Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Božie mlyny demokracie

.lukáš Krivošík .názory

Na Slovensku si radi ťažkáme, ako nám tá ponovembrová demokracia funguje zle oproti krajinám so stáročnou tradíciou slobody. No v skutočnosti viacero príkladov za posledných 25 rokov naznačuje, že predsa len schopnosťou poučiť sa disponujeme.

Lukáš Krivošík

...melú pomaly, ale isto

Vo filme Vojna Charlieho Wilsona je pozoruhodná scénka, v ktorej Tom Hanks, hrajúci rovnomenného texaského kongresmana, spomína na svoje prvé dotyky s politikou. Keď mal Wilson trinásť rokov, jeho psa otrávil sused menom Charles Hazard primiešaním sklených črepov do jeho žrádla. Bola to pomsta zato, že mu zviera pošliapalo záhon. Wilsonov pes uhynul v ukrutných bolestiach na vnútorné krvácanie.

Keďže pán Hazard bol členom obecného zastupiteľstva, Wilson sa mu rozhodol vrátiť celú vec počas volieb. Rodinným autom zviezol k volebným miestnostiam postupne 96 ľudí, väčšinou černochov z chudobných štvrtí. Keď vystupovali, Wilson im povedal, že ich nechce ovplyvňovať, no mali by vedieť, že kandidát Hazard úmyselne otrávil jeho psa. Sused - travič tak napokon prehral voľby o šestnásť hlasov.

Charlie Wilson, ktorý bol skutočným politikom, podieľajúcim sa na porážke komunizmu, vo filme hovorí, že v ten deň, kedy ako tínedžer pomohol zosadiť z obecného zastupiteľstva suseda, čo otrávil jeho psa, si „zamiloval Ameriku“. No možno oveľa presnejšie by bolo, keby povedal, že si „zamiloval demokraciu“. Pri všetkej oprávnenej kritike tohto nedokonalého systému: Nemožno tvrdiť, že by neobsahoval mechanizmy korekcie, či spätnej väzby, ktoré voličom umožňujú poučiť sa a zjednať nápravu. A zažili sme už, že to funguje aj na Slovensku.

Základné pravidlá hry menom demokracia sa možno dajú zhrnúť do jednoduchej brožúrky, no naučiť sa hrať ju dobre dokážete len tak, že sami vstúpite na ihrisko. Nie nutne iba ako aktívny politik alebo kandidát na verejný post. Stačí byť aktívnym občanom.

Politicky slobodná spoločnosť totiž funguje spôsobom „learning by doing“. Inými slovami, učíte sa za pochodu. A popri tom nevyhnutne občas aj padnete, či zablúdite v slepej uličke, z ktorej sa musíte vrátiť. Dôležité je pamätať si pre budúcnosť, že tade, či tade cesta jednoducho nevedie.

Demokracia potrebuje tradíciu, tá zase kontinuitu

Keď závistlivo poškuľujeme po krajinách, ktoré sa môžu pochváliť mnohými desaťročiami, či stáročiami demokratickej kontinuity, myslené je zrejme práve toto. V politických inštitúciách oných krajín, ako aj v politickom podvedomí kritickej väčšiny ich občanov akoby bolo naakumulované isté bohatstvo praktických skúseností s fungovaním demokracie. Tieto poznatky stabilizujú oné spoločnosti a pôsobia ako poistka pred prílišným zídením z cesty.

Počas uplynulých 25 rokov sme fungovanie tohto praktického procesu učenia zažili už aj na Slovensku. Možno dnes ešte nie sme tak ďaleko ako krajiny, ktorých demokratická kontinuita siaha mnohé desaťročia, či stáročia do minulosti, no bolo by klamlivé popierať, že k takejto akumulácii poznatkov dochádza.

Keď napríklad v polovici 90. rokov ľuďom začalo postupne dochádzať, že mladá republika sa uberá do medzinárodnej izolácie a vnútropoliticky silnejú autoritatívne tendencie, dokázali sa Slováci zmobilizovať a v roku 1998 vďaka voľbám presadiť zmenu kurzu.

Keď sa v novom tisícročí objavili výčitky, že niektorí pravicoví politici vládnu za pomoci „systému gorila“, trvalo to pár rokov, no dnes možno povedať, že voliči im to zrátali. Z viacerých z nich sú medzičasom politické mŕtvoly, kým ich strany zdecimované.

Taktiež politici, ktorým najviac vyhovovala konfrontácia v slovensko-maďarských vzťahoch, sú dnes mimo parlamentu. Rovnako počas posledných pár rokov sa do centra záujmu verejnosti dostali problémy justície, o ktorých sa dnes zápalisto diskutuje a tento rok sme mohli vidieť prvé lastovičky zmien.

Čo z toho všetkého vyplýva? 

Keď nadávame na pomery, nemali by sme zabudnúť ani na početné víťazné bitky, ktoré slovenská spoločnosť medzičasom zviedla. Ich reťaz začala práve Nežnou revolúciou. No neskončila ňou. Tento vývoj bude napredovať, ak teda nenastane nejaký náhly externý šok, ktorý by prerušil kontinuitu ponovembrového vývoja (napríklad v podobe ďalšej hospodárskej krízy alebo veľkej vojny).

Vážme si naše občianske zápasy, navzdory spoločenským nákladom, ktoré si vyžiadali, lebo prostredníctvom nich naša demokracia získava sebaistotu i zrelosť. Spoločnosti, ku ktorým vzhliadame s kombináciou obdivu a závisti, si prešli množstvom vlastných politických zrážok. A vďaka nim sú dnes tam, kde sú.

Dnes naberá u nás na význame nová téma, ktorou je vplyv finančnej oligarchie na politický život. Aj v tomto prípade zrejme prebehne určitý spoločenský zápas. Pokiaľ ide o jeho výsledok, na mieste je opatrný optimizmus, že sa postupne tento fenomén podarí pod tlakom občanov vpratať do prijateľnejších medzí. A slovenská demokracia snáď aj z tohto stretu vzíde o čosi silnejšia.

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite