Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Muž, ktorý skúmal oligarchiu

.lukáš Krivošík .názory

Minulý týždeň zomrel vo veku 92 rokov významný americký ekonóm Gordon Tullock. U nás jeho úmrtie príliš nezarezonovalo, pritom skúmal aj problém, ktorý dnes trápi mnoho Slovákov: Nesvätú alianciu medzi politikmi a na štáte profitujúcimi podnikateľmi.

Lukáš Krivošík

Štvrťstoročie po Nežnej revolúcii má časť občanov Slovenska pocit, že čelíme fenoménu, na ktorý sme zatiaľ prikrátki: Zdá sa, že politici financujú svoje strany občas aj z peňazí bohatých ľudí a tí si následne vyberajú úroky za tieto politické investície prostredníctvom dojenia štátu. Orgány ochrany práva, ktoré by mali pôsobiť proti pokútnemu prepojeniu biznisu a politiky, majú niekedy tendenciu tieto kšefty miesto stíhania skôr dodatočne posväcovať, postihujúc následne ľudí, ktorí na problémy upozornili.

Verejnosť zatiaľ nevie ako tento začarovaný kruh preťať, kým v krajine silnie nevôľa. Problém má totiž svoje objektívne príčiny. Dôsledkom politického pluralizmu, ktorý odráža prirodzené rozdiely záujmov občanov v parlamentnej demokracii, je totiž existencia viacerých politických strán. No ich činnosť a najmä volebné kampane musia byť z niečoho financované. Nadšenie ľudí pre prispievanie politickým stranám, ktoré volia, je nízke. A tak zrejme vznikol „alternatívny“ krvný obeh, v ktorom cirkulujú peniaze medzi súkromníkmi, politickými stranami, štátom a zase súkromníkmi.

Vyhľadávanie privilégií a renty

V ekonómii existuje celá myšlienková škola, ktorá skúma zištné pohnútky politikov, úradníkov i tých podnikateľov, ktorí sú zainteresovaní na obchodoch so štátom. Volá sa teória verejnej voľby. Jej základné východisko spočíva v myšlienke, že hlavným cieľom verejných činiteľov nemusí byť vždy spoločné dobro verejnosti, ale skôr maximalizácia vlastných záujmov.

Za priekopníkov teórie verejnej voľby sú považovaní americkí ekonómovia James Buchanan a práve minulý týždeň zosnulý Gordon Tullock. Ten prvý (zomrel vlani) dostal za svoje dielo v roku 1986 Nobelovu cenu za ekonómiu. Že ju nedostal aj Tullock sa dlho považovalo za trestuhodné opomenutie.

Keď nedávno dianie okolo denníka SME oživilo verejnú diskusiu o úlohe oligarchov, či vplyvných finančných skupín v našej spoločnosti, niekoľko ľavicových intelektuálov neváhalo využiť situáciu na prihriatie svojej politickej polievočky. Vraj finančná oligarchia je plodom toho istého „trhového fundamentalizmu“, ktorý novinári zo SME obhajujú celé roky. Jedinými spôsobmi ako skrotiť mocichtivé ekonomické zoskupenia sú podľa ľavičiarov vysoké dane a prísne regulácie.

No Gordon Tullock by sa zrejme takejto diagnóze i návrhu liečby vysmial. Problém nie je v trhovom mechanizme. Ten ostatne znamená, že pozícia firiem na trhu sa odvíja od ich schopnosti opakovane uspokojovať tovarmi a službami potreby zákazníkov. S takto nadobudnutými peniazmi zrejme väčšina ľudí ani problém nemá.

My však žijeme v zmiešanej, sociálno-trhovej ekonomike, v ktorej štát ovplyvňuje trhový mechanizmus prostredníctvom džungle administratívnych regulácií a priamych zásahov. Ide o živné prostredie pre fenomén, známy ako rent-seeking (vyhľadávanie renty), či privilege-seeking (vyhľadávanie výsad). Práve tento jav vytvára problémy.

O čo presne ide?

Trhový mechanizmus je v jednej veci veľmi neľútostný. Firmy sú konkurenčným tlakom nútené sústavne prichádzať s niečím novým. Musia udržiavať vysokú úroveň svojich výrobkov, či služieb. A byť tiež bdelé voči novým trendom vo svojej branži i v náladách kupujúcich, aby sa im prispôsobili. Trhové postavenie treba totiž sústavne potvrdzovať a získavať nanovo. Ako konzumenti sa tešíme z výsledku takéhoto súťaživého fungovania ekonomiky, no v úlohe producentov ide o neprestajný tlak a výzvu byť inovatívnym a lepším.

Na druhej strane, existencia rozsiahlych štátnych intervencií do trhovej ekonomiky, ktoré vznikli z rôznych bohumilých pohnútok, umožňuje konkrétnym firmám vylobovať si občas pravidlá hry, šité na mieru. Vláda napríklad zavedie zákonné náležitosti, ktoré akákoľvek firma musí splniť, aby v nejakej oblasti mohla vôbec podnikať. A tie „zhodou náhod“ spĺňa akurát jeden alebo pár etablovaných hráčov, kým pre potenciálnych nových konkurentov, ktorí by do odvetvia chceli vstúpiť, predstavujú oné pravidlá príliš vysoké vstupné náklady. Vaše postavenie na špecifickom trhu tak chráni fakticky štát. Vaše neohrozené príjmy sa stávajú rentami, ktoré vám smerujú do kasy bez toho, aby ste sa museli každý deň nanovo osvedčovať v neľútostnom konkurenčnom zápase.

