeden zo Zemanových poradcov, potvrdilo aj vyšetrovanie polície. Zeman bol, samozrejme, nahnevaný, veľmi nám však pomohlo, že redakcia sa jednoznačne postavila na našu stranu. Postupne sme zverejňovali ďalšie dôkazy, pričom vznikla paradoxná situácia: polícia síce začala stíhať autora pamfletu, no zároveň sa snažila zistiť, kto nám to vyniesol. A preto začala stíhať aj mňa a kolegu Jiřího Kubíka, s ktorým som tie texty pripravovala. Obidve stíhania napokon štátne zastupiteľstvo zastavilo.

.ešte predtým vám však udelil milosť prezident Václav Havel. Pomohol verejný tlak?

Určite áno. Postavili sa za nás všetky médiá, pretože si uvedomili, že toto sa môže stať komukoľvek z nich. Zároveň sme sa však nechtiac stali súčasťou politického zápasu medzi Milošom Zemanom a Václavom Havlom. Boli sme mu, samozrejme, vďační, že udelil tú milosť: súčasne sme však trvali na tom, aby boli vyšetrovanie ukončené štandardným spôsobom. Chceli sme sa skrátka očistiť a nebyť nikomu zaviazaní.

.v roku 2002 si vtedajší pracovník ministerstva zahraničných vecí Karel Srba objednal vašu vraždu. Dôvodom boli články o jeho majetkových pomeroch a ovplyvňovaní štátnych zákaziek. Kedy vám došlo, že situácia je naozaj vážna? Dostali ste nejaké avízo?

Vôbec nie. Keď sme pripravovali spomínané články, veľa ľudí, ktorí ho poznali, nám síce hovorilo, aby sme si dávali na Karla Srbu pozor. No neprikladali sme tomu až takú váhu, mali sme pocit, že to vidia až príliš čierne. Brali sme to tak, že nie sme niekde na Balkáne, kde sa novinári zabíjajú. Navyše sám viete, že akonáhle začnete takto rozmýšľať, tak tú prácu nemôžete robiť.

/Foto: Boris Németh/

.stretli ste sa so Srbom aj osobne?

Áno, raz. Na stretnutie prišiel aj s človekom, o ktorom dodnes neviem, kto to bol. Bola to otrasná skúsenosť: Srba hral akože toho dobrého a ten druhý toho zlého.