Keď som sa pred pár dňami nášho rakúskeho dopisovateľa Martina Leidenfrosta pýtal, či pre nás napíše text, ako jeho rodáci prežívajú sté výročie sarajevského atentátu na korunného rakúskeho princa, povedal mi, že niet o čom písať. „Vo Francúzsku, Belgicku či Veľkej Británii je to veľká téma, ale v našom neutrálnom štátiku to nijako neriešime.“ To ma udivilo – vás nezaujíma táto „Ur-Katastrophe“, prvotná katastrofa 20. storočia, ktorá je tak bytostne spätá s vašou krajinou? „Ale choďte. Slovo Ur-Katastrophe sa už v Rakúsku nepoužíva. Keď už katastrofa, tak potom s 59 rokov trvajúcim happyendom.“ Ak sté výročie od Sarajeva nijako smútočne nepreciťujú Rakúšania, my Slováci na to nemáme najmenší dôvod: rok 1914 je v našej kolektívnej pamäti len mostíkom k roku 1918, teda rozpadu Uhorska, Trianonu a k Slovensku v hraniciach, aké by v prípade mierového rozpadu monarchie nikdy nezískalo.
Leto 1914 však bolo skutočným spúšťačom najväčších hrôz 20. storočia. Táto vojna pritom nebola historickou nevyhnutnosťou, dokonca sa jej dalo zabrániť ešte aj po atentáte Gavrila Principa. Možno by stačilo, keby sa Rakúšania včas dozvedeli o stanovisku nemeckého cisára Viliama II., ktorému sa srbská odpoveď na rakúske ultimátum zdala veľmi ponižujúca a bol presvedčený, že Rakúšania ju majú prijať. Nestalo sa a tak sa postupne všetky mocnosti, uväznené vo vlastných krátkozrakých kalkuloch a vo vzájomnej paranoji, vrhli do európskej katastrofy.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.