Keď som sa pred pár dňami nášho rakúskeho dopisovateľa Martina Leidenfrosta pýtal, či pre nás napíše text, ako jeho rodáci prežívajú sté výročie sarajevského atentátu na korunného rakúskeho princa, povedal mi, že niet o čom písať. „Vo Francúzsku, Belgicku či Veľkej Británii je to veľká téma, ale v našom neutrálnom štátiku to nijako neriešime.“ To ma udivilo – vás nezaujíma táto „Ur-Katastrophe“, prvotná katastrofa 20. storočia, ktorá je tak bytostne spätá s vašou krajinou? „Ale choďte. Slovo Ur-Katastrophe sa už v Rakúsku nepoužíva. Keď už katastrofa, tak potom s 59 rokov trvajúcim happyendom.“ Ak sté výročie od Sarajeva nijako smútočne nepreciťujú Rakúšania, my Slováci na to nemáme najmenší dôvod: rok 1914 je v našej kolektívnej pamäti len mostíkom k roku 1918, teda rozpadu Uhorska, Trianonu a k Slovensku v hraniciach, aké by v prípade mierového rozpadu monarchie nikdy nezískalo.
Leto 1914 však bolo skutočným spúšťačom najväčších hrôz 20. storočia. Táto vojna pritom nebola historickou nevyhnutnosťou, dokonca sa jej dalo zabrániť ešte aj po atentáte Gavrila Principa. Možno by stačilo, keby sa Rakúšania včas dozvedeli o stanovisku nemeckého cisára Viliama II., ktorému sa srbská odpoveď na rakúske ultimátum zdala veľmi ponižujúca a bol presvedčený, že Rakúšania ju majú prijať. Nestalo sa a tak sa postupne všetky mocnosti, uväznené vo vlastných krátkozrakých kalkuloch a vo vzájomnej paranoji, vrhli do európskej katastrofy. Keby nebolo tejto vojny, Rusko by zrejme nikdy neovládli boľševici, Lenin by zomrel vo svojom švajčiarskom exile, istý Džugašvili by dožil v cárskom vyhnanstve kdesi za polárnym kruhom, nebolo by vnútorne slabej Weimarskej republiky, dnes by nám nič nehovorilo meno Adolf Hitler a neexistoval by pojem holokaust – skrátka, 20. storočie by v Európe prebehlo celkom inak a je nemalá pravdepodobnosť, že oveľa lepšie.
Od začiatku tohto roka hľadajú mnohí komentátori a historici paralely medzi rokmi 1914 a 2014. Okrem pocitu, že opäť sa môže schyľovať k vojne – a opäť kvôli východoeurópskej rozbuške, ktorou tentoraz nie je Balkán, ale Ukrajina - sú však tie paralely skôr chabé. Dnešné Rusko je vo svojej súčasnej izolovanosti slabé, a ak hľadáme paralely, nepripomína ani tak vtedajšie cárske Rusko, ako skôr Srbsko, ktoré bolo pred sto rokmi posadnuté myšlienkou zjednotenia Srbov žijúcich za hranicami srbského kráľovstva. Optikou Putina je potom vtedajšie Rakúsko-Uhorsko, ktoré anektovalo Bosnu-Hercegovinu (teda Sarajevo) aj so srbským obyvateľstvom, dnešnou Európskou úniou, ktorá si chce pričleniť Ukrajinu aj s tamojšími Rusmi.
Po sto rokoch však nie sú zaujímavé paralely, na to sa svet odvtedy až príliš zmenil. Kľúčové je poučenie z tragickej minulosti pre dnešok. Austrálsky historik Christopher Clark v prelomovej knihe The Sleepwalkers (Námesačníci) presvedčivo preukázal, že príčinou prvej svetovej vojny neboli agresívne a dobyvateľské chúťky Nemecka či inej veľmoci, ale neschopnosť predstaviteľov jednotlivých blokov realisticky posúdiť situáciu a vžiť sa do pohnútok protistrany. Ako píše Clark, títo „námesačníci“ bolí síce bdelí, ale zaslepení a sužovaní vlastnými nočnými morami. Namiesto trpezlivého vyčkávania a vyjednávania uverili, že ako praví chlapi musia konať a nepredvídali hrôzu, ktorú čoskoro zniesli na celý svet. V roku 1914 v Európe zúfalo chýbali rozvážni a zdržanliví štátnici, ktorí by chápali realitu v jej komplexnosti, ako aj rozmýšľanie druhej strany.
Čo to znamená pre súčasnosť? Pri viacerých konfliktoch 21. storočia sa nám dáva za vzor Winston Churchill, ktorý v roku 1938 odmietol Mníchovskú dohodu a žiadal pritvrdiť voči Hitlerovi. Keď sa zdôvodňoval útok na Irak, mnohí prirovnávali Saddáma k Hitlerovi (napríklad historik Paul Johnson), takže George Bush bol podľa tejto schémy novodobým Churchillom. Na Irán chceli niektorí americkí politici - napríklad niekdajší vyzývateľ Baracka Obamu John McCain - zvrhnúť bombu, lebo aj Ahmanidedžád vyzerá ako islamská reinkarnácia Hitlera. Keď sa strhla občianska vojna v Sýrii, americký minister zahraničia John Kerry chcel do nej zatiahnuť zdržanlivého Obamu prehnanými slovami, že ide o „náš mníchovský okamih“. A McCain a Hillary Clinton zas nedávno spomínali paralely medzi Hitlerom a Putinom.
Hoci sa nám v týchto prípadoch posledného desaťročia dáva za vzor predvídavý Churchill z roku 1938, skôr sa mi zdá, že sa v nich ozýva nepredvídavý Churchill z roku 1914, ktorý vtedy nadával „hlúpy mier“ a hnal Britov do nezmyselnej vojny. Len povážme zmysel reálnych či plánovaných vojen Západu: Bushov útok na Irak, ktorý bol výsledkom zlého úsudku a paranoje zo Saddáma, vrhol Blízky východ do ešte väčšieho chaosu. Našťastie, Západ napokon nezaútočil na Irán, aj kvôli Obamovi, ktorému sa kritici vysmievajú ako nenapraviteľnej holubici. Čuduj sa svete, Irán je dnes spojencom USA v Iraku proti postupujúcim džihádistom z ISIS. A práve tejto šialenej skupine, ktorá v Sýrii bojuje proti Assádovi, by Západ minulý rok nezmyselne pomohol, keď takmer vstúpil do sýrskej vojny v prospech protiassádovskej opozície. A tu sa dostávame k dnešnému Rusku – je určite správne odstrašovať Putina sankciami od ďalšieho dobrodružstva na Ukrajine, ale opäť, Putin nie je Hitler, ani vo svojich možnostiach ani v pohnútkach.
V pohľade na hrozby, ktoré prináša dnešný svet, potrebujeme oveľa častejšie Antichurchilla než Churchilla, teda viac trpezlivú a pomalú diplomaciu než horkokrvné rinčanie. V 21. storočí majú v tomto zatiaľ najlepšie inštinkty práve Schröderovi a Merkelovej Nemci. Len neviem, či príčinou je stále trvajúca kliatba ich povojnového pacifizmu, alebo ozajstné poučenie zo sto rokov starých udalostí.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.