Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ako zanikne Slovenská republika

.lukáš Krivošík .názory

Možno tak ako vznikla. Teda s ľahostajným pokrčením pliec väčšiny jej obyvateľov.

Lukáš Krivošík

Približne v čase, keď sme nedávno písali o najnovšom útoku vlády na jej triedneho nepriateľa živnostníka, som náhodou znova zakopol o viac ako desaťročie starú pieseň Štát ťa núti od Názov stavby. Video na YouTube má už viac ako trištvrte milióna videní. Mnohí sme s touto hudbou vyrastali. Okrem iného tam zaznieva:

.

„To tvoja mať, vlastná vlasť,

na vlastných nohách ťa nenechá stáť,

ale jamu pod nimi ti chce stále kopať,

preto nenechaj mať istotu dať si zobrať,

tak nenechaj to tak, veď prinútil ťa štát...“

.

Pocit, že štát im hádže sústavne polená pod nohy, pričom na garnitúre až tak nezáleží, majú v našej krajine viacerí. Počúvajúc tú pieseň som si uvedomil, koľko kritiky sociálnych, ekonomických a politických pomerov v súčasnej SR pribudlo medzičasom v piesňach slovenských raperov. Niekomu sa tie pesničky môžu zdať naivné, patetické, názorovo zmätočné alebo príliš vulgárne. Ďalšiemu môže prísť triviálne vôbec chcieť odvodiť čokoľvek seriózne z takéhoto hudobného žánru. No tie státisíce videní ilustrujú prinajmenšom určité nálady v krajine.

Tie piesne sú ako teplomer. Odrážajú reálny obraz Slovenska, s ktorým vyrastá mladá generácia z panelákových sídlisk našich miest. Kedysi dobové spoločenské nálady artikulovali básnici, dnes to robia raperi. A verte, že raz aj podľa textov týchto piesní budú historici posudzovať ako sa ľuďom žilo v našej dobe. Existenčná perspektíva veľkej časti mladej generácie by sa dala vyjadriť slovami z piesne Rýchlo preč (Miky Mora feat. Čistychov, Slipo):

.

„Utekaj občan, ovčan zemi

našej, z ktorej grcať sa chce mi.

Vraveli, že tu je krásne... neni,

chceli byť volení, nastanú zmeny.


Dneska má človek držať hubu,

robiť za liter a ľúbiť nudu.

Na konci mesiaca vidia nulu,

v robote k...m robia mulu.


Najlepšie sa nevydať,

nemať deti a nebývať.

Len pracovať a prežívať,

nech si iní za vás kľudne môžu užívať.


A oni si zatiaľ delia fondy,

pre ich obchody jaksi nie sú normy,

no nás zavrú aj za omyl drobný,

nemôžeš nič, na rozdiel od nich.“

.

A kto by pochyboval, kam táto pieseň cieli, na jej inom mieste zaznieva:

.

„Vaše tupé gebule sa im ľúbia,

veria všetko, čo im sľúbia.

Aj keby vaše decká žrali h...á,

ich deficit to nevyrovná.


Môžeš iba emigrovať alebo sa zamaskovať,

držať p...u iba znova a za to sa aj radovať.

Platiť dane a pracovať, k...t za ne a hladovať,

oni ťa chcú zlikvidovať, môžeš sa len poďakovať.“

.

Tých pár rýmov povie viac, než siahodlhá sociologická analýza. Podobných príkladov by sa našlo viac. Rómsky refrén pred roztrhanou slovenskou vlajkou v piesni Slovensko od Moja reč, je príznačným obrazom súčasnosti. Niektoré pesničky, obsahujúce kritiku našich domácich pomerov, zrodili protigorilie protesty, kým iné pesničky si pripomínajú napríklad Nežnú revolúciu a 90. roky. Tento článok si nerobí nárok na ich vyčerpávajúce vymenovanie. Každopádne, spoločným znakom je rozčarovanie a hlboká nespokojnosť s fungovaním slovenského štátu, ktorá preniká celou našou spoločnosťou. A pri tej má zmysel sa zastaviť.

Zanechanie zlyhávajúceho štátu

Je to pozoruhodný úkaz. Ak moderný štát príliš nápadne zlyháva vo svojich funkciách a odcudzí sa vlastným občanom, môžu na to ľudia reagovať dvomi spôsobmi: Jednak tí, ktorí sa v ňom cítia nespokojne, začnú vo väčších množstvách odchádzať do štátov, v ktorých sa žije lepšie (pričom mobilnejšími sú zväčša tí mladší, často vzdelanejší a jazykovo zdatnejší). Jednak občania môžu štátu odoprieť svoju podporu v čase medzinárodnej krízy a jeho existenčného ohrozenia.

Pokiaľ ide o ten rozmer migrácie, je napríklad zaujímavé, že kým obyvateľstvo Slovenska od roku 1989 narástlo z 5,3 na 5,4 milióna, populácia susedného Rakúska narástla v rovnakom období zo 7,6 na 8,5 milióna ľudí. Nie je to dané nutne tým, že by rakúska miera plodnosti (1,43) až tak prekonávala tú slovenskú (1,39). No Rakúsko je príťažlivá krajina, kde sa žije dobre a na tomto blahobyte sa chcú podieľať aj ľudia z rôznych krajín, ktoré sú na tom horšie. Nejde len o Turkov alebo občanov bývalej Juhoslávie, do Rakúska sa za lepším životom sťahujú dokonca aj Nemci.

Naproti tomu Slováci svoju vlasť opúšťajú kvôli práci a mať deti sa nám tiež veľmi nechce. Pohľad do zoznamu krajín podľa miery plodnosti je smutný. Najhoršie sú na tom preľudnené ázijské enklávy ako Singapur, Macao, Taiwan, či Hongkong. A potom skupina štátov stredovýchodnej Európy, medzi ktorými nechýba ani Slovensko. Imigráciou ako v Rakúsku to nevykompenzujeme, lebo aj keby sme mali voľnejšie prisťahovalecké zákony, kto by sa v konkurencii ostatných európskych krajín chcel prisťahovať práve sem?

V 21. storočí, kedy sa najvyspelejšie štáty budú čoraz viac usilovať lanáriť k sebe pracovné sily odinakiaľ môže teda SR zaniknúť spôsobom „posledný nech zhasne svetlo“. Samozrejme, nikdy neodídu všetci, no únik mozgov môže nadobudnúť také rozmery, že vážne ohrozí vyhliadky krajiny. No za zmienku stojí aj druhá možnosť zániku štátu.

Ak by SR niekedy v budúcnosti čelila existenčnej hrozbe, nemuselo by sa nájsť dosť ľudí, ktorým by tak chatrne spravovaný štát stál za to, aby sa zaň postavili. Slováci by možno išli bojovať za svoje domovy a rodiny, či krajinu ako takú, zvlášť pokiaľ by hrozilo, že potenciálny nepriateľ nastolí menej znesiteľný režim pre ľudí, než aký máme dnes. No, čo keby sa objavilo alternatívne štátne usporiadanie, ktoré by chcelo nastoliť paradoxne znesiteľnejší režim, než tu máme dnes? Slováci by určite nešli život nasadzovať za zachovanie svojej oligarchami vydržiavanej politickej triedy, ani za štátny aparát, ktorý akoby sa čoraz viac snažil hlavne nachytať ľudí ako porušujú pravidlá za účelom ich pokutovania.

Ak by Slovákom nejaká vonkajšia mocnosť ponúkla výhodnejšiu spoločenskú zmluvu, než im ponúka súčasná SR, možno by pokojne demontovali vlastný štát. Tú štátoprávnu alternatívu si netreba predstavovať len v podobe nepriateľskej armády na hraniciach. Veď koľko hlasov sa už dnes ozýva, že Slovensko by radšej malo byť riadené z Bruselu nemeckými, či francúzskymi miestodržiteľmi, než našimi nemožnými domácimi politikmi? Koľko ľudí si už dnes myslí, že ak trebárs naše orgány činné v trestnom konaní zlyhávajú pri vyšetrovaní korupcie, mala by vzniknúť európska prokuratúra?

Keď aj ríše zanikajú s tichou ľahostajnosťou

Každopádne, myšlienka, že národy sa môžu veľmi pragmaticky zriecť svojho vlastného štátu, si zaslúži pozornosť. Znepokojovať by mala predovšetkým vládnucu vrstvu a ľudí, tvoriacich administratívu, keďže takéto „zanechanie štátu“ vlastne znamená buď jeho fyzické opustenie alebo ukončenie jeho vydržiavania z daní, ciel a odvodov, prípadne odopretie vojenskej služby v čase napadnutia – to všetko v hromadnom meradle.

V najnovšom .týždni máme rozhovor s britským spisovateľom Richardom Blakeom, vyštudovaným historikom a autorom historických románov zo stredovekej Byzancie. V jednej svojej odpovedi opisuje zánik Západorímskej ríše. Väčšinou si to ľudia predstavia ako apokalyptické nedobrovoľné zrútenie veľkej civilizácie pod náporom barbarských divochov.

No Blake pripomína, že v 5. storočí sa už väčšina rímskeho obyvateľstva voči vlastnej vláde nachádzala vo fakticky nevoľníckom postavení. Ich vlastný totalitný štát a jeho vládnuca vrstva sa pre nich stali nevýslovným ekonomickým bremenom. Nemali žiadny záujem na jeho zachovaní. A keď prišli barbari, väčšina bežných ľudí sotva zdvihla zrak od svojho pluhu. Bolo im jedno, kto im bude vládnuť a vykorisťovať ich.

Kým za republiky bol Rím v stave núdze schopný mobilizovať v poslednej chvíli veľké občianske armády, v čase despotického dominátu široké masy neslobodných ľudí na obranu ríše v podstate rezignovali. Barbarské kráľovstvá, ktoré Západorímsku ríšu nahradili, boli možno dokonca pre pôvodné obyvateľstvo menším bremenom a menším zlom, než ich pôvodný totalitný štát. Aj veľké ríše môžu zaniknúť za ľahostajného ticha väčšiny ich obyvateľov...

Symbolická politika ako náhrada za riešenie problémov

Samozrejme, vo svete existujú aj horšie spravované krajiny ako Slovensko, ktoré v pohode prežívajú. No v 21. storočí bude čoraz zreteľnejší trend, kedy sa štáty nebudú môcť spoliehať na automatickú pripútanosť svojho občana. Vo svete medzinárodného „pytliactva mozgov“ a vysokej mobility pracovnej sily sa o neho budú musieť čoraz viac uchádzať. SR bude pod silnejúcim tlakom Rakúska, Českej republiky, Maďarska (pokiaľ ide o maďarskú menšinu) a časom možno i Poľska, či ďalších krajín – všetky tieto štáty sa totiž budú snažiť nalákať k sebe našich občanov na lepšie životné podmienky. Začína to najkvalifikovanejšími profesiami, no časom im bude dobrý každý práceschopný pár rúk, pokiaľ bude šanca, že vystuží sociálne systémy, rútiace sa pod náporom demografie.  

Čo ponúkne Slovenská republika vlastným občanom, aby si ich udržala? Relatívne bezvýznamným, zato názorným príkladom uvažovania našich politikov je čerstvá iniciatíva dvoch poslancov Smeru, ktorí chcú zaviesť tresty za zneužívanie symbolov obcí. Erb, vlajka, pečať alebo znelka obce sú vraj dnes nekontrolovane využívané na komerčné účely a občas až dehonestujúco, takže zákonodarca musí energicky zakročiť. Pýtate sa, ako to súvisí so snahou udržať na Slovensku jeho občanov? No veď to, že nijako.

Návrh manifestuje dlhodobý trend slovenskej politiky, ktorá mrhá energiou na druhoradé symbolické témy, zatiaľ čo sa ukazuje neschopnou riešiť reálne pociťované životné problémy občanov. Na tento návrh poslancov Smeru sa hodí výrok Roberta Fica, ktorý svojho času predniesol v súvislosti s úplne inou problematikou: „Keby som mal urobiť zoznam tém podľa dôležitosti a ten zoznam by mal 74 tisíc bodov, tak táto téma sa tam ani nedostane.“ Politici nevedia chrániť ľudí, tak chcú chrániť aspoň symboly.

Návrh tiež ilustruje dlhodobú tendenciu slovenského štátu sankcionovať vlastných občanov kvôli nezmyslom. Tu treba zdôrazniť, že sklony k nadbytočnému kriminalizovaniu ľudí nemá iba ľavica, ale aj pravica. Mimochodom, aj tento fenomén je častou témou slovenských raperov. Väčšinou im vadia nezmyselne prísne tresty pre konzumentov marihuany.

No nepochybne sem patria aj buzerujúce kontroly od úradov, po ktorých nasledujú pokuty za dodržiavanie obskúrnych vyhlášok, či problém často menených právnych noriem. Život v tomto štáte sme si prostredníctvom našich volených zástupcov premenili na nevyspytateľné právne mínové pole, kedy občan môže stratiť s každým krokom zákonnú pôdu pod nohami, ani nevie ako.

Ach synku, synku

Slovensko je krajina s vysokou nezamestnanosťou a nízkymi platmi tých šťastlivcov, čo prácu majú. Nevyzerá, že by sa na tom mohlo v dohľadnej dobe niečo zmeniť. Politici by však prinajmenšom verejnosť nemuseli ďalej dráždiť jej nezmyselným kriminalizovaním. Keď už žijeme v zbedačenej krajine, aspoň si nemusíme ďalej strpčovať život vzájomným hádzaním polien pod nohy.

Naši predstavitelia sa veľmi mýlia, ak sa domnievajú, že pripútanosť občanov k Slovenskej republike posilnia v 21. storočí prostredníctvom budovania vrchnostenského štátu boľševicko-feudálneho typu. Na taký režim sa im ľudia vykašľú. Bolo by fajn, keby Slovenská republika pretrvala a jej obyvatelia nemuseli odchádzať, ani obzerať sa po alternatívnych modeloch štátoprávneho usporiadanie v Európe. No dominujúca symbolická politika akurát na chvíľu odpúta pozornosť časti verejnosti. Chronickú nespokojnosť občanov s fungovaním štátu odstráni len cieľavedomá trpezlivá práca na zdolaní výziev, ktoré sú zdrojom tejto frustrácie. Inšpirácia ako na to by sa dala hľadať v tejto pesničke. Nejde o rap, ale o ľudovku.

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite