Prečo bola účasť na Slovensku taká katastrofálna? Novinári radi vyzdvihujú zodpovednosť politikov. Áno, slovenské eurovoľby boli bez obsahu a sporu – lenže akú vášeň dostať do volieb, v ktorých rozhodujeme o obsadení 1,7 percenta miest v europarlamente? Áno, jednotlivé politické strany sa mohli viac snažiť – to však platí najmä o Smere. Naopak, SaS či NOVA zobrali tieto voľby smrteľne vážne, keďže im išlo o politické prežitie.
Nie je to tak, že za volebné fiasko môžu tak trochu aj novinári? Napríklad taký Richard Sulík by rád spravil z eurovolieb referendum, či preniesť moc nad vlastnými bankami na bankovú úniu vo Franfurkte. Ale táto otázka u nás nikoho nezaujíma, novinárov oveľa viac vzrušoval fakt, že Sulík vystúpil v Slobodnom vysielači. O dôležitých témach, ktoré súvisia s európskou topdiskusiou o záchrane eurozóny, je tu aj vinou médií takmer nulové verejné povedomie – po odchode Rada Baťa z novinárčiny napokon ani niet ekonomického komentátora, ktorý by systematicky a príťažlivo komentoval dianie v eurozóne.
Teda môžu za tú volebnú pohromu novinári? Ale kdeže. Keď koncom roka 2009 vymenovali lídri európskych štátov za akéhosi európskeho prezidenta Hermana van Rompuya, pokúsili sme sa v .týždni o vážne mienený vtip a zobrazili sme na titulnej obálke jeho tvár, pomaľovanú slovenským štátnym znakom v európskych farbách. Na titulke stálo: Náš nový prezident. Vydanie s van Rompuyom však bolo prepadákom, v danom roku sme prelomili dovtedy negatívny rekord predajnosti. O dva týždne neskôr bol na obálke ľadový medveď, ktorý predal o 500 kusov viac než van Rompuy. A teraz presvedčte slovenské nebulvárne noviny, aby rozmýšľali, ako zaujať európskymi témami.
Takže nehaňte politikov ani novinárov, hlavný problém je v slovenskej sebazahľadenosti. Niečo na spôsob: Sme radi, že sme v EÚ, ale už viac nás s tým neotravujte, máme dosť vlastných problémov.
Vráťme sa k samotným výsledkom. Tie síce nie sú pri 13-percentnej účasti (ktorá niektorým stranám ako KDH pomohla, iným ako Smer uškodila) obzvlášť reprezentatívne, ale dajú sa z nich vystopovať zrejmé trendy. V prvom rade, prieskumy predpovedajúce Smeru stále okolo 40 percent, sú virtuálnou bublinou, ktorá vyjadruje len vágne odhodlanie. Keď sa volí naostro, ako naposledy do VÚC či v prvom kole prezidentských volieb alebo teraz v eurovoľbách, skutočných voličov Smeru je zrazu o tretinu menej.
Ale horšie než so Smerom je to so starou aj novou pravicou, ktorá sa dnes falošne teší zo získaných mandátikov. (KDH dajme bokom, to predviedlo vďaka disciplinovanejším voličom svoju eurovolebnú klasiku.) SDKÚ a SaS sa pritom od volebného debaklu v marci 2012 nikam nepohli, o čom svedčí aj ich mentálne nastavenie, v ktorom sú spokojní už len s tým, že sa udržali nad hladinou. V prípade NOVA možno hovoriť ani nie tak o úspechu, ako o odvrátení katastrofy (ktorému dopomohli aj tisícky voličov OKS a KDS). Ak by sa NOVA nedostala nad päť percent v okamihu, keď časť jej vlažných sympatizantov obracia zraky smerom k Procházkovej Sieti, prežitie Lipšicovej strany by už neviselo ani na vlásku, na ktorom ostáva visieť aj naďalej. Ale NOVA potrebovala niečo viac, ozajstný prielom, ktorý by jej dodal novú energiu a donútil konkurentov a médiá, aby sa z názvu Nová väčšina prestali vysmievať.
Takže skutočným víťazom je ten, ktorý sa na eurovoľbách nezúčastnil: slabnúci Smer a napravo od neho zástup jednociferných trpaslíkov, to všetko vyhovuje novému preferenčnému gazdovi pravice, ktorý rozprahuje svoje siete.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.