Neverím síce na to, že pluralita názorov je najvyššou možnou hodnotou – ostatne, hojnosť pluralitných názorov nájdete aj v blázninci – ale je určite normálne a zdravé, keď novinári z hlavných médií nejdú v jednom šíku. V tomto zmysle treba vzdať komentáru Daga Daniša ( Sedem vecí, v ktorých sa Kiska mýli), ktorý sa stal v posledných dňoch hitom internetu, hold. Daniš si vzal pod lupu facebookové stanovisko prezidenta, ktorý podporil politiku sankcií proti Rusku. Komentátor vyrátal, že Andrej Kiska sa vo svojom statuse až sedem krát pomýlil. „Už v samotných východiskách, nie v argumentoch, ktoré za ne zavesil,“ píše Daniš.

Aby bolo mediálnej pluralite učinené zadosť, rád by som topkomentátorovi HN oponoval. Nechcem polemizovať s jeho jednotlivými argumentmi (tam by som našiel asi viac chýb než sedem), ktoré sú spravidla iba náznakové a virtuálne. Daniš napríklad nejasne naznačuje, že Európania by sa s Ruskom boli dávno dohodli, len keby nebolo Američanov, ktorí nahnali Európu do protiruského sankčného ťaženia. „Cui bono?,“ pýta sa komentátor HN. Odpoveď je čisto virtuálna: všetko prospelo Američanom, keďže dolár posilňuje a európska ekonomika spolu s tou ruskou padajú ku dnu (hm, takže podľa nášho biznis denníka nie je pre konjunktúru USA nič lepšie, než keď sa polovica zemegule prepadne do recesie...).
Ťažko sa polemizuje s takouto argumentačnou fatamorgánou. Za ňou sa však skrývajú štyri základné omyly, ktoré sú - povedané Danišovými slovami - obsiahnuté už v samotných východiskách komentára. Sú to omyly, ktoré prinajmenej inštinktívne zastáva aj nemalá časť slovenskej populácie.
1. Konflikt rozpútali expanzívne USA, Rusko len reaguje v defenzíve
Hlavným leitmotívom komentára je, že USA konajú v premyslenej ofenzíve, spravili z Ukrajiny bojisko, pretože chcú tento 47-miliónový štát ovládnuť, začleniť do NATO a v akomsi finále dejín ponížiť Rusko. Európania sa tomu bránili, ale všemocní Američania ovládli aj ich a zatiahli ich do zničujúceho európsko-ruského konfliktu. Problém tohto Danišovho (ale aj Čarnogurského) konštruktu je v tom, že vznikol v paralelnom vesmíre, ale nie v skutočnom svete.
Súčasný vojnový konflikt sa nezačal kvôli Američanom ani NATO, ale kvôli Európe. Bola to vláda bývalého proruského prezidenta Janukovyča, ktorá sa pomerne prekvapivo odklonila od colnej únie s Ruskom (vyrátali si, že pre ukrajinskú ekonomiku aj pre východoukrajinských oligarchov by bol tento zväzok krajne nevýhodný) a usilovala sa o podpis asociačnej dohody s EÚ. Z tejto európskej perspektívy susedného štátu však chytala Putina a najmä jeho najbližšie okolie paranoja. A tak v poslednej chvíli pred uzatvorením dohody Ukrajiny s EÚ, k čomu malo dôjsť koncom novembra 2013, Janukovyč na obrovský nátlak Putina podpis stiahol. To vyhnalo státisíce Ukrajincov do ulíc a bola to ulica, ktorá o tri mesiace zvrhla Janukovyča.
A čo s tým mali Američania a NATO? Samozrejme, Američania podporovali členstvo Ukrajiny v EÚ, taktiež sa dlhodobo usilujú o členstvo Ukrajiny v NATO (to druhé nepokladám ani ja za rozumnú politiku). Lenže členstvo Ukrajiny v NATO je chiméra – na summite aliancie v Bukurešti v roku 2008 utrpeli Američania porážku, keď sa Francúzi a Nemci presadili s názorom, že Ukrajina a Gruzínsko – s ohľadom na postoj Ruska – nateraz nepatria do NATO. Odvtedy nič nenasvedčovalo, že by sa mala táto politika prehodnotiť. Navyše, členstvo v NATO odmietala veľká časť ukrajinskej elity, podľa prieskumov z roku 2012 ho podporovalo iba 15 percent Ukrajincov, 60 až 70 percent bolo proti. Až ruská expanzia na ukrajinskom území zmenila tieto nálady: podľa júnového prieskumu si želá 47 percent Ukrajincov členstvo v aliancii, 36 percent je proti. Najväčším nepriateľom strategických záujmov Ruska teda nie je Amerika, ale samotné Rusko.
2. Všetci ste pokrytci: keď Američania zobrali Srbom Kosovo, prečo by si Rusi nemohli zobrať od Ukrajincov Krym?
Kosovo a Krym sa dajú porovnávať iba do istej miery. Od istého bodu, ktorý je však kľúčový, je porovnanie scestné. V prípade Srbska aj Bezpečnostná rada OSN v roku 1998 konštatovala, že sa Miloševičova armáda a polícia dopúšťajú „excesívneho použitia násilia“ na Albáncoch v Kosove a Srbsko tým ohrozuje mier. Áno, zásah NATO bol porušením medzinárodného práva, pretože ho neschválila BR OSN. Daniš má formálne pravdu, ale zamlčiava to podstatné: keď štát začne masakrovať príslušníkov vlastnej národnostnej menšiny, ktorá obýva časť územia, nemôže si byť istý zachovaním územnej integrity. Presne to sa stalo Srbom: spolužitie s Albáncami v Kosove už nebolo možné. Ukrajinský štát však na Kryme tamojších Rusov nijako neohrozoval.
Navyše, keby sa Putin strategicky neprerátal, mal by dnes všetko: Krym aj relatívny pokoj. USA a Európa síce po anexii ohlásili prvé dve kolá sankcií, ale je zjavné, že keby Rusko následne nezačalo rozvracať východ Ukrajiny, svet by sa s anexiou Krymu zmieril a EÚ by sa nikdy nezhodla na treťom kole sankcií. Lenže Putin uviazol v pasci vlastnej propagandy zachraňovania Rusov za hranicami: v čase, keď bol ukrajinský štát bezvládny a jeho armáda úplne pasívna, začali postupne militanti, mnohí z nich Rusi priamo z Ruska, obsadzovať vládne budovy vo východoukrajinských mestách. Potom prišlo obrovské sklamanie pre Putina aj separatistov: od miestneho ruského obyvateľstva sa ilegálni ozbrojenci dočkali len vlažnej podpory a v miliónovom Donecku chodili na demonštrácie separatistov a protesty proti „fašistickej ukrajinskej vláde“ iba tisíce ľudí – žiaden antimajdan sa nekonal.
Preto musela Moskva rozvratu zvonku pomáhať a tváriť sa, že je to vnútroukrajinský konflikt, kde proti sebe stoja ukrajinskí Ukrajinci a ruskí Ukrajinci. Tomu môžete veriť len vtedy, keď veľmi chcete. Moskovčan a bývalý ruský tajný agent Igor Strelkov, ktorý bol do polovice augusta lídrom rebelov, nedávno priznal, že nevedia nájsť na Ukrajine dobrovoľníkov, preto musia na verbovanie nových síl ponúkať v prepočte 500 eur. Iný vodca separatistov zas pred pár dňami v prítomnosti ohlásil novú ofenzívu, keďže z Ruska práve doviezli 30 tankov a 1200 mužov, ktorí v Rusku absolvovali štvormesačný intenzívny výcvik.
Je nepochopiteľné, prečo Daniš a Čarnogurský, ktorí ostro kritizujú vojenské akcie USA (a v niektorých prípadoch sa s nimi zhodnem), pokladajú túto agresiu Ruska voči susedovi za oprávnenú a defenzívnu reakciu. Lebo USA sú vždy zlé a Rusko vždy dobré?
3. Sankcie sú nanútené Američanmi a nezmyselné
Tretie kolo sankcií, ktoré sa dotýka firiem, bánk, obchodu, avizovala EÚ už v marci po zabratí Krymu. Na tom, že ich po štyroch mesiacoch spustila, nemali podiel Američania, ale Rusi tým, že podporovali rozvrat na východe Ukrajiny, ktorý viedol k zostreleniu malajzského lietadla.
Európske ekonomické sankcie sú výsledkom umiernenej európskej politiky – Rusov bolia, ale neničia, súčasne im dávajú dostatočnú motiváciu, aby ukončili podporu separatistov. Ostatné je psychológia. A, iste, tá je kľúčová. Keďže Putinovými poradcami sú ľudia ako Sergej Glasjev (zodpovedný za vzťahy s Ukrajinou), ktorý verejne označuje ukrajinského prezidenta Porošenka za „nacistu“ a žiada letecké útoky Ruska na Ukrajinu, je naozaj otázkou, či môžu akékoľvek sankcie splniť účel. Ale to už nie je problém EÚ, ale Moskvy, kde prebieha interný konflikt medzi realistami, ktorí chcú z Ukrajiny vycúvať a extrémistami ako Glasjev.
4. Slovensko má odmietnuť sankcie, ktoré sú proti našim záujmom
Vcelku by som rozumel, keby názor, že Európu do konfliktu Ruska a Ukrajiny nič nie je a nemá preň obetovať ani kúsok z hospodárskeho rastu, zastával povedzme islandský komentátor. Lenže toto je Slovensko, nie Island.
V EÚ je málo krajín, ktorým na stabilite východného suseda a jeho územnej integrite, záleží tak veľmi ako nám. Tento konflikt sa nás bytostne týka aj z iného dôvodu, na ktorý by mali upozorňovať práve tí najviac národne orientovaní Slováci: Rusko totiž Krym anektovalo z historických dôvodov (od druhej polovice 18. storočia patril Rusku) a z rovnakých pohnútok sa tlačí na východ Ukrajiny. V tejto súvislosti nejednému členovi maďarského extrémistického Jobbiku istotne napadlo, čo je to za nespravodlivosť, že kým Rusi si vzali Krym, ktorý im patril iba dve storočia, Maďarsko stále smúti za územiami, ktoré obývali Maďari temer celé tisícročie. Napokon, sám Dag Daniš aj Ján Čarnogurský často píšu o tom, že trianonská trauma stále máta maďarskú dušu a bude aj najbližšie desaťročia bezpečnostným rizikom pre Slovensko.
Ako potom chápať, že majú toľko pochopenia pre Rusov, ktorí historicky a etnicky motivovaným zaberaním územia susedného štátu spochybňuje celý európsky povojnový poriadok - a životné záujmy Slovenska? Na to neviem ani nechcem odpovedať.
FOTO - Depositphotos
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.