Poľsko v minulom storočí zažilo veľa utrpenia ako krajina, geograficky vtiesnená medzi hitlerovské Nemecko a Stalinov Sovietsky zväz. Keď sa vezme počet mŕtvych v porovnaní s celkovým obyvateľstvom, náš severný sused patril k druhou svetovou vojnou najzdevastovanejším krajinám na svete.
Lenže sedem desaťročí po oslobodení sú pamätníky vtedajšieho obdobia aj cieľovou stanicou zvláštneho segmentu cestovného ruchu. Určite takých ľudí vo svojom okolí poznáte (hoci nejde len o nich): V knižnici majú desiatky kníh o druhej svetovej vojne, s Churchillovým niekoľkozväzkovým dielom na čestnom mieste. Možno zbierajú nábojnice alebo vojenské helmy z tohto obdobia (prípadne ich napodobeniny). Na výlet idú na veľkú nevôľu manželky a detí do múzea SNP v Banskej Bystrici alebo si pozrieť prvorepublikové pohraničné opevnenia za Bratislavou. A na internete pod článkami o vojne mudrujú, že onen partizán predsa nestrieľal z okna na treťom, ale na štvrtom poschodí...
Slovenskom sa tiež prehnala vojna, no ak ste skutočný fanatik do dejín obdobia rokov 1939 až 1945 a chcete takpovediac dýchať históriu na mieste, kde sa varila, Poľsko ponúka neopakovateľné miesta. O štyroch z nich je tento článok. Z toho dve majú aj pozoruhodný slovenský rozmer.
Pamätník a múzeum Auschwitz-Birkenau
V Nemecku je bežné, že žiaci chodia na školské exkurzie koncentračných táborov ako Dachau alebo Buchenwald. Cieľom je preventívne formovať prostredníctvom poznania histórie mladých, aby nedopustili opakovanie podobných vecí. Na Slovensku síce múzeum na mieste bývalého koncentračného tábora nemáme, no Osvienčim, najväčší a najznámejší nacistický vyhladzovací tábor, sa nachádza len necelých 60 kilometrov na sever od slovenských hraníc.
Čo sa dá napísať o mieste, ktoré Ján Pavol II. nazval „Golgotou moderného sveta“? Osvienčim je zapísaný v zozname svetového dedičstva UNESCO a len vlani ho navštívilo 1,3 milióna ľudí. Pochopiteľne, nie iba „fanatikov“ do druhej svetovej vojny.
Slovenské stredné školy by mohli návštevu Osvienčimu cieľavedome integrovať do svojich vzdelávacích programov nielen kvôli mimoriadnemu svetovému významu tohto miesta a jeho geografickej blízkosti, ale tiež kvôli jeho relevantnosti pre dejiny našej vlastnej krajiny.
Osvienčim bol hrobkou slovenského židovstva. Najviac našich židov, deportovaných do nacistických vyhladzovacích táborov na okupovanom poľskom území, zomrelo práve tu. Na druhej strane, je to tiež Osvienčim, odkiaľ v apríli 1944 utiekli Alfréd Wetzler a Rudolf Vrba – dvaja Slováci, ktorí svetu poskytli jedno z prvých a najdetailnejších svedectiev o hrôzach, ktoré sa vnútri tábora odohrávali. Slovensku takisto patrí v dnešnom táborovom múzeu jedna zo stálych národných výstav, kde sú ukázané špecifiká konečného riešenia, viazané k našej krajine.
Zo slovenského pohľadu je mimoriadne zaujímavé aj Múzeum Varšavského povstania v hlavnom meste Poľska. Otvorili ho v roku 2004, pri 60. výročí tohto protifašistického ozbrojeného vystúpenia. Veľkým podporovateľom vzniku múzea bol bývalý prezident Lech Kaczyński, ktorý pred štyrmi rokmi zahynul pri leteckom nešťastí v Smolensku.
Veľkej hale s vystavenými exponátmi dominuje replika bombardéra B-24 Liberator, no jedna časť expozície je venovaná špeciálne nám. Slováci boli totiž jediným cudzím národom, bojujúcim na strane Poliakov vo Varšavskom povstaní, ktorý pôsobil pod vlastnými národnými farbami. Podzemný slovenský národný výbor vo Varšave pozbieral Slovákov, žijúcich počas vojny v Poľsku a vytvoril z nich malú jednotku. Zaujímavosťou je, že aj keď ju prezývali „Slováci“, v jej radoch bojovali na strane poľských povstalcov aj vojaci z Gruzínska, Arménska, Azerbajdžanu, Maďarska, Ukrajiny a Čiech.
„Slovákov“ viedol podporučík Miroslav Iringh, prezývaný „Stanko“. Jeho otec bol slovenský obchodník, ktorý sa vo Varšave usadil ešte pred prvou svetovou vojnou. Keďže počas okupácie mal Iringh pas slovenského štátu, boli mu prístupné isté výsady, ktoré využíval na ilegálne odbojové aktivity. Po vojne bol ako bývalý príslušník Armie Krajowej prenasledovaný. Dnes je po ňom vo varšavskej štvrti Czerniaków pomenované námestie. Na Slovensku ide pritom o takmer neznámu osobnosť.
Hitlerov Hlavný stan Vlčí brloh
Na severe Poľska, medzi Mazurskými jazerami a hranicou s Kaliningradskou oblasťou sa nachádza miesto, kde sa 20. júla 1944 gróf von Stauffenberg pokúsil zabiť Adolfa Hitlera. Avšak bombový útok napokon neuspel, Vodca prežil a následne zlyhal aj pokus časti nemeckých dôstojníkov o štátny prevrat. Väčšina sprisahancov bola popravená...
Vlčí brloh je pôsobivý komplex, aj keď Nemci pri ústupe jednotlivé objekty vyhodili do povetria. No keďže išlo o masívne železobetónové bunkre, ich machom obrastené zvyšky sú stále relatívne zachované. Poliaci chcú v priebehu pár rokov jeden z nich obnoviť, vrátane vnútorného zariadenia, aby návštevníci presne videli ako sa tu žilo cez vojnu.
Hitler chcel z Vlčieho brlohu dozerať na podrobenie Sovietskeho zväzu. Trávil tu väčšinu času od spustenia operácie Barbarossa v lete 1941, až do neskorej jesene 1944. A spolu s ním ďalšie dve tisícky vojakov, či civilných pracovníkov. V súčasnosti toto miesto navštívi ročne asi štvrť milióna ľudí. Z vlaňajšej návštevy Vlčieho brlohu sa mi navždy vryje do pamäti žoviálny sprievodca, ktorý nás zabával podrobnou znalosťou teórií o tom ako Hitler prežil vojnu a usadil sa v Argentíne.
Kým Osvienčim, Múzeum Varšavského povstania i Vlčí brloh autor tohto článku už navštívil, na tento pozoruhodný pamätník druhej svetovej vojny v Poľsku sa ešte len teší. V prístave Gdyňa kotví torpédoborec Blyskawica z druhej svetovej vojny, ktorý dnes funguje ako muzeálna loď.
V predvečer nemeckého útoku na Poľsko spustila Varšava v spolupráci s Londýnom takzvanú Operáciu Peking. Keďže vojna bola na spadnutie, predpokladalo sa, že nemecká Kriegsmarine vďaka svojej prevahe veľmi rýchlo zničí alebo zajme väčšinu poľských plavidiel v Baltskom mori. Preto sa Poliaci rozhodli svoje tri najlepšie torpédoborce Grom, Burza a Blyskawica poslať do Veľkej Británie.
Evakuácia sa podarila doslova na poslednú chvíľu. Po zvyšok vojny slúžila Blyskawica spoločne s Kráľovským námorníctvom v Atlantiku a Stredozemnom mori. V roku 1940 sa zúčastnila bojov o Nórsko i evakuácie spojeneckých vojakov z Dunkerque. Neskôr strážila atlantické konvoje a bojovala proti nemeckým ponorkám, lietadlám, či menším hladinovým lodiam. Proste statočné malé poľské plavidlo...
Špecializované zájazdy po stopách vojny
Samozrejme, tých pamätníkov druhej svetovej vojny sa nájde na území nášho severného suseda viac. Napríklad mesto Zagan, ktoré bolo dejiskom známeho Veľkého úteku spojeneckých zajatcov v roku 1944 (možno si spomeniete na rovnomenný film so Stevom McQueenom z roku 1963). Po krajine sa tiež dajú nájsť rôzne pevnostné systémy, pripomínajúce tie československé, ktoré proti sebe v niektorej fáze budovali Nemci, Poliaci, či Sovieti.
Každopádne, cestovný ruch je dnes taký špecializovaný, že existujú priamo zájazdy, ktoré idú napríklad len po miestach, spojených s druhou svetovou vojnou. – Pre Poľsko je tento druh turizmu aspoň malou náplasťou za utrpenie, spôsobené nešťastnými dejinnými zvratmi 20. storočia.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.