Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

400 000

.jaroslav Daniška .názory

Blíži sa prvá veľká skúška prezidenta Kisku. 400 000 ľudí chce referendum a výlučnú kompetenciu má prezident.

Je to pozoruhodný moment. Andrej Kiska sa stal prezidentom aj vďaka hlasom množstvu kresťanských voličov. Ak sa pozriem na moje okolie, bez nároku na absolútnu reprezentatívnosť, takmer všetci ľudia, ktorí podpísali petíciu za ochranu manželstva predtým volili Andreja Kisku. Prezident Kiska navyše v kampani sľúbil, že referendum spojí s voľbami. Nech už sa rozhodne akokoľvek, možno povedať, že to bude mať závažné dôsledky. Pre neho, aj pre slovenskú politiku.

Ešte predtým, než sa k nim dostanem, dovoľte malé zastavenie.

Jedným z mojich najlepších učiteľov na univerzite bol Martin Bútora. Dodnes si pamätám, ako sme na jeho hodinách čítali Tocquevillovu Demokraciu v Amerike, hovorili o súlade aj napätí medzi ideálmi slobody a rovnosti a významu, aký Tocqueville prikladal náboženstvu vo verejnej sfére. Práve duch náboženstva a verejná morálka podľa Tocquevilla zabezpečujú dlhodobé prežite demokracie. Vtedy, v polovici 90. rokov, to všetko príkro kontrastovalo so slovenskou realitou, mečiarizmom aj verejným vystupovaním kardinála Korca.

Dnes je všetko inak. 400 000 prevažne veriacich ľudí podpísalo petíciu, ktorou chce chrániť manželstvo silnejšie, ako to pred pár týždňami predviedlo KDH. Liberálna tlač a pár hlasných ideológov na obidvoch stranách sa tému snažia radikalizovať. Lenže toto nie je akcia radikálov, aspoň nie doteraz.

Keby ste tie státisíce ľudí, ktorí podpísali petíciu, videli vedľa seba, ich najčastejším spoločným znakom by bolo, že sú to ženy a muži, ktorí majú deti, do práce cestujú autobusom alebo vlakom, platia dane alebo sú dôchodci. Myslím si, že je medzi nimi viac žien, ako mužov. Toto nie je 400 000 snsákov, ani kotlebovcov. Ak vyzerajú radikáli tak ako títo signatári, natrápite sa s definíciou toho, čo znamená umiernenosť. Toto sú ľudia stredu, volia viacero strán a rodina je pre nich nad-politickou témou, ktorá má mať prednosť pred inými, záujmy a potreby rodiny majú regulovať ekonomiku či školstvo. Nič viac, nič menej.

A ešte niečo, správajú sa tak, že Tocqueville by im zatlieskal a považoval by ich za ochrancov slobody a demokracie. Aj keď o tom - na škodu veci - sami nehovoria. Toto je hlas reálnej občianskej spoločnosti, nie nátlakovej skupiny či nejakej lobby. A na rozdiel od 90. rokov, nehovoria o tejto téme ani náboženským jazykom, apelujú na rozum, pretože ich téma nie je náboženská, ale politická.

Poďme teda k politike.

Pochybujem, že existuje niekto, kto by pochyboval o výsledku referenda, keby bolo vypísané a spojené s voľbami. Ak prezident Kiska referendum vypíše, stratí podporu liberálov. Tí tvoria najaktívnejšiu časť jeho okolia a podporovateľov, zabezpečujú mu mediálnu prevahu a tiež kandidatúru o päť rokov. V Kiskovom okolí nájdete liberálne založených ľudí, ktorí v minulosti otvorene presadzovali registrované partnerstvá (Martin Bútora), aj takých, ktorí tú tému radšej nechceli otvárať (čo bola Dzurindova politika, ktorého poradcom bol Sergej Michalič).

Z vyššie povedaného vyplýva, že prezident Kiska referendum a jeho témy otvorene nepodporí a bude sa snažiť tému zahrať (dzurindovsky) „do stratena“. Teda poslať na ústavný súd, čo je jeho ústavná kompetencia.

Na ústavnom súde azda možno predpokladať prevahu sudcov, ktorí s témami obsahovo nesúhlasia a keďže väčšina našich ústavných sudcov nemyslí právne akademicky, ale politicky a účelovo, referendum buď odmietnu vyhlásiť ako protirečiace ústave alebo rozhodnutie budú odkladať s nádejou, že momentum petície vyprchá. Rovnaký záujem bude mať aj Ficova vláda. (Až do chvíle, keď nebude inak schopná mobilizovať svojich voličov.)

Je tu však problém.

400 000 tisíc ľudí je veľká skupina voličov. To nie je menšina, ktorú možno izolovať a zahnať do geta. Iste, táto skupina sa môže rozdeliť a jej časť sa môže „kuffovsky“ radikalizovať, čo by si liberálni kritici aj želali, ale rovnako sa môže stať aj niečo iné.

Táto skupina môže začať otvárať aj ďalšie sociálne témy, vytvárať verejný tlak na ústavný súd a niektoré politické strany a určiť jednu z tém najbližších parlamentných volieb. A ak donúti prezidenta Kisku, aby zaujal stanovisko a povedal, prečo (ak by sa tak rozhodol) odmietne referendum vypísať a obráti sa na ústavný súd (napriek tomu, že sa podobných referend konali vo svete desiatky), môže mu za istých okolností sťažiť alebo prehrať kampaň o päť rokov.

Otázkou tiež je, či sa Kiskovi podarí správať "dzurindovsky" a tému obchádzať alebo sa viac priblíži k vystúpeniam Ivety Radičovej a na druhé funkčné obdobie môže zabudnúť. Nemenej vážne je, aký politický talent vlastne majú lídri petície za referendum. 

Hoci to dnes všetko vyzerá najmä hypoteticky, je celkom možné, že sa práve zrodila nová štiepna línia v slovenskej politike.

A vyhrá ten, kto zradikalizuje toho druhého.

V demokracii totiž rozhoduje väčšina. A morálnu prevahu - okrem iného - zabezpečuje vzťah k oponentom.

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite