Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Dzurindovi novinári

.marek Vagovič .názory

Bývalý predseda SDKÚ sa včera tváril, že novinári sú jeho partneri. Trpezlivo odpovedal na väčšinu otázok, hoci o pozornosť médií už dávno nestojí. Jeho vzťahy s novinármi totiž neboli vždy ideálne.

Marek Vagovič

Mikuláš Dzurinda bol na začiatku kariéry miláčikom médií. V polovici 90. rokov sa totiž javil ako politik, ktorý dokáže poraziť Mečiara. Aj preto mu mnohí novinári, ktorí sa dnes pretĺkajú životom, ako sa dá, boli kedykoľvek k dispozícii. Známe sú napríklad ich stretnutia v bratislavskej reštaurácii Leberfinger, kde popíjali s “Mikim” a dohadovali si mediálnu stratégiu na najbližšie obdobie.

Netvrdím, že novinár si nikdy nemôže vytvoriť s politikom bližší (dôvernejší) vzťah: problém je, keď sa to prejaví v jeho článkoch, pretože sa nedokáže odosobniť. Prípadne niečo zatají, aby svojmu favoritovi neuškodil. Keď vytiahol Štefan Hríb pred voľbami 1998 na SDK kauzu podplácania novinárov, Dzurindovi spojenci v médiách by mu vtedy najradšej vykrútili krk.

Generáciu Dzurindových novinárov postupne odvial čas: niektorí odišli z médií preto, že chceli viac zarábať. Viacerí však vycúvali z dôvodu, že sa v nových pomeroch, keď začal byť väčší tlak na kvalitu (konkurenčný boj), doslova stratili. Po páde Mečiara totiž ťažko hľadali motiváciu – a keďže boli príliš zviazaní s Dzurindom, ich texty strácali na dôveryhodnosti.

Na konci jeho prvej vlády už boli v redakciách v menšine, čo sa prejavilo aj navonok: nová, minulosťou nezaťažená generácia novinárov, sa na premiéra Dzurindu pozerala ako na ktoréhokoľvek iného politika. Zásluhy išli bokom a podľa toho vyzerali aj dobové tlačovky: z jednej strany otázka na Migaša, z druhej na Hamžíka, a potom úder na najcitlivejšie miesto – nedotknuteľného Palacku.

Dzurinda to najskôr znášal pokojne: s pribúdajúcimi konfliktmi v jeho druhej vláde však začal strácať nervy. Na rozdiel od svojho predchodcu Mečiara, ktorý útočil na novinárov aj fyzicky, ale aj nástupcu Fica, ktorý ich síce napádal len verbálne, no zato mimoriadne agresívnym spôsobom, však boli Dzurindove ataky oveľa sofistikovanejšie. V tomto sa správal podobne ako v politike: ani tam nekradli jeho ľudia prvoplánovo ako za Mečiara (Fica), ale v nóbl oblekoch a bielych rukavičkách.

Dodnes si pamätám na jednu diskusiu v Slovenskom rozhlase, kde som s Dzurindom debatoval o kauze skupinka: pre vtedajšieho premiéra veľmi citlivá téma a dal to aj patrične najavo. Po celý čas sa totiž so mnou bavil ako s dotieravým hmyzom. Prebodával ma pohľadom, neustále mi skákal do reči, spochybňoval elementárne fakty. Po skončení diskusie mi nepodal ani ruku.

Pre Dzurindu bola kauza skupinka natoľko dôležitá, že podal žaloby na denníky SME a Pravda – od každého žiadal päť miliónov korún. Neskôr ich našťastie stiahol. Po spomínanej diskusii v rozhlase som s Dzurindom osobne hovoril len raz: bolo to počas prvej Ficovej vlády, keď sme sa náhodne stretli vo firme Ernesta Valka. Dzurinda bol uvoľnený a srdečný, spýtal sa, ako sa mám, a pri odchode mi nezabudol potriasť rukou.

Podobne sa správal aj včera, keď odchádzal z SDKÚ. Už nie je premiérom, dokonca ani predsedom strany, takže aj k novinárom dokáže byť veľkorysý. Pri niektorých otázkach som síce na chvíľu zazrel jeho starú tvár (kauza Gorila), no rýchlo sa otriasol a žoviálnym tónom prebruslil zvyškom tlačovky. Aby neprišlo k omylu: Dzurinda nebol zlý politik, naopak. Presadil dôležité reformy a to mu už nikto nevezme.

Je mi jasné, že aj jeho komplikované vzťahy s médiami sú dávnou a dnes už banálnou spomienkou, ktorá sa do učebníc dejepisu – na rozdiel od zmien, ktoré presadil – určite nedostane. Napriek tomu netreba zabúdať: ten milý pán, ktorý sa s odstupom času a pri ponuke, ktorá je dnes v politike, javí ako charizmatický vodca, sa na vrchole moci často správal ako cynik. K médiám, ku konkurencii, aj k vlastným straníkom.

Zdá sa, že podobne ako novinárov, ktorí z neho vyrobili lídra, aj Dzurindu postupne odvial čas. V kontexte celého príbehu, ktorý má za sebou, je to možno trochu kruté: vzhľadom na kauzy SDKÚ však spravodlivé. Zásluhy musia ísť bokom. 

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite