Ten deň bol zlomový na desaťročia dopredu. Dodnes platia jeho dôsledky. Čo to však znamenalo pre súdruhov? Po 25 rokoch to vyzerá nasledovne: Najlepšie sú na tom komunisti v Číne. Udržali si moc a nikto nezbohatol tak ako oni. Podobne sú na tom ďalšie ázijské komunistické rodiny a klany.
Vtedy, pred 25 rokmi, utopili pekingskí komunisti protesty v krvi. Oficiálne stovky, v skutočnosti tisíce mŕtvych. Zasiahli tým celú generáciu, celú obrovskú ľudnatú krajinu.
Ale nezostalo len pri zabíjaní a zatýkaní. Čínski komunisti okrem toho ľuďom ponúkli chlieb a hry. A teda kapitalizmus, nacionalizmus a niečo, čo obzvlášť v podmienkach totalitného či autoritárskeho režimu nehodno podceňovať: výmenu lídrov. Prezident Jang Šang-kchun skončil v roku 1993, Ťiang Ce-min v roku 2003, Chu Ťin-tchao v roku 2013 a Si Ťin-pching vládne zatiaľ rok. Čínski prezidenti sa tak obmieňajú zhruba rovnakým tempom ako demokraticki volení prezidenti v USA.
Výsledok: Čína hospodársky rastie, financuje americké dlhy, strana je stabilná a krajina začína reorganizovať pomery v Ázii na svoj obraz. A čím umlčali svedomie vzbúrenej generácie spred 25 rokov? Materializmom. Ako to povedala Chai Ling, študentská líderka z roku 1989 pre Financial Times: Čína je dnes „moderná Sodoma a Gomora, ľudí zaujímajú iba peniaze a telesné potešenia.“
Mimochodom, práve to je najväčší problém, prečo Západ dnes reálne nevie pomôcť čínskej slobode a demokracii.
Komunistické kádre si udržali moc aj v Moskve. Ale iným spôsobom. Komunistickú generáciu museli zachrániť agenti komunistickej tajnej služby a vojaci ľudovej armády. Ideológia bola mŕtva, ľudia ako Putin sa zriekli Leninovej strany a vytvorili si nové inštitúcie. Nacionalizmus spojili s pravoslávím a novou interpretáciou komunizmu – a darí sa im. Užívajú si luxus, svoje bohatsvo vyvážajú von a financujú európsky šport. Aj režim je doma stabilný, aspoň nateraz.
Bývalé komunistické kádre si udržali moc v Minsku, ale de facto aj v Bukurešti či Belehrade. Keď si pozriete, koľko bývalých nekomunistov sa dostalo za uplynulých 25 rokov k moci, budete šokovaní. V Bukurešti sa pri moci až na jednu či dve výnimky striedali iba bývalí komunisti. Bývalým komunistom sa mimoriadne dobre darí aj v slovinskej Ľubľane.
Medzi slovinským a bieloruským bývalým komunistom je samozrejme významný rozdiel, ale jedného aj druhého niečo spája: dokázali urobiť všetko preto, aby po páde režimu zostali pri moci – a takmer tam nepustili nekomunistov. Našli si novú ideológiu, prispôsobili sa vývoju a politicky sa im darí.
Tretiu skupinu tvoria štáty strednej Európy.
Na Slovensku sme mali po roku 1989 vo funkcii premiéra pri moci štyroch bývalých komunistov (Čič, Mečiar, Moravčík, Fico) a troch nekomunistov (Čarnogurský, Dzurinda, Radičová). Čas vládnutia je ku dnešnému dňu zhruba pol na pol. Pravda, slovenskými prezidentmi boli iba bývalí komunisti a najďalej sme sa dostali až teraz, keď sme za prezidenta zvolili Andreja Kisku, ktorý síce komunistom nebol, ale chcel byť.
Podobne, ako my, sú na tom aj Maďari. Keď zrátame premiérov Maďarska, nekomunistickí boli Antall, Boross a na trikrát Orbán. Časovo to vychádza tiež zhruba pol na pol. Podstatne lepšie v porovnaní s nami ale Maďari obsadzovali prezidentský post.
V Poľsku, ktorého prelomové polo-slobodné voľby z júna 1989 si dnes pripomíname, je situácia ešte lepšia.
Premiérmi boli štyria bývalí komunisti (Oleksy, Cimoszewicz, Miller, Belka) a jeden prezident – dvakrát zvolený Kwaśniewski. Nekomunisti teda dominovali a vládli väčšinu času. Krajinu však dlho trápili niektoré nevyriešené otázky. Postkomunistické elity sa vedeli dobre organizovať a zle odhaľovať (kvôli chýbajúcim lustráciám). Podobne ako v Maďarsku.
Najhoršie boli na tom po roku 1989 komunisti v krajine, kde ako v jedinej vyhrali v roku 1946 slobodné voľby.
V Čechách mali totiž takmer výlučne nekomunistických premiérov. Najmä vďaka tomu, že okrem Klausa, Topolánka a Nečasa, nebol komunistom ani Špidla. Gross, Rusnok a Sobotka sa nimi nestihli stať. Bývalými komunistami pri moci tak po roku 1993 boli iba dvaja úradnícki premiéri (Tošovský, Ficher) a Paroubek. Osobitným prípadom bol Miloš Zeman (viď poznámku pod textom). Nekomunistický imidž krajiny navyše zdôrazňoval prezident Havel. Mimochodom, ak by sme brali do úvahy prezidentské posty, Česko je jedinou krajinou, kde boli po roku 1989 prezidentmi iba nekomunisti.
Dnes, keď si pripomíname 25. výročie poloslobodných volieb v Poľsku však treba povedať ešte niečo iné.
V uplynulých rokoch sa odohráva tichý zápas o to, čo bude symbolom pádu komunizmu. Je jasné, že to bude rok 1989. Ale nie je už také jasné, či tým symbolom raz bude pád Berlínskeho múru alebo hnutie Solidarita.
Jedno ani druhé netreba stavať proti sebe. Ale treba im dať správny obsah. Berlínsky múr je symbolom hranice, ktorá násilne rozdeľovala nielen slobodný a neslobodný svet, ale aj jeden národ. Tie zábery, keď sa ľudia sami rozhodli zvaliť múr, sú a navždy zostanú veľmi dojímavé.
Ale Poľsko je niečim viac.
V Poľsku totiž porazili "diktatúru proletariátu" robotníci. V Poľsku padol komunizmus duchovne a morálne. A štvrtého júna 1989 aj fyzicky. Všetko ostatné logicky nasledovalo.
V texte bola dodatočne upravená časť týkajúca sa Miloša Zemana. Zeman vstúpil do strany počas Pražskej jari, v roku 1970 bol vylúčený.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.