Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Zemepán nás vykorisťuje, nuž okrádame ho

.lukáš Krivošík .názory

Roman Jančiga vo svojom poslednom blogu s porozumením spomína príhodu zo života Ferdiša Jurigu, ktorá však v skutočnosti ukazuje určitú nie príliš obdivuhodnú skupinovú stratégiu časti Slovákov.

Lukáš Krivošík

Grófka, kňaz a robotníci

Je chvályhodné, že Roman bloguje o zaujímavých osobnostiach slovenských dejín a tiež o ich málo známych názoroch. Jeho podnetné články si vždy so záujmom prečítam a mrzí ma, že nemáme viac príležitostí na debaty osobne. No mám pocit, že tento raz si vybral trochu nešťastný príklad na podmurovanie svojich téz.

V článku Socializmus ako prirodzená súčasť nášho národného života uvádza, že popri jazykových požiadavkách hrali dôležitú úlohu v našom národnom hnutí počas 19. storočia aj sociálne otázky. S týmto názorom nemám problém. No prekvapilo ma, akú príhodu si zvolil, aby ho demonštroval:

Na katolíckeho kňaza a národného buditeľa Ferdiša Jurigu sa pri jednej príležitosti mala obrátiť istá grófka, aby prehovoril do svedomia slovenským robotníkom. Tí sa na jej majetkoch dopúšťali drobných krádeží. Juriga miesto toho prejavil pochopenie pre počínanie robotníkov s tým, že majú veľmi nízke mzdy a preto je v zásade spravodlivé, ak si prilepšujú okrádaním grófky...

Je to dobové svedectvo o poľutovaniahodných polofeudálnych pomeroch v Uhorsku na prelome 19. a 20. storočia, na ktoré doplácali predovšetkým tí najchudobnejší. Pre počínanie robotníkov možno mať pochopenie. No bol by som zdržanlivý s prílišným vychvaľovaním Jurigovho zdôvodnenia. Príliš mi to zaváňa zdôvodneniami, ktoré stáli v 20. storočí za arizáciou, či znárodnením. 

Na tejto príhode sa dá práveže demonštrovať zaujímavá súhra psychológie a kultúry, ktorej negatívne dopady, žiaľ, cítime na Slovensku ešte aj dnes, v 21. storočí.

Maladaptívne skupinové stratégie

Interakcia ľudí s prostredím, ktoré ich obklopuje, prebieha na úrovni jednotlivcov i väčších skupín, vrátane národov. Ľudia chcú prežiť, preto sa nejakým spôsobom snažia svojmu prostrediu prispôsobiť, zladiť svoje ciele s nárokmi okolia voči nim. Pričom pod prostredím nie sú myslené len prírodné podmienky, ale aj ľuďmi vytvorené inštitúcie, v mantineloch ktorých sa pohybujeme.

Deformované inštitucionálne prostredie vytvára deformovaných ľudí. Inak povedané, ak je nejaká skupina dlhodobo vystavená napríklad útlaku, potom logicky začne prevažujúca časť jej členov vyznávať defenzívne hodnoty, pravidlá a životné stratégie, ktoré im umožnia prežiť pokiaľ možno bez konfliktov s režimom. Alebo povedané polopatisticky: zhrbia sa, aby im neodťali hlavu. Ak útlak trvá dostatočne dlho, tak sú tieto životné stratégie odovzdávané z generácie na generáciu, stanú sa doslova súčasťou skupinovej identity, či kultúry.

Problém je, že postoje a stratégie, ktoré v prostredí útlaku zabezpečujú členom skupiny holé prežitie, môžu v prostredí slobody predstavovať pre celú skupinu prekážku v napredovaní. Napríklad v totalitnom režime sa veľmi oplatí nevytŕčať z davu, do ničoho sa nemiešať, a splynúť so šedým okolím. Naproti tomu pre úspech v slobodnom prostredí sú dôležité presne opačné vlastnosti, teda vedieť zaujať, angažovať sa, byť nejakým spôsobom výnimočným a podobne.

Keď sa inštitucionálne prostredie náhle zmení, ľuďom nejaký čas trvá, kým sa novým pomerom prispôsobia. Musia sa jednak naučiť pravidlá novej hry a jednak hrať ju na úrovni. Niektorí sa prispôsobujú lepšie, kým iní (spravidla tí vyššieho veku) horšie. Staré postoje alebo návyky môžu v novom prostredí pôsobiť maladaptívne.

Inak povedané, kým adaptívne vyrovnávanie sa s novými výzvami zlepšuje fungovanie jednotlivca alebo skupiny, maladaptívne stratégie prinášajú len chvíľkovú alebo povrchnú úľavu, zatiaľ čo skutočný problém vyriešený nie je, akurát sa ďalej umocňuje.

Ako to súvisí s Romanovým článkom?

Zdá sa, že postoj robotníkov a Jurigu v duchu hesla „zemepán nás vykorisťuje, nuž my ho zase na oplátku okrádame“ je takouto maladaptívnou stratégiou. Na chvíľu prinesie úľavu, no nie je skutočným riešením. Mimochodom, je to zrejme jeden z postojov, ktoré boli v časti Slovákov vypestované skrze ich dlhú existenciu vo feudálnom Uhorsku ako tamojších nevoľníkov a poddaných.

Nemohli sa brániť aktívne a priamo, nuž volili pasívne formy odporu. Napríklad si z času na čas niečo na majetkoch zemepána ukradli, prípadne svoju prácu flákali, lebo veď aj tak nerobili na svojom. Je pravda, že v čase, z ktorého pochádza príhoda Ferdiša Jurigu a grófky, už bol feudalizmus v zalitavskej časti habsburskej monarchie formálne zrušený, no jeho dozvuky ešte dlho pretrvávali. V nastupujúcom kapitalizme síce počiatočné podmienky robotníkov tiež neboli ktovieaké, no časom sa aj ich postavenie postupne zlepšovalo.

Je otázne, či by prosté zvýšenie miezd zo strany grófky stačilo, aby krádeže skutočne ustali. Nedoceneným a vykorisťovaným sa predsa dá cítiť bez ohľadu na výšku príjmu. Každopádne, verme Romanovi Jančigovi, že v prostredí zaostalého Uhorska oní robotníci naozaj nemali priveľa iných legálnych možností ako zlepšiť svoje postavenie. Problém nie je nejaká historická príhoda, ale prežívanie rovnakého princípu až dodnes a všetky z neho vyplývajúce závery. Inými slovami, ospravedlňovanie si krádeží subjektívnym pocitom nedocenenia.

Dnes nežijeme v Uhorsku, ani vo feudalizme. Existujú odbory, rôzne sociálne zákony (ich vynucovanie je už druhá vec) a napokon vždy je tu tiež možnosť odísť (napriek ťažkostiam s nájdením iného miesta). Mzdová úroveň je tiež niekde inde ako bola na prelome 19. a 20. storočia. Napriek tomu podobný postoj, aký mali Jurigovi robotníci, stále prežíva u časti našich ľudí. A možno by sme sa čudovali, v akých všelijakých kontextoch.

Možno nejeden skorumpovaný politik alebo podnikateľ, ktorý zbohatol pochybne, si vlastné zlyhania racionalizuje nejakou krivdou zo strany spoločnosti, osudu, či subjektívnym pocitom nedocenenia. Britský etnológ Michael Stewart si v 80. rokoch všimol podobné racionalizácie drobnej kriminality pri výskume maďarských Rómov: Sme chudobní, ostatní nám neprajú, tak si len berieme naspäť, čo nám patrí, hoci to v skutočnosti patrí niekomu inému...

Nejde teda len o úkaz, týkajúci sa Slovákov. Pochopiteľne, je želateľné, aby mzdy zamestnancov stúpali a môžeme diskutovať, ako to najlepšie dosiahnuť - od zvyšovania produktivity, cez šplhanie po rebríčku pridanej hodnoty, až trebárs po odbormi preferované kolektívne vyjednávanie. No stratégia „zemepán nás vykorisťuje, nuž my mu občas niečo zo vzdoru potiahneme“ je len krátkodobou a veľmi nešťastnou náplasťou, ktorá systémovo nič nevyrieši. 

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite