A aj sa pýtam, prečo to mám vlastne robiť, keď sa ma táto udalosť vlastne nijako osobne nedotýka? Teda okrem smútku, ktorý pociťujem. Ale čo je to v porovnaní s tým, čo prežívali a prežívajú rodičia mŕtvych detí. Musím však na tomto mieste povedať, že keď som pozeral v televízii spravodajstvo o tejto tragickej nehode, cítil som akýsi druh bezmocného hnevu a zúfalstva. Nie za zmarenými životmi /aj keď aj za nimi/, ale za tým, ako s týmto nešťastím narábali niektoré televízne stanice a hlavne niektorí politici. Bolo to priam ukážkové zneužitie nešťastia na vytváranie si pozitívneho imidžu v očiach verejnosti. Obrázok ministra vnútra a ministerky zdravotníctva stojacich v poli tak, aby bolo miesto nehody čo najlepšie vidieť, musel byť pre normálneho človeka odpudzujúci. Pýtate sa prečo? Nuž, ako tak ešte viem pochopiť, keď si Róbert Kaliňák oblečie maskáče a ide sa pretŕčať počas povodní pred kamery. Možno to má aj nejaký zmysel. Možno jeho prítomnosť urýchli plnenie vriec pieskom, či zväčší kapacitu vodných púmp. A keď nič iné, ľudia aspoň vidia, že nie sú sami. Teda aspoň do okamihu, kým bežia televízne kamery. Ale to, čo dvaja členovia vlády predviedli na diaľnici pri Piešťanoch je pre mňa odpudzujúce. Naozaj bolo potrebné, aby práve minister vnútra oznámil, že sa zatiaľ nevie, kto nehodu zavinil a ministerka zdravotníctva prezradila, kde previezli zranené deti? To všetko mohol zrovna tak dobre urobiť aj reportér. Nech premýšľam ako premýšľam, nenapadá mi ani jeden rozumný dôvod, pre ktorý by dvaja členovia vlády mali takýmto spôsobom prostredníctvom televízie informovať verejnosť. Myslím si, že v takýchto prípadoch by sa mali politici správať omnoho zdržanlivejšie a svoju spoluúčasť vyjadrovať menej trápnym spôsobom. A to isté platí aj o našich televíznych staniciach.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.