Andrea podľahla ťažkej chorobe s ktorou bojovala takmer 15 rokov. A hoci nebola celospoločensky známou, tí, čo ju poznali, vedia, že len ťažko si bez nej predstaviť mnohé z toho, čo reprezentovali politici ako Daniel Lipšic či Jana Žitňanská.
S Andreou sme boli istý čas kolegovia. Mnohí z nás už vtedy cítili a videli, že bola pre KDH dôležitejšia, ako niektorí známejší ľudia. Ona však nikdy nechcela viac, než mala. Nedrala sa za kariérou, naopak, cítila sa dobre tam, kde bola užitočná. Lojalitu navyše považovala, bez toho, aby o tom hovorila, za jednu z najvyšších cností.
Mala ťažký život. Najmä kvôli tej krutej chorobe. Stále sa vracala, ako bumerang. Keď išla na operáciu druhýkrát, viacerým z nás len zvlhli oči, nevládli sme povedať ani slovo. Ona, hoci sa už nemusela z nemocnice vrátiť, nás povzbudzovala a odišla s úsmevom.
Ten vzorec sa potom opakoval zas a znovu. Trpela, ale nikdy som ju nepočul sťažovať sa, nariekať nad vlastným osudom, vždy ju za to trápilo utrpenie a bolesti iných. Najskôr sa venovala rakovine, ale potom stále viac iným a iným skupinám a tragédiám. Všimla si, ako málo stačí, aby sme pomohli našim nevidiacim a nepočujúcim. A vedela o tom s vášňou hovoriť, aj zaujímavo písať. Napríklad ku nám, do .týždňa, alebo na svoj blog.
Túžila po deťoch, ale prijala, že ich nikdy nebude môcť mať, ani si ich adoptovať. Nezatvrdilo ju to a deti iných zbožňovala. A oni to cítili. V KDH bola so svojim židovským pôvodom a mestským spôsobom života tak trochu človekom z iného sveta, ale jej pohľad a názor len pomáhal cibriť a zdôvodňovať politiku tejto tradičnej strany. Jej predstava o politike bola vôbec kapitolou sama o sebe. Mala rada odvahu, odvážne pomenovaný cieľ a nikdy nezľavila v tom, aké prostriedky k nemu majú viesť.
To najcennejšie, čo v sebe nosila, bol totiž nefalšovaný záujem o iného človeka. Videli ste jej to na pohľade, cítili z tónu, akým sa s vami rozprávala. Keď mala na niečo iný názor, vždy som sa zastavil a začal o tom svojom pochybovať. A keď videla, že som napísal niečo, s čím nesúhlasila, vždy jej to stálo za telefonát alebo stretnutie.
Andrea mala ťažký život. Mnohí z nás o tom vedeli skôr málo, ale keď bolo naozaj zle, tak to ani ona nevedela skryť. A nikdy sa za žiadnu ošklivosť, ktorú jej choroba uštedrila, nehanbila. Andrea totiž život milovala, v svete okolo videla všetky jeho krásy, dobro a lásku. A vždy znovu a znovu vedela otočiť stranu a nájsť inú krásu a iné miesto, kde bola užitočná. Jej život bol vlastne ukážkou toho, aká sila a presvedčivosť môže byť v živote ťažko skúšaných ľudí, keď svoj život pochopia ako reholu.
Napísať ale, že tu po nej ostalo prázdne miesto, nemôžem. Vysmiala by ma. Ostalo tu totiž niečo viac. Príklad. A ten možno napodobňovať, stále znovu sa ním inšpirovať.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.