Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Mexičania, kartely a občianske domobrany

.lukáš Krivošík .názory

Mexické úrady našli ďalšie hroby, v ktorých skončili zrejme niektorí zo skupiny 43 študentov, unesených minulý mesiac. Je to len ďalšia smutná kapitola v hrubej kronike násilia, ktoré sužuje túto stredoamerickú krajinu.

Lukáš Krivošík

Nie som expert na Mexiko, no výbuchy násilia v tejto krajine, ktorých ozveny sa k nám opakovane dostávajú cez médiá, ma neprestávajú udivovať:

  • Dlhé roky sa vlečúce vraždy stoviek dievčat a žien v meste Juárez, v porovnaní s ktorými blednú aj zločiny Jacka Rozparovača;
  • Cez stotisíc ľudí, ktorí prišli o život v osem rokov trvajúcej drogovej vojne;
  • Desiatky unesených študentov, zmasakrovaných nedávno, zatiaľ s nejednoznačným motívom;
  • A najnovšie správa o rozhlasovom moderátorovi, ktorý bol zastrelený počas svojej naživo vysielanej relácie (bojoval vraj za práva ľudí, vyvlastnených kvôli stavbe priehrady).

To je len letmý prehľad, nie vyčerpávajúci výpočet. Nejde len o vraždy samotné, ale aj o brutálne spôsoby ich prevedenia. Napríklad telo jedného z nedávno unesených študentov bolo objavené s vypichnutými očami, pričom z hlavy mu jeho vrahovia stiahli kožu. Internet je plný hrôzostrašných fotiek zohavených mŕtvych obetí mexického násilia. Je to ako keby sa vrátili krvilačné aztécke božstvá, aby si vypýtali ľudské obety. Človek si nástojčivo kladie otázku: Čo je s tou krajinou vlastne v neporiadku?!

Bezbranné obyvateľstvo

Nechcem predstierať, že mám riešenie pre Mexiko, no keď som túto krajinu trochu študoval, zarazila ma jedna vec: Jej reštriktívne zákony, týkajúce sa vlastníctva a nosenia strelných zbraní, ktoré tak kontrastujú s mierou tamojšieho násilia.

Mexická ústava z roku 1857 síce zakotvila právo občanov ozbrojovať sa, no odvtedy bolo toto právo politikmi postupne obmedzované a premenené na prázdnu škrupinku. Samozrejmé sú obmedzenia kalibrov, keďže relatívne účinnejšie zbrane majú vyhradené pre seba ozbrojené sily. Mexičan môže mať strelnú zbraň len vo vlastnom obydlí. V krajine je iba jeden obchod, kde sa zbrane dajú legálne zakúpiť. Prevádzkuje ho armáda. Pred štyrmi rokmi denník Washington Post uverejnil reportáž ako funguje. Legálny nákup strelnej zbrane je v Mexiku spojený s toľkou byrokraciou, že v ňom sotva niekto nakupuje.

Samozrejme, natíska sa otázka: Ak sú zákonné regulácie strelných zbraní také prísne, prečo je Mexiko utopené vo vlne násilných trestných činov? Odpoveď sa núka sama: Zločinci sa nestarajú o zákony a zbrane si napokon zoženú napriek obmedzeniam. Mexický štát akurát odzbrojil občanov, dodržiavajúcich zákon, a urobil z nich bezbrannú obeť jednak skorumpovaných policajných zložiek, jednak drogových kartelov.

Ostatne, v tejto stredoamerickej krajine človek občas nevie, kde prvá menovaná skupina končí a tá druhá začína. Nejde len o úplatných členov polície. Niektorí zabijaci sú v skutočnosti bývalými príslušníkmi špeciálnych vojenských, či policajných jednotiek, ktorých vycvičilo Mexiko (alebo Spojené štáty v rámci bezpečnostnej pomoci južnému susedovi), no neskôr ich kartely proste preplatili, aby pracovali pre nich. Aj v prípade unesených študentov sa špekuluje o tom, že ich spoločne usmrtili príslušníci polície a organizovaného zločinu.

Debata o zbraniach

Za povšimnutie stojí ako sa na oboch brehoch Rio Grande diskutuje o zbraniach. Od mexických politikov zaznievajú hlasy, že za vysokú mieru násilia v ich krajine je spoluzodpovedná benevolentná regulácia strelných zbraní v Spojených štátoch. Organizovaný zločin vraj pašuje vo veľkom z USA zbrane. Až 90 percent arzenálu, používaného mexickými kriminálnikmi, má podľa týchto hlasov pochádzať z územia severného suseda.

Podobný argument používa aj časť amerických politikov, aby tak posilnili svoju snahu prísnejšie regulovať dostupnosť zbraní v Spojených štátoch. Dokonca sa objavuje názor, že Američania by si mali brať príklad zo svojho južného suseda a prijať reštriktívnu mexickú reguláciu zbraní.

V skutočnosti je zrejme podiel z USA pochádzajúcich zbraní v Mexiku oveľa nižší. Navyše, keby aj Američania dokázali stopercentne zabezpečiť, že žiadna strelná zbraň neopustí Spojené štáty, dopyt na strane mexických kartelov bude existovať naďalej. Proste nakúpia zbrane v iných stredoamerických krajinách alebo si väčšie objemy zadovážia ilegálne z Ruska, prípadne Číny. Peniaze na to majú.

Každopádne, celý ten argument sa dá aj obrátiť. Možno nie Amerika má príliš benevolentné zbraňové zákony, ale Mexiko príliš reštriktívne. Vyzerá to na situáciu, kedy je vláda dosť mocná, aby odzbrojila poriadkumilovných občanov, ale príliš slabá, než aby ich dokázala ochrániť pred organizovaným zločinom. Kým v USA pripadá 4,7 vrážd na stotisíc obyvateľov, čo je v medzinárodnom porovnaní nepochybne veľa, v Mexiku je to až 21,5 vrážd na stotisíc obyvateľov. Mexiko prekonáva Spojené štáty aj v absolútnych číslach zavraždených, hoci má len približne tretinu americkej populácie.

Vzostup mexickej domobrany

Zlepšilo by bezpečnostnú situáciu v Mexiku, keby tamojšia vláda umožnila širokej verejnosti ľahší prístup k strelným zbraniam, vrátane ich nosenia mimo obydlia a možnosti organizovania sa slušných ľudí do občianskych domobrán? Mexiko je veľká krajina a v niektorých oblastiach si už občania začali bezpečnosť zaisťovať svojpomocne bez toho, aby čakali na zvláštne povolenie od vlády. Hovoria si „autodefensas“.

Na tomto mieste treba zdôrazniť, že civilisti v Mexiku nezomierajú len ako vedľajšie obete zatúlaných guliek vo vzájomných vojnách kartelov alebo pri stretoch vládnych síl s kriminálnikmi. Nevinní ľudia sú priamo obťažovaní organizovaným zločinom, ktorý od nich vyberá výpalné, vraždí, zastrašuje, znásilňuje, unáša a vydiera. A ako už bolo povedané, oficiálne autority sú niekedy neschopné, inokedy priamo zapojené do kriminálnych aktivít.

Policajt môže byť buď šerif, ktorého si komunita platí, aby v nej zabezpečoval poriadok alebo to môže byť dráb, ktorého si platí vládnuca vrstva, aby ochraňoval jej výsady a moc pred poddanými. Občania Mexika si začínajú túto drobnú nuansu uvedomovať a sami si organizovať miestne poriadkové služby. Už vlani na „autodefensas“ upozornil žurnál Foreign Affairs. Ich členov väčšinou nezaujíma boj proti pašovaniu drog. Ten prenechávajú vláde. Chcú hlavne chrániť svoje komunity pred násilím zo strany kartelov.

Štátna nevôľa

Mexický štát má s lokálnymi občianskymi hliadkami komplikované vzťahy. Domobrana totiž porušuje prísne zbraňové regulácie, keďže jej členovia používajú zbrane veľkých kalibrov, ukoristené v boji s kartelmi a behajú s nimi po vonku. Zbraní sa občianske hliadky vzdať nechcú, aj keď ich k tomu vláda sústavne vyzýva, vyhrážajúc sa trestnými stíhaniami. No občania vedia, že by sa v takom prípade výpalníci vrátili a ešte by sa aj pomstili na tých, ktorí si dovolili postaviť sa proti nim na odpor.

Vláda sama si nedovolí odzbrojiť domobranu násilím, pretože by tak musela viesť vojnu na dvoch frontoch: proti kartelom a súčasne proti vlastným občanom. A štát by v očiach Mexičanov stratil ešte viac zo svojej legitimity. No pár vodcov už vláda strčila za mreže za nelegálne ozbrojovanie, hoci lokálne sa „autodefensas“ zdajú efektívne v znižovaní trestných činov.

Prirodzene, existuje riziko, že niektoré miestne milície sa samé pretvoria časom na kriminálne gangy, pašujúce drogy alebo vyberajúce výpalné. Kritici im vyčítajú aj prestupovanie zákonov – a nielen tých zbraňových. Niekto spomenie trebárs prípad, kedy domobrana popravila domnelého člena kartelu. No dedinčania zase povedia, že všetkých hrdlorezov, ktorých občianske hliadky odovzdali štátnym autoritám, napokon prepustili bez trestu a tak museli vziať spravodlivosť do vlastných rúk. Je veľmi ťažké hľadať pravdu medzi týmito mantinelmi.

To najlepšie, o čo sa vláda môže pokúsiť, je nejakým spôsobom integrovať lokálne občianske hliadky do oficiálnych bezpečnostných štruktúr – poňať ich ako akúsi bezpečnostnú samosprávu. O to sa aj niektoré mexické štáty pokúšajú, no krajina je federácia, navyše nie príliš dobre spravovaná, a tak ľavá ruka občas nevie, čo robí pravá. No občanom, ktorých rodiny sú dennodenne ohrozované neľútostnými hrdlorezmi, by vláda nemala znemožňovať svojpomocné organizovanie obrany.       

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite