Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ja som Pán, tvoj Boh...

.lukáš Krivošík .názory

Neveriaci ľudia väčšinou uznávajú univerzálnosť takých prikázaní Desatora ako Nezabiješ, či Nepokradneš. No môžu im niečo povedať aj tie prikázania, ktoré sa týkajú vzťahu človeka k Bohu, hoci v neho neveria?

Lukáš Krivošík

Desatoro v poslednej dobe rezonuje

Desať Božích prikázaní, v podobe projektu Slovenského národného divadla, sme rozoberali v poslednom čísle .týždňa ako tému. Desatoro v súčasnosti rezonuje aj cez rovnomennú poviedkovú zbierku desiatich slovenských autorov, ktorú vydal Slovart. Záujem o tisícročia staré prikázania teda neutícha ani v 21. storočí.

O Desatore veľa premýšľam. Je to dobrý liek na ilúzie o vlastnej samospravodlivosti. Človek má často dojem, že je vlastne celkom slušný. No potom si uvedomí o sebe trpkú pravdu, že niektoré (a vlastne každé) z prikázaní porušuje – aj keď nie priamo a prvoplánovo, celkom určite nejakým subtílnym spôsobom.

Kto by mal záujem o úvod do problematiky desiatich Božích prikázaní z duchovného hľadiska, veľmi fajn je kniha, ktorej autorom bol protestantský kazateľ Jozef Ondrej Markuš s názvom Mojžiš a Desatoro (Vydavateľstvo Matice slovenskej, 2003). No o inom som chcel...

Sklon človeka k zbožšťovaniu

Prikázania, ktoré Boh cez Mojžiša odovzdal Židom, často rešpektujú aj ľudia, sami seba označujúci za ateistov alebo agnostikov. Teda aspoň tie, ktoré sa týkajú vzťahov jednotlivca k iným ľuďom. No prikázania, ktoré sa týkajú vzťahu človeka k Bohu – a zvlášť to prvé – sú s ateistickým svetonázorom v priamom rozpore.

„Ja som Pán, tvoj Boh. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa, ktorým by si sa klaňal.“ Na prvý pohľad nie je o čom. No aj toto prvé prikázanie poukazuje na čosi univerzálne platné o všetkých ľuďoch, čo pozýva k zamysleniu. Snáď každý z nás, nech už vyznávame akékoľvek krédo, máme hlbokú vnútornú tendenciu k zbožšťovaniu niečoho alebo niekoho.

Slovami F. M. Dostojevského: „Človek nemôže existovať bez toho, aby sa niečomu neklaňal.“ Pre každého z nás existuje čosi, čo staviame na prvé miesto, k čomu upriamujeme svoje prvé a posledné nádeje, čo si absolutizujeme, do čoho vkladáme svoje srdce, a čo je pre nás najdôležitejšie na svete.

Prvé prikázanie od nás žiada, aby tou najvyššou hodnotou, prioritou a autoritou bol Boh. No my máme silné sklony k zbožšťovaniu stvorených vecí miesto Stvoriteľa – darov namiesto darcu.

Niekto si zbožšťuje fyzické predmety a svoje prvé i posledné nádeje vkladá do materiálneho bohatstva. Iný zase visí na nejakom človeku. Zbožštiť si možno partnera, rodičov, či deti, ale aj politického vodcu, idol zo šoubiznisu, prípadne nejakého svetského alebo náboženského guru. Niekto zbožšťuje samého seba, svoj intelekt, prípadne telo. Iný sa upína na nejakú myšlienku alebo sadu myšlienok (svetskú ideológiu). Zbožštiť si možno moc, rozkoš, slávu, svoju prácu i koníčky. Zbožštiť možno štát, ale aj trh, či vedu.

Samozrejme, tieto jednotlivosti samé o sebe nie sú zlé. No ak si s nimi spájame svoje prvé a posledné nádeje, povyšujúc ich na svoje modly, môžu nás dostať do problémov. Modly sú totiž zradné. Veci sa opotrebúvajú, kazia alebo nám ich môžu ukradnúť. Blízki nás opúšťajú alebo dokonca zrádzajú. Ideológie sklamávajú. Egá sa rúcajú, keď padnú ilúzie, ktoré o sebe máme. Sľubné kariéry sa razom môžu premeniť na nezamestnanosť. A tak by sa dalo pokračovať.

