Jednotlivé časti tohto pôsobivého seriálu Pavla Kosatíka a Roberta Sedláčka sa dajú vidieť na stránke Českej televízie - od T. G. Masaryka a vzniku ČSR, až po rozdelenie federácie Václavom Klausom a Vladimírom Mečiarom. Mojimi osobnými favoritmi sú Den po Mnichovu a Zabíjení soudruha.
Keď seriál išiel v televízii, predstavoval som si, že by sme niečo podobné spravili na Slovensku. Samozrejme, reálne viem, že tak ľahko sa na nič podobné nezmôžeme. Akurát si tu o tom môžeme písať blogy. No ako myšlienkový experiment by to mohlo byť zaujímavé.
Predstavme si na okamih (pre potreby tohto myšlienkového experimentu), že Slovenské storočie by tiež malo deväť častí. Kosatíkov výber historických udalostí by sa dal použiť ako určitá šablóna. No hoci české 20. storočie bolo vlastne československým (a tým pádom aj slovenským) storočím, naše dôrazy by sa oproti tým spoza rieky Moravy asi trochu líšili. Ako v poslednej časti hovorí Ján Čarnogurský v podaní Mateja Landla: „My Slováci dávame prednosť národnému hľadisku.“ A aj tam, kde by sa naše spoločné dátumy úplne prekrývali (napríklad rok 1968 alebo rozdelenie ČSFR), predsa nechceme spracovávať to isté, čo už ukázali Kosatík so Sedláčkom.
Čiže náčrt tém jednotlivých epizód hypotetického seriálu Slovenské storočie by mohol vyzerať nejako takto (štipka dramatického nadsadenia nech mi je odpustená):
Martinská deklarácia (1918)
Prvá svetová vojna sa končí, Rakúsko-Uhorsko bude na strane porazených a v Turčianskom Svätom Martine, ešte stále pod maďarskou správou, sa koná stretnutie osobností, ktoré majú rozhodnúť o ďalšom osude Slovenska. Budúcnosť je neistá. Hoci sa od účastníkov očakáva jasný signál, atmosféra je skôr zdržanlivá a vyčkávacia. Medzinárodné informácie sú kusé. Maďar je ešte stále pánom Horného Uhorska a nikto nevie, čo proti slovenskému pohybu podnikne, aj keď z Budapešti sa v hodine dvanástej snažia ku Slovákom vysielať ústretové signály.
K slovu sa na rokovaní dostáva tradičná slovenská „predposratosť“, zotrvačnosť tisícročného spolužitia Slovákov a Maďarov, ale aj racionálne obavy z toho, ako Slovensko rozchodí ťažké hospodárske dopady v dôsledku vyčlenenia sa z uhorského štátu. Veď tisícom slovenských poľnohospodárskych robotníkov poskytovali obživu sezónne práce na maďarských veľkostatkoch. Lenže ďalší slovenskí predstavitelia sa vnútorne s Uhorskom definitívne rozišli a riešia už podobu budúceho štátoprávneho pomeru s Čechmi. Že pred dvomi dňami v Prahe vyhlásili ČSR, ešte na Slovensku nevedia.
Napokon vznikne dokument, ktorým sa slovenská reprezentácia prihlasuje k vyhliadke spoločného štátu s Čechmi. No keď pricestuje do Martina prefíkaný politik Milan Hodža so správami o čerstvých udalostiach, text deklarácie sa mu celkom nepozdáva. A tak prijatý dokument svojvoľne pozmení...
Vznik slovenského štátu (1939)
Je marec 1939. Adolf Hitler už pred pol rokom v Mníchove okyptil Československo o jeho pohraničie a teraz si brúsi zuby aj na bezbranný zvyšok. Rád by pohltil Čechy a Moravu, no k tomu potrebuje, aby najskôr Slováci vyhlásili samostatnosť – samozrejme, pod záštitou Ríše. Lenže tí sú predbežne spokojní s autonómiou, ktorú konečne dosiahli po Mníchove.
Nemci sa snažia spracovať v prospech vyhlásenia samostatnosti Karola Sidora, ktorý je rozhodujúcim mocenským hráčom v HSĽS a na Slovensku. Kto iný by mal vyhlásiť odtrhnutie od Čechov ak nie ten, čo v predchádzajúcich rokoch vystupoval tak nekompromisne proti Benešovmu čechoslovakizmu?
No Sidor sa zdráha. Počas marcových dní odoláva nátlaku Hitlera na vyhlásenie slovenského štátu. Nemecký Vodca sa teda rozhoduje osloviť druhého ľudáka v poradí. Toho pragmatického farára Jozefa Tisa. Pozve si ho do Berlína, kde ho stavia pred jasnú voľbu: samostatnosť alebo rozdelenie medzi Nemecko, Maďarsko a Poľsko? Slovenský snem po Tisovom návrate do Bratislavy vyhlási samostatnosť. Bez nadšenia a s obavami, čo prinesie budúcnosť. Prvou krajinou, ktorá uznáva samostatné Slovensko, je susedné Maďarsko...
Arizácia a prípravy SNP (1940-1944)
Vďaka vojnovej konjunktúre majú Slováci prácu, chleba na stole a v porovnaní so zvyškom Európy aj relatívny pokoj. No priemysel je v podstate pod vplyvom nemeckých poradcov, ktorí sa mocensky čoraz viac rozťahujú v krajine.
Ľudáci využívajú, že sú súčasťou nacistickej sféry vplyvu, aby sa porátali so skupinou obyvateľstva, ktorú pokladajú za škodcu na tele národa. Židia na Slovensku počas uplynulého storočia nazhromaždili väčšie bohatstvo a ekonomický vplyv, než by pomerovo zodpovedalo ich počtu. Pre mnohých Slovákov krivda, založená na úžere a vykorisťovaní pospolitého ľudu. V mene „sociálnej spravodlivosti“ sú teda židovské majetky arizované, hoci noví vlastníci s nimi často nevedia hospodáriť. Čo si však počať s desiatkami tisícov ľudí, ktorí boli pozbavení majetku, majú zakázané v podstate čokoľvek robiť a pre štát ich číra existencia zrazu predstavuje nepríjemný sociálny problém?
Národohospodári Peter Zaťko a Imrich Karvaš vývoj v krajine sledujú so znepokojením. Zapájajú sa do odboja, ktorý plánuje povstanie slovenskej armády. No to nemôže byť vyhlásené len tak. Vojaci na povstaleckom území budú potrebovať výstroj, či pohonné hmoty. A skôr, než prehovoria zbrane, musia všetko toto zabezpečiť... ekonómovia.
Aprílová dohoda a proces s Jozefom Tisom (1946-1947)
Je po vojne. Ľudácky režim i SNP nanovo rozjatrili staré rany nepriateľstva medzi katolíkmi a evanjelikmi, ktoré sa už dávno zdali zahojené. Napätie do nich vnáša aj otázka osudu Jozefa Tisa, ktorý má byť súdený ako vlastizradca. No Komunistická strana je na vzostupe. Brúsi si zuby na víťazstvo vo voľbách a ak má byť zastavená, žiada sa spojenie všetkých antikomunistických síl na Slovensku pod značkou Demokratickej strany.
Laco Novomeský zatiaľ posiela svojho novinára, komunistu Dominika Tatarku, aby s Tisom spravil vo väzení rozhovor. Má ísť o akúsi mediálnu predprípravu samotného procesu. No Tiso sa nekajá ako by Tatarka s Novomeským dúfali. Naopak, svoje konanie si racionalizuje presvedčením, že sa obetoval, aby slovenský národ previedol čiernym údolím vojny. Ako interview s Tisom ovplyvní novinára a spisovateľa Tatarku?
Proces s buržoáznymi nacionalistami (1952-1954)
Boli mladí, boli sexy a chceli Slovensko vyviesť z tmárstva jeho agrárnej a klerikálnej minulosti do úsvitu komunistických svetlých zajtrajškov. – Marxizmom zaslepení intelektuáli, úprimne veriaci v dejinnú nevyhnutnosť víťazstva svojej ideológie. Takí frikulíni svojej doby.
No teraz Strana požiera vlastné deti. Najskôr padá hlava Vladimíra Clementisa, ktorý je popravený spolu s Rudolfom Slánským. Potom prichádzajú na rad aj Gustáv Husák a Ladislav Novomeský. Ako sa „veriaci komunisti“ vyrovnávajú s touto situáciou vo väzení? A čo ich manželky na slobode, ktoré sa v ťažkých podmienkach musia postarať o rodiny, kým ich manželia si prsty popálili ideálmi a politikou?
Návrat Gustáva Husáka (1960-1971)
V roku 1960 opúšťa Gustáv Husák väzenie nezlomený. Je rehabilitovaný a ako bývalý politický väzeň podporuje reformný proces i federalizáciu Československa. No v roku 1968 republiku obsadzujú sovietske tanky. Husák, politický človek do morku kostí, poháňaný mocenskými inštinktami, využíva príležitosť, aby vytlačil Alexandra Dubčeka a s posvätením Brežneva získal postupne hlavné slovo v celej krajine.
Podzemná cirkev (60. až 80. roky)
Je polovica 60. rokov a Vladimíra Jukla so Silvestrom Krčmérym práve prepustili z komunistického väzenia. Z toho, čo vidia, sú rozčarovaní. Do kostolov chodia už iba babky, Katolícka cirkev bola počas prenasledovania v 50. rokoch zdecimovaná a zdá sa, že komunistom sa ich cieľ ateizovať Slovensko darí napĺňať. No pod povrchom ľudia túžia po duchovnosti a niečom hlbšom, než je len oficiálna materialistická filozofia.
Jukl a Krčméry začínajú organizovať na vysokých školách tajné krúžky mladých ľudí, hladných po viere. Vyhýbajú sa prvoplánovým politickým požiadavkám, vediac, že ich snaha o slobodu svedomia a vierovyznania je v konečnom dôsledku najpolitickejšia zo všetkých. Dômyselné štruktúry tajnej cirkvi sa postupne rozširujú, vytvárajúc paralelnú spoločnosť. Pokiaľ sa komunisti niečoho boja, je to masa. A v 80. rokoch vyúsťujú akcie tajnej cirkvi do masových pútí, či Sviečkovej manifestácie, ktoré už majú jednoznačne politický charakter a otriasajú legitimitou režimu.
Verejnosť proti násiliu (1989-1992)
Umelci, intelektuáli a študenti stoja na čele revolučných udalostí v novembri 1989. No dokážu si poradiť s mocou, ktorú akoby zázrakom získali? VPN začína s požiadavkou na zmenu režimu a ideálom o politike ako službe verejnosti, ale postupne vpúšťa z pragmatických dôvodov do svojich radov aj populárnych bývalých komunistov. Jeden právnik z Nemšovej, ktorý očaril všetkých počas konkurzu na ministra vnútra, si postupne získava národ, kým námestiami začínajú znieť heslá o samostatnosti. Kde končí úloha intelektuála a začína rola politika?
Prezident (1993-1994)
Z porevolučného virvaru vzišla samostatná Slovenská republika. Jej prvý prezident Michal Kováč patril k HZDS Vladimíra Mečiara a mnohí očakávajú, že tento nevýrazný politik nebude príliš viac ako premiérova bábka. No Kováč s funkciou vyrastie, vyvíja vlastné iniciatívy a tak sa konflikty medzi ním a Mečiarom začínajú stupňovať. Epizóda mapuje udalosti od januára 1993 do pádu takzvanej druhej Mečiarovej vlády v marci 1994, ktoré ovplyvnili politickú klímu zvyšku 90. rokov a ktorých dozvuky nás v istom zmysle sprevádzajú doteraz...
A čo vy? Aké epizódy zo slovenských dejín by ste radi videli sfilmované? Ktoré udalosti považujete za kľúčové, či reprezentatívne, vzhľadom na dobu, v ktorej sa odohrali? Napíšte nám o tom do diskusie pod článkom.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.