Včera som bol na pietnej spomienke na varšavskom námestí Krasińských, kde sa zhromaždila poľská elita a hoci vojak so zvučným hlasom čítal mená varšavských hrdinov a ich bojových jednotiek vyše hodiny, tisíce ľudí v tichosti stáli. To ticho prerušili až čestné salvy.
Predvčerom na nádvorí Múzea varšavského povstania, jedného z najlepších európskych múzeí, som bol svedkom, ako poľský prezident Komorowski oceňuje desiatky staručkých hrdinov povstania a s nimi mladých ľudí, ktorí sa starajú o ich historický odkaz. Neskôr večer, som spolu s pätnástimi tisíckami ľudí na veľkolepom národnom štadióne sledoval premiéru nového veľkofilmu Mesto 44, venovanému povstaniu. Pri jeho sledovaní mi chodil mráz po chrbte. Taký nával emócii som v kine roky nezažil. Keď som po polnoci spolu s tisíckami ľudí kráčal cez Vislu späť do centra mesta, v mysli mi vírila jediná otázka: ako možno tak svätý ideál spojiť s tak tragickou udalosťou. Ako by asi rozmýšľali o povstaní jeho generáli a vodcovia z Krajinskej armády, keby vedeli, že okrem 16 000 vojakov zahynie aj 130 tisíc civilistov a celé mesto sa premení na ruiny a prach.
Ale to nie je celý príbeh.
Včera večer, hlboko do noci, prichádzali stovky skautov, často len detí, k pomníku malého povstalca, za hradbami Starého mesta. Vo výkladoch kníhkupectiev som napočítal šesť či sedem nových kníh venovaných téme, v kinách sú dva nové filmy, v meste viacero koncertov, kde sa spievajú básne a texty z augusta 1944, slúžia sa desiatky omší a bohoslužieb. A tisícky ľudí nosia tričká a odznaky so symbolom povstania. Všetky generácie.
Pred povstaním sa poklonil nemecký prezident Gauck a poľský prezident sa nebál položiť otázku, či stálo za to povstať so zbraňou v ruke, a pokúsil sa odpovedať dôstojne, úctivo a azda najviac integrujúco, ako to táto udalosť umožňuje.
Na rozdiel od slovenského povstania to varšavské nikdy nebude sviatkom spájajúcim celý národ. Nie je to možné. V našom povstaní zahynulo podľa odhadov tisíc až tritisíc osôb, tu vo Varšave to bolo asi stonásobne viac. Vo varšavskej zemi je priveľa krvi, v pamäti priveľa utrpenia. Mesto povstalo a rastie stále viac do výšky, ale stojí na masovom hrobe.
Ale to neznamená, že obete tej obrovskej kataklizmy, keď sa Hitler s Himmlerom rozhodli naveky vymazať Varšavu z mapy, si nezaslúžia našu úctu.
Po centre Varšavy vyrástli imitácie barikád s veršami, listami a dobovými fotografiami. Na pomníkoch, ktoré pripomínajú (osobitne v časti Wola) každých pár metrov desiatky a stovky obetí, ležia kvety, sviečky a vlajky. Okolo kanálov, ktorými utekali obyvatelia Varšavy z dobytých oblastí mesta, rovnako. Ale najmä: Dnes o 17.00 popoludní, v takzvanej „hodine W“, keď povstanie začalo, celé to súčasné európske veľkomesto s vyše dvomi miliónmi obyvateľov stíchne. Zastaví sa doprava, aj celé mesto.
Varšava vie bojovať. Varšava vie mlčať. Druhé také mesto nepoznám.
Do textu boli dodatočne doplnené intertextové odkazy na Hodinu W vo Varšave a trailer filmu Mesto 44.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.