Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Krajina smutných žien

.jaroslav Daniška .názory

Spolu s kolegom sme na pár dní navštívili Sarajevo a Bosnu. Bola to smutná návšteva.

Výsledkom našej cesty bude článok v špeciálnom čísle venovanom prvej svetovej vojne. Teraz by som však chcel dotknúť niečoho iného.

Bosna je smutné miesto. Aktuálne najmä kvôli povodniam, ktoré krajinu masívne postihli. Slovensko asi zaostáva v tom, ako by sme Bosne a Srbsku mohli pomôcť, aj keď niektorí informovaní ľudia tvrdia, že masívnejšia pomoc by Bosne len uškodila. Že zmena sa musí odohrať niekde inde, vo vnútri tejto krajiny. Neviem to posúdiť. Verím tomu, že vládne peniaze môžu korumpovať, ale ak by tam peniaze priniesli naši ľudia, ktorí by tam žili a pomáhali niečo meniť, zmysel by to malo.

Za smútok nemôže ani futbal. Bosna hrala po prvýkrát na majstrovstvách sveta a zo skupiny nepostúpila, podobne ako Chorvátsko.

Bosna je smutným miestom na život kvôli niečomu inému. Čoraz viac tam vidieť, že podoba umelého štátu, de facto európskeho protektorátu s názvom Bosna a Hercegovina, nefunguje. A nielen to. Zdá sa, akoby súčasná podoba štátu bola prekážkou ďalšieho rozvoja. Vidieť to na energii, ktorú cudzinec vidí v Skopje či Prištine, v Novom Sade aj Belehrade, Záhrebe aj Ľubľane. Ale nevidí ju v Sarajeve. Ani v Pale, ani v Banja Luke, ani v Travniku. Ak sa niekde nájdu výnimky (ako napríklad vo Višegrade v srbskej časti Bosny, kde Emir Kusturica postavil bizarný Andrič park), je to len výnimka potvrdzujúca pravidlo.

Áno, to, čo nazývam prejavom energie je často zúfalý gýč. Kto videl sochy v centre Skopje, vie o čom je reč. Ale predsa. Niečo tam vzniká, rastie, ľudia už neriešia iba minulosť a prejavujú svoju predstavu a potrebu po kultúre.

Sarajevo je iný prípad. Nie je to škaredé mesto, určite má svoju jedinečnú atmosféru. Ale najmä má svoj prízrak. Cítiť to aj na slogane, ktorým si toto mesto pripomína 100. výročie atentátu na Franza Ferdinanda: Sarajevo, srdce Európy 1914-2014.

To srdce však veľmi nebije. Azda najviac som si to uvedomil pri pohľade na sarajevské ženy, najmä v strednom a vyššom veku. Mali totiž smutné tváre. Utrápené a unavené, hľadiace najmä do zeme.

Smutné ženy som videl na Ukrajine, v Kosove aj v Srbsku. Ale smútok sarajevských žien akoby bol v niečom špecifický. Keď sa kedysi v roku 1991 Miloševič a Tudjman dohodli na rozdelení Bosny medzi Srbsko a Chorvátsko, bolo to považované za prejav chladného mocenského cynizmu. Lenže európsky protektorát pôsobí čoraz viac čoraz podobnejšie. Západoeurópske politologické poučky na Balkáne veľmi nefungujú.

Rozdelená Bosna so špeciálnym statusom pre Sarajevo a moslimskú menšinu v Chorvátsku, by azda mohla tamojším obyvateľom poslúžiť viac.

Som si vedomý výhrady, aká môže zaznieť, ale predsa: V Amerike sa nedávno diskutovalo o tom, ako veľmi prispela k mieru v Európe nie jej integrácia či prítomnosť amerických vojsk na západe kontinentu, ale povojnové masívne výmeny obyvateľstva.

Ani najmenej nechcem relativizovať zločiny a utrpenie, ku ktorému v tom čase došlo. Ale otázka zostáva: Je možné, že bol Beneš v niečom väčší mierotvorca ako Adenauer s de Gaullom?

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite