Pred debatami s investigatívnym novinárom Tomom Nicholsonom a bývalým policajným prezidentom Jaroslavom Spišiakom som mal trochu malú dušičku. Predsa len, robiť rozhovor s ľuďmi, s ktorými som už ikskrát debatoval o mafii či korupcii v politike, je isté riziko. Našťastie, ani jeden z hostí nesklamal – Tom prvýkrát pripustil, že za nedávnou krádežou jeho služobného mercedesu neďaleko Varšavy môže byť tajná služba. Do Poľska totiž cestoval aj s “kamarátom”, ktorý v skutočnosti pracuje pre vojenské spravodajstvo. Jaroslav Spišiak zase hovoril o tom, ako mu minimálne päťkrát hrozila fyzická likvidácia aj únos. Mafia chcela ublížiť aj jeho bratovi či zmrzačiť jeho syna. Keď sa verejne poďakoval svoje manželke, v očiach sa mu leskli slzy. Veľmi silný moment, na ktorý zrejme návštevníci Pohody tak skoro nezabudnú.
Podvečer som sa najskôr vybral na Kelis, ktorú som registroval cez chytľavé popové rádiohity, ktoré nepôsobia prvoplánovo. Koncert ma však sklamal – nuda, podfarbená slabým hlasom speváčky. Kapela hrala slušne, Kelis však evidentne nestíhala – rozsahom ani nasadením. Po 15 minútach som to vzdal a odskočil si na pivo. Potom som sa vybral trochu do neznáma: na maďarský hip-hop, ktorý mi odporučila Idaina, moderátorka Rádia FM. A urobil som dobre. Traja týpkovia (dvaja raperi, jeden DJ) z intelektuálnych rodín z Budapešti mi oživili spomienky na klasický, “oldschoolový” hip-hop, aký už v našich končinách takmer nepočuť. Skvelý rap a výborné, džezom “líznuté” podmazy. Vďaka chalanom z Akkezdet Phia asi oprášim znalosti maďarčiny, ktorú som sa učil ako nádejný historik na univerzite v Trnave.
O deviatej som sa rýchlo presunul na Modré hory. Opäť dobrá voľba. Bene a Lyrik, ktorí vôbec nepôsobia ako raperi, zahrali asi najlepší koncert v kariére. Z toho, čo sa dialo pod pódium, boli evidentne zaskočení: davy ľudí tancovali a spievali, takže po koncerte si s nimi spravili “selfie” rovno zo strechy autobusu, na ktorej vystupovali. Zostáva veriť, že Modré hory neskončia v mainstreame, ako sa to pred nimi stalo mnohým talentovaným raperom. Myslím však, že s Benem ani s Lyrikom úspech nezamáva: hip-hop bol pre nich vždy len prostriedkom, ako vyjadriť svoje názory, a nie cieľ či imidžová záležitosť.
Bavil ma aj Tricky, hoci podľa mnohých to nebolo celkom ono: po celý čas hral zahalený tmou, pričom niekedy bolo viac počuť speváčku, ktorá ho sprevádzala, ako jeho samotného. Viacerí frflali aj preto, že Tricky hral menej tradičných, trip-hopových vecí – na úkor rockovejších songov. Stále to však bol Tricky, a myslím, že aj väčšina jeho publika na Pohode si to užila. Pre mňa však bolo vrcholom vystúpenie britských Suede: kapely, ktorú som objavil začiatkom 90. rokov a počúvam ju dodnes. Nadupaný rokenrol s charizmatickým spevákom Bretom Andersonom mi zostane v hlave ešte dlho. Nebol to síce Nick Cave, ale to ani nikto nečakal. Len obyčajná rocková tancovačka pre štyridsiatnikov, ktorí sa chceli na chvíľu uvoľniť. Teším sa na ďalší ročník Pohody a dúfam v nemožné: kedy konečne prídu Pearl Jam?
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.