Dolovanie renty sa podobá na akýsi feudalizmus, v ktorom šľachtici dostávali od kráľa léno v podobe pôdy. Tú mu povinne obrábali poddaní, šľachtic z nej mal príjem v podobe renty a nemusel už nikomu konkurovať v produkcii čohokoľvek. Léno ho zaväzovalo bojovať za záujmy svojho panovníka, keď to on potreboval. Podobný princíp by sa dal nájsť aj za fungovaním nejednej modernej politickej strany. Aby si politik v strane vybudoval postavenie, prideľuje verným úrady a rôzne miesta vo firmách so štátnou účasťou. Oni ho zase podržia mocensky.

Zaujímavosťou je, že Tullock bol vyštudovaný právnik a absolvoval len krátky ekonomický kurz. Pôsobil tiež ako americký diplomat v Číne, na dejiny ktorej bol expert. Zažil tamojšiu občiansku vojnu v druhej polovici 40. rokov, kedy Maovi komunisti porazili Čankajškových nacionalistov. Vraj keď prišiel v roku 1948 do Číny boli na americkom konzuláte len dvaja ľudia, ktorí nesympatizovali s komunistami. Jeden z nich bol on sám.

Tullock tvrdil, že za úpadok klasickej čínskej civilizácie, ktorý sa stal úplne očividný v 19. a prvej polovici 20. storočia, mohla hlavne dusivá a rozsiahla byrokracia mandarínov, ktorí fungovali ako vyhľadávači renty.

Privilégiá od štátu umožňujú konkrétnej firme dosahovať vyššie zisky, než s akými by sa musela uspokojiť na otvorenom trhu. No zvyšok spoločnosti na takéto fungovanie hospodárstva dopláca. Ak vláda vytvára systém privilégií a tým pádom aj priestor k dolovaniu rent, venujú zrazu ľudia i firmy viac úsilia ich získavaniu na politickom trhu, než produktívnym činnostiam na štandardnom trhu tovarov a služieb. Rôzne skupiny míňajú veľa ekonomických zdrojov v boji o získanie privilégií, v dôsledku čoho je produkcia nového bohatstva brzdená, kým existujúcim sa mrhá.

Čo je riešením?

Tullock a Buchanan upozorňovali, že živnou pôdou pre dolovanie renty je práve neprehľadná húština rôznych štátnych licencií, ktoré potrebujete pre vstup na trh, dovozných, či vývozných povolení, dotácií a podobne. Riešením je teda vytvorenie a presadenie takých pravidiel, ktoré uvedú do súladu sebecké záujmy politikov, úradníkov i podnikateľov s racionálnym využívaním ekonomických zdrojov.

Vysoké dane nie sú optimálnym bičom na oligarchov. Poškodzujú totiž aj legitímnych podnikateľov, fungujúcich na konkurenčných trhoch. Tiež je nutné si uvedomiť, že vysoké sadzby sú jedna vec, kým spôsob výpočtu daňového základu druhá. Vysoké sadzby často vzbudia vo verejnosti dojem, že bohatí sú spravodlivo a vysoko zaťažení. No oni si u politikov môžu vylobovať taký spôsob výpočtu základu dane, že reálne zaplatia oveľa menej, než je percentuálna sadzba. Inými slovami, aj komplikovaný daňový systém môže poslúžiť ako nástroj dolovania rent, zvýhodňujúci niektoré firmy voči iným.

Riešením rent-seekingu je tiež zjednodušovanie regulácií, odstraňovanie monopolov, vpúšťanie konkurencie na špecifické trhy, minimalizovanie rôznych „mýtnikov“ v štátnej správe, ktorí držia v rukách rozhodovaciu právomoc, vyberajúc od trhových aktérov „mýto“ za pozitívne rozhodnutie. A tiež budovanie silných a od ekonomických tlakov nezávislých inštitúcií, ktoré majú na starosti ochranu práva.

Oligarchov sotva zničíte priamou zrážkou. Skôr treba cielene identifikovať a rušiť zákonné privilégiá, na ktorých stojí ich ekonomické postavenie. Ak pri bohatnutí porušovali zákon, potom musia byť štátne inštitúcie ako prokuratúra alebo súdy dostatočne silné, aby tieto trestné činy vyšetrili a potrestali. Preto je také dôležité, kto tieto posty vykonáva. Dlhodobý civilizujúci efekt môže vyplynúť aj z toho, že tieto spoločnosti by rady podnikali na Západe, kde nechcú byť vnímané ako nejakí pištoľníci z divokého Východu. Včerajšok sa zmeniť nedá, no firmy môžu aspoň štandardizovať svoje správanie dnes pre lepší zajtrajšok.

Dôležité je tiež, aby tí, čo zbohatli pochybne, netvorili väčšinu bohatých ľudí v krajine. Inými slovami, treba pracovať na prajnom a voči všetkým účastníkom férovom prostredí pre poctivé podnikanie, ktoré by motivovalo široké spektrum ľudí k zakladaniu biznisov. Ak bude v krajine viac majetných ľudí, ktorí svoje peniaze zarobili riadnym trhovým podnikaním, než boháčov, ktorých majetok pochádza z dolovania renty, politický vplyv rent-seekerov to môže neutralizovať. Tak ako sa totiž dajú peniaze použiť na zaplatenie politikov, ktorí pravidlá pokrivia v prospech niekoľkých, dajú sa tiež peniaze využiť na riadne sponzorovanie politikov, ktorí pravidlá zase narovnajú, aby fungovali v prospech všetkých.

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite