Ján Čarnogurský včera na Facebooku kritizoval prezidenta Kisku, ktorý na vrcholnom stretnutí NATO ponúkol v mene Slovenska zriadenie logistickej základne aliancie. Na tom nie je nič zvláštne, Čarnogurský by takýto krok kritizoval pred desiatimi rokmi, aj pred dvadsiatimi rokmi. Lenže tu nešlo o legitímnu kritiku legitímneho kroku. „Prezidenti, ktorí súhlasili s príchodom cudzích vojsk na naše územie, skončili veľmi zle. Nasledujú tri bodky...,“ napísal Čarnogurský na záver statusu, ktorému predchádzali aj iné absurdné historické paralely. Prirovnať Kiskovu ponuku k Tisovmu súhlasu s okupáciou Slovenska nacistickými vojnami a tromi bodkami mu veštiť trest smrti, je úroveň, na akej obvykle uvažuje banskobystrický župan.
Je to rovnako nesúdne, ako keď Čarnogurský vo svojom poslednom blogu uviedol, že Ukrajine vládnu zločinci a juhovýchodná Ukrajina (to je tá, ktorej vládnu ozbrojení mužíci podporovaní Putinovým Ruskom) by mala spod takej vlády oslobodiť celý štát. A to všetko je rovnako nesúdne, ako keď tento bývalý katolícky disident, hlásiaci sa ku Kolakovičovskej tradícii, vítal na oslavách SNP oficiálnu delegáciu s transparentom „Vďaka sovietskej armáde za pomoc SNP“. Samozrejme, Čarnogurskému nešlo o hold sovietskej armáde – na to je tu oveľa vhodnejší dátum, 8. máj, určite nie SNP, ktorému Sovieti zo strategických dôvodov skôr škodili - on tým len vzdával hold Putinovi a jeho postupu na Ukrajine. Ján Čarnogurský v týchto týždňoch obetoval pre bývalého agenta KGB všetko, svoj úsudok, cit pre mieru aj vážnosť.
Je to smutný obraz. Jána Čarnogurského nemôžu hájiť ani mnohí stúpenci. A už sa s ním neoplatí polemizovať ani najväčším odporcom. Vystačia si s ťukaním na čelo.
Viacerí dnes hovoria, že Čarnogurský bol takýto vlastne vždy, to len konzervatívci ho preceňovali a odmietali uznať, že jeho veľkosť bola daná iba disidentskými skutkami. Ale jeho idey, tie boli predsa vždy otrávené.
S týmto pohľadom nesúhlasím. Čarnogurský sa nestal slovenským velikánom 20. storočia iba pre odvahu, ale najmä pre idey, ktorými presahoval obmedzenia svojho mentálneho prostredia, aj celej krajiny. Už za komunizmu rozmýšľal nad založením novej politickej strany s jasnou misiou, čím predbehol aj českú disidentskú elitu. Nenadbiehal ani pudom slovenskému katolicizmu, čím sa hneď na začiatku pripravil o percentá – odmietol pestovať ľudácku nostalgiu, vedel pomenovať Tisove zlyhania. Ako prvý chcel slovenskú samostatnosť, bál sa však tieňa slovákštátu, preto si želal jej naplnenie až v štruktúrach EÚ. Hlásil sa k Hlinkovi aj povojnovej DS, usiloval sa (neveľmi úspešne) o prilákanie evanjelikov do KDH. Čarnogurský bol opakom liberálnej karikatúry, žiaden černokňažník, ale stvoriteľ európskej kresťanskej demokracie na Slovensku.
Najmä vďaka nemu sa stal kresťansko-demokratický prúd hlavnou opozičnou silou voči Mečiarovi a voči dobovému primitívnemu nacionalizmu.
Keď sa začítate do jeho textov v 90. rokov, hneď si uvedomíte, že vrcholného politika, ktorý by sa s takým rozhľadom zamýšľal nad okolitým svetom a postavením Slovenska, už dnes nenájdete. Rácio jeho vtedajších úvah, prečo sa nenáhliť do NATO, musel rešpektovať aj najoddanejší atlanticista.
Dnešný putinofil Čarnogurský zďaleka nepripomína rusofila Čarnogurského tej doby. V roku 1993, v zaujímavej prednáške nazvanej Slovensko medzi Ruskom a NATO, tvrdil, že ak by sa Rusko uberalo cestou stability a vypočítateľnej politiky, mali by sme brať viac ohľady na záujmy Ruska. Ale ak bude prichádzať z Ruska nestabilita, pokračoval, mali by sme sa viac primknúť k Západu. Pretože ak by východná časť európskych pľúc mala zápal, „neostane nám nič iné, len dýchať zvyšnou polovicou a tou je v dnešnej situácii s najväčšou pravdepodobnosťou Západ“.
Ján Čarnogurský dnes nielenže znečisťuje svoj odkaz, ale ide priamo proti nemu.
Ale ako vysvetliť dnešného Čarnogurského, z ktorého sa úplne vytratil kedysi taký osviežujúci nadhľad? Čo je jeho hnacím motívom? Keď som sa na to pýtal najväčších znalcov Čarnogurského myslenia, bezradne krútili hlavami. Ani ja nemám presnú odpoveď. Mám len tri čiastkové odpovede, ktoré sa čiastočne prekrývajú.
1. Keď Čarnogurský v roku 2000 odišiel z čela KDH, vyhlásil, že si bude užívať slobodu vyjadrovania, pretože „dedičstvom disidenta je záľuba v provokovaní strnulých štruktúr“. Tento sľub splnil. Lenže rola disidenta-provokatéra v nedisidentských časoch je nevďačná. Dovedie vás k tomu, že budete z princípu protirečiť mainstreamu aj vtedy, keď má mainstream pravdu. Presne to sa stáva tvrdohlavým provokatérom typu Klausa a Čarnogurského.
2. Ján Čarnogurský úprimne obdivuje Vladimíra Putina. Keď som sa ho pred rokmi opýtal, ako naňho pôsobí počas stretnutí Valdajského klubu, Čarnogurskému sa rozžiarili oči, napol rukami a vyšlo z neho jediné slovo: „Impressive!“
3. Najvyššiu politiku síce opustil ako 56-ročný, no nikdy sa s tým nezmieril, keďže politikou dýcha odjakživa každým pórom tela. Keď ohlásil prezidentskú kandidatúru, nemyslel to ako symbolické uzavretie svojej dráhy. Bral to úplne vážne, chcel zvíťaziť, veril, že zvíťazí. Tých 0,6 percenta, ktoré napokon získal, boli preto veľkým ponížením. Slovensko ho ľahostajne odmietlo. A tak si Čarnogurský, rovnako ako pred 150 rokmi do kúta zahnaný Ľudovít Štúr, vybral slovanstvo a svet budúcnosti.
Ďalšie slovo navyše by bolo psychologizovaním.
Ján Čarnogurský raz o sebe napísal, že v jeho živote sa striedajú desaťročné cykly. V 70. rokoch bol advokátom, ktorý pomáhal disidentom, ďalších desať rokov bol sám disidentom a potom desať rokov viedol KDH. Počas týchto 30 rokov vybojoval tie najdôležitejšie zápasy moderného Slovenska. Preto buďme k jeho súčasnému úpadkovému cyklu trochu veľkorysí. Velikáni si to zaslúžia.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.