Problém je, že keď sa nám naše malé modly rozbijú, prichádzame spolu s nimi o zmysel života i o určitú existenciálnu nádej. A tam, kde nie je nádej, nastupuje zúfalstvo. Je to akoby sa nám v okamihu zrútil svet. Napríklad presbyteriánsky pastor a spisovateľ Timothy Keller sa v knihe Falošní bohovia (Slovenské evanjelizačné stredisko, 2012) dotýka problému vlny samovrážd medzi finančníkmi po vypuknutí krízy. A kladie si otázku, či s finančnými stratami v dôsledku krachov neprišli o čosi, čo bolo v ich hodnotovom rebríčku najdôležitejším a bez čoho si nevedeli predstaviť svoj ďalší život.

Výhodou svätého, zvrchovaného, večného, všemocného, vševediaceho a nekonečne láskyplného Boha je, že na rozdiel od modiel, je nezničiteľný. Nemožno ho veriacemu odňať. Dáva zmysel radostiam i strastiam. Pre nespočetné generácie trpiacich ľudí bol neviditeľným záchranným lanom, ktoré im umožňovalo dvíhať sa z bahna nepriaznivých životných okolností. Umiestňuje aj prioritu dva, tri a štyri na zozname do správnej perspektívy.  

Každopádne, vyvýšiť Boha na prvé miesto nášho súkromného rebríčka človeka nezotročuje, ale práve naopak, oslobodzuje ho od zotročenia a závislosti na stvorených veciach.

Viera nemusí byť zárukou pred modlárstvom

Pre starovekých Židov bolo prvé prikázanie varovaním pred posluhovaním pohanským božstvám okolitých národov. Zaujímavé však je, že tento jeho duchovný rozmer s postupujúcou sekularizáciou viac naberá na dôležitosti, než aby oslaboval. Nakoľko ľudia, opúšťajúci kresťanstvo, často začnú fungovať na ezoterike, či okultizme – čosi, čo Hospodin v Starej zmluve výslovne zakazuje. Viera je nahradená poverou.

Každopádne, koncept prvého prikázania môže týmto spôsobom viesť k zamysleniu všetkých ľudí, bez ohľadu na vieru. Napríklad vtedy, ak si človek začne klásť otázku, ku ktorým modlám sa upína vo svojom vlastnom živote. Prvé prikázanie nastoľuje zaujímavú otázku, či vôbec niečo také ako konzistentný ateizmus je možné. To, že neveríme v existenciu kresťanského Boha, ešte neznamená, že sa vedome alebo nevedome neklaniame vo svojom živote nejakým svetským modlám.

Na druhej strane, ani viera samotná nie je automatickou zárukou voči modlárstvu. Ateisti často pravdivo upozorňujú na dvojtvárnosť kresťanov, ktorí vodu kážu a víno pijú. Je to zrejme preto, že viera a poslušnosť sú dve odlišné veci. Uveriť sa dá z minúty na minútu, cvičenie v poslušnosti trvá u niekoho aj celý život. Preto sa môže stať, že Boh je pre konkrétneho veriaceho ako tak relevantný, akurát nie je na prvom mieste. Podobne môže veriaci upadnúť do modlárstva, ak nejakú čiastkovú teologickú doktrínu, či pravdu viery povýši nad všetko ostatné, vrátane svojho vzťahu s Bohom.

Skúšky života sú často akýmsi testovaním našich modiel. Človek je takýmto spôsobom privádzaný k poznaniu, že v konečnom dôsledku sa s úplnosťou dá spoliehať iba na Boha. Timothy Keller tvrdí, že modly sa nedajú odstrániť ľahko. „Ak sa ich snažíte len vykoreniť, vyrastú znovu, ale dajú sa nahradiť“, píše. „Čím? Samotným Bohom.“ Ako sa uvádza v žalme 115:

Ich modly sú striebro a zlato,

dielo ľudských rúk.

Ústa majú – nevravia;

oči majú – nevidia;

uši majú – nepočujú;

nos majú – nevoňajú;

ruky majú – nehmatajú;

nohy majú – nechodia;

svojím hrdlom nevolajú.

Tí, čo ich zhotovili, budú im podobní,

i každý, kto v nich dúfa.

Izrael, dúfaj v Hospodina!

On je im pomocou a štítom.

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite