Aj vám takmer slza vybehla od dojatia, keď ste videli všetkých tých štátnikov ako sa družne prechádzajú ulicami Paríža, aby manifestovali jednotu a odhodlanie brániť slobodu prejavu proti teroristom? Že nie? Asi ani tomuto chalanovi.
Ten pripomína, že na parížskom pochode proti teroru kvôli útoku na satirický časopis Charlie Hebdo, sa zúčastnili niektorí z notorických prenasledovateľov novinárov a potláčateľov slobody slova vo svojich krajinách. Pekný zoznam dal chlapík dohromady. Každopádne, udivuje, kto všetko „je Charlie“...
Otázku Aké je to byť Charlie? si kladie český D-FENS. Pripomína, aké ťažké je vo Francúzsku pre slušného poriadkumilovného občana získať strelnú zbraň. A žiaľ, žandár zo Saint Tropez je na niektoré kalibre tiež akosi prikrátky. Slovami autora:
„Na místo incidentu se dostavili po deseti minutách tři policisté beze zbraní na jízdních kolech. Byla to taková sluníčková patrola pravdy a lásky a také to podle toho dopadlo. Asi se ani nepředpokládalo, že by měli chránit občany před lumpy, protože měli nějaké jiné poslání, například kasírovat řidiče.“
Dobré sú aj diskusie pod článkom. Čitatelia sa už predháňajú v tipovaní, koľko bude Hollandovi trvať, kým navrhne spásonosné riešenie v podobe ešte prísnejšej regulácie strelných zbraní...
Blog s názvom Kultúrna revolúcia požiera vlastné deti o tom, ako liberálna ľavica u nás zneužíva francúzske teroristické útoky na prihrievanie si vlastnej politickej polievočky, napísal Radovan Bránik. Okolo článku boli aj nejaké problémy. Najskôr mal byť stiahnutý, no neskôr opäť zapnutý. Každopádne, autor má pravdu, keď píše:
„Vyjadrovanie a postoje časti aktivistov zaštiťujúcich sa slovami ,tolerancia a ľudské práva´ už dávno prekročili rozumné medze. Vytĺkanie kapitálu pre vlastnú agendu na masovej vražde v Paríži je už iba povestnou čerešničkou na poriadne nechutnej torte. Možno to kedysi mysleli dobre a viedli ich dobré úmysly, no postupne sa, netušiac o tom, sami stali tým, proti čomu tak vehementne protestovali. Smutný príbeh kultúrnej revolúcie, ktorá práve požiera svoje vlastné deti...“
Ja nie som Charlie Hebdo, na stránkach amerického denníka New York Times píše David Brooks. Je krotkejší ako iní tu odkazovaní autori, no všíma si podobne pokrytecký postoj „obvyklých podozrivých“ k slobode prejavu aj v Spojených štátoch:
„Američania môžu velebiť Charlie Hebdo kvôli tomu, že je dosť odvážny, aby uverejňoval karikatúry, zosmiešňujúce proroka Mohameda, no ak je Ayaan Hirsi Ali pozvaná na univerzitnú pôdu, často sa objavujú hlasy, aby jej bola upretá možnosť vystúpiť.“
S britským libertariánom Seanom Gabbom sme uverejnili už niekoľko rozhovorov v našom časopise. Na Slovensku navštevuje každé leto rodinu. Vo svojom článku Teplý vzduch a parížske zverstvá upozorňuje na dvojitý meter, uplatňovaný vo vzťahu k slobode prejavu vo svojej domovine, kde sa všetci sústavne cítia byť niečím dotknutí a urazení:
„Skoro každý deň sa len v Anglicku niekto dostane do problémov, lebo otvoril ústa. Prečo ich nepodporia všetci tí obrancovia slobody prejavu, ktorí dnes – viac módne ako odvážne – dvíhajú ceruzky a mávajú sviečkami?“
Sean Gabb v článku tiež kritizuje masové prisťahovalectvo z krajín tretieho sveta, ktoré namiesto sľubovanej dúhovej multi-kulti idylky postupne vedie k balkanizácii pomerov v krajinách západnej Európy, pričom politické elity zneužívajú imigráciou vyvolané negatívne spoločenské efekty ako ospravedlnenie pre zavádzanie stále ďalších prvkov policajného štátu...
Na stránkach Gabbovej Libertariánskej aliancie zaujal ešte jeden článok. Jeho autor si kladie otázku Mali by sme prijímať moslimov alebo Poliakov? Tvrdí, že Britom vadí najmä imigrácia mimoeurópskeho pôvodu, no keďže tú sa kritizovať nepatrí, schytajú to vždy Východoeurópania, ktorí sa kvôli rovnakej farbe pokožky nemôžu brániť obviňovaním domácich z rasizmu:
„Nie sú to Poliaci, ktorí by nás trápili najviac. Nikdy som nestretol nikoho, kto by si myslel, že Poliaci sú väčší problém, než Pakistanci. No keď dôjde na verejné diskusie o imigrácii, debát o rase sa stránime a miesto toho sa sústreďujeme na prisťahovalcov z bielych krajín. Keď vlastne chceme povedať, že Somálčania sú neprispôsobiví, vždy napokon skončíme s tým, že sa zhovárame o Litovčanoch...“
A napokon pre tých, ktorí vedia po nemecky, komentár Henryka Brodera v denníku Die Welt s názvom Učiť sa od islamu znamená učiť sa víťaziť o chlácholení nemeckej verejnosti ich politikmi v súvislosti s parížskymi útokmi. Autor píše o:
„...vzťahu medzi dvomi kultúrami, z ktorých jedna je agresívna, kým tá druhá defenzívna. Pričom tá agresívna kultúra samú seba vníma ako obeť tej defenzívnej, a tá defenzívna kultúra podstupuje všemožné vykĺbenia, aby ako agresívna nebola vnímaná.“
Samozrejme, niekto môže niektorých alebo všetkých týchto autorov pokladať za notoricky nespokojných výstredných kverulantov, čo sa odmietajú podrobiť jedinej správnej politicky korektnej línii. No nikto im nemôže vytknúť islamofóbiu. Viac ako o islame, či islamistoch, sú totiž ich články o našich reakciách.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.