Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Kopnime si do Procházku

.jaroslav Daniška .názory

Nedá mi to, ešte sa chcem vrátiť k Procházkovej „kauze“ z minulého týždňa.

Nemám rád dva extrémy. Kopanie do mŕtvol je prvá z nich. Nie, tá sa netýka Procházku. On žiadna mŕtvola nie je. Procházka predstavuje budúcnosť slovenskej politiky a zatiaľ sa nestalo nič, čo by to malo prekaziť.

Pod kopaním do mŕtvol som napríklad myslel na kritiku Pavla Hrušovkého potom, ako na hlavu prehral prezidentské voľby. Hrušovský sa zrejme nedostane na najbližšiu kandidátku KDH a nebude to žiadna škoda. Ale kritika Richarda Sulíka, ktorý Hrušovského vykresľoval ako najkrivšieho človeka v opozícii, bola jednoducho nepravdivá a pod úroveň. Hrušovského, aj Sulíka.

Nemám však rád aj niečo, čo by som nazval pravicový kŕč.

Ten spočíva v tom, že keď na politikovi nájdete slabé miesto a hoci to nemá väčší spoločenský význam a nepredstavuje žiadne nebezpečenstvo, principiálne hlava-nehlava udierate na solar, kým to ide. Lenže, ak platí, že politika nemá byť arénou pre zélotov, potom sa musíme držať jedného základného realistického pravidla: Keď je niečo malé, je to malé. A keď je niečo veľké, je to veľké. Kto to pomieša, stratí súdnosť.

Áno, Procházka ukázal slabé miesto. Úplne zbytočne si nastavil slučku s Matovičovým detektorom a úplne zbytočne riešil financie kampane sám, „vlastnou hlavou“, ako sa hovorí vo fachu. Obidve veci treba zrovnať, ale to je starosť pre Rada Procházku, ja chcem povedať niečo iné.

Po prvé, nie je kauza ako kauza. Nezrovnalosť pár tisíc eur nie je de facto žiadna kauza. Je to len lajdáctvo, pretože podobnú nezrovnalosť má v účtovníctve snáď každá firma a možno každý prezidentský kandidát. Akurát, že to vyriešili predtým, aby sa o tom zbytočne hovorilo. A nie je to žiadna tragédia.

Procházka nekupuje novinárov, neexistuje jediný dôkaz, že by ho sponzorovali domáci zbrojári či monackí jachtári alebo tí, ktorí legalizujú čudné príjmy. Procházka nesmrdí prepájaním biznisu s politikou, čo mimochodom dodnes dokázali iba politici jednej strany. Do politiky nevstupuje kvôli tomu, aby si chránil svoj biznis, aby získal imunitu, ani nič podobné.

Po druhé, nedá sa súčasne tvrdiť dve veci. Kritizovať štát za to, ako financuje politické strany, je v našich médiách povinná jazda. Každému sa zdajú dotácie vysoké. Lenže Procházkova a podobné „kauzičky“ sú odvrátenou stranou tejto kritiky.

Procházka, Čarnogurský a ďalší kandidáti nemali na kampaň stranícke (čítaj štátne) peniaze. Slovenská politika zatiaľ nemá úplnú núdzu o sponzorov, ale len časť z nich sa cíti tak sebavedomá, aby zverejnili svoje meno. Časť proste nechce prísť o biznis so štátom, výhodný prenájom od mesta alebo znechucovať svojich dodávateľov. Preto darujú s podmienkou, aby sa o nich nehovorilo.

Ak niekomu vadí štedrejší systém verejného dotovania politických strán a súčasne nechce drakonicky obmedziť politickú reklamu v médiách, musí to akceptovať.

Ak nechceme v politike iba miliardárov, musíme diskriminovať: keď ide o veľké sumy a pochybné zdroje, treba biť na poplach. Keď ide o nižšie sumy a lajdáctvo, netreba robiť z komára somára.

Procházka je najzaujímavejší súper, akého Robert Fico od svojho vzostupu na vrchol moci mal. Navyše, Procházka oslovuje voličov Smeru, neulieta k liberálnym extrémom ani americkým experimentom a pôsobí stredovo. To dokázali na pravici iba dvaja lídri, obidvaja boli premiérmi.

Procházkovi však niečo naozaj chýba. Je to humor. Mohol by ho ukázať, keď vysvetlí, prečo na žiadny detektor nepôjde. Nie je predsa zo železa.

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite