Netvrdím, že Lajčák má horšie schopnosti ako jeho predchodcovia, ktorí sa volali Schenk, Hamžík či nebodaj dvojica Kalman a Kramplová. Lajčák je rozhľadený a schopný diplomat, v tom problém nie je.
Problém je, ako chápe zahraničnú politiku nášho štátu. Konkrétne, čomu táto politika podľa neho slúži.
Ak si pustíte záznam z brífingu ministra Lajčáka po rokovaní s ruským ministrom Lavrovom, musíte cítiť poníženie. Nie ministra. Ale našej krajiny.
Aby bolo jasné: nevadí mi, keď má Slovensko opatrnejšiu politiku voči Rusku než Poľsko. Nevadí mi, ak nepodporujeme tvrdšie sankcie voči Putinovmu Rusku. Považujem to dokonca za správne. Myslím si, že rovnako by sa správala každá slovenská vláda. Už kvôli tomu, že náš štát je závislý na ruskom plyne a rope, alebo že štvrtina produkcie automobilky Kia smeruje na ruský trh. Napokon, kým sa hrá v Bratislave ruská hokejová liga a kým oligarcha Abramovič vlastní futbalovú Chelsea, vieme Putinov režim potrestať s väčším propagandistickým efektom. A bez toho, aby to Kotlebovi pomáhalo získavať hlasy.
Mám isté pochopenie aj pre Ficov postoj voči novej ukrajinskej vláde. Počul som presvedčivé vysvetlenie, ako zástupca dočasnej ukrajinskej vlády (blízky Julii Tymošenkovej) takmer zmaril spätný chod plynu cez slovenské územie a viem si predstaviť, ako muselo Ficovi vadiť, že médiá a západné vlády v tom videli slovenskú zodpovednosť.
Ak ruská armáda neprekročí východnú ukrajinskú hranicu, tak mi nevadí ani to, ak by sme sa voči Moskve usilovali predstierať istú neutralitu (s ruskými agentami na juhovýchode si musí Kyjev vedieť poradiť vnútroštátne). Anexia Krymu bola porušením medzinárodného práva, to nemožno spochybniť. Ale nemusí sa z toho hneď stať bod zlomu, kvôli ktorému sa medzi Európou a Ruskom začnú dlhodobé spory. Napokon, dôkazom je aj rozhovor s bývalým ukrajinským vicepremiérom Rybačukom v aktuálnom vydaní .týždňa.
K porušeniu medzinárodného práva na Kryme sa môžno správať rovnako, ako sa správame k porušeniu medzinárodného práva v Izraeli. Tak ako Jeruzalem patrí Izraelu, tak Krym patrí Rusku, jedno aj druhé má svoju logiku napriek tomu, že k tomu došlo porušením medzinárodného práva. Myslím si, že v otázke rusko-západných vzťahov ukázali viac súdnosti starí bardi ako Helmut Schmidt, Henry Kissinger či Zbigniew Brzezinski, než ich mladší kolegovia. Kvôli Krymu netreba Rusko hodiť cez palubu, prípadné škody sú totiž oveľa väčšie, než úžitok. A démonizácia Putina nie je žiadnou politikou, ako vraví Kissinger, ale len alibi pre jej absenciu. Doneck, Charkov či Odesa – to už je iná otázka.
Ale k veci.
Obávam sa, že minister Lajčák išiel v Moskve do predklonu preto, že chce byť šéfom OSN. Inými slovami, zahraničná politika nášho štátu je pre neho prostriedok, ako budovať vlastnú kariéru.
A to ma, ako občana tohto štátu, ponižuje. Ponižuje to Slovensko a najmä našu vážnosť vo svete.
Šéfom OSN má byť podľa očakávaní niekto z východnej Európy. V kuloároch sa hovorí, že slovenský kandidát má vysoké šance. A tu vzniká problém. Minister Lajčák cíti, že post generálneho sekretára OSN má na dosah. V salónoch je známy, diplom má z Moskvy, kariéru robil v Bruseli, spolužiakov má aj v Číne, pre mnohých doslova ideálny kandidát.
Lenže: o post má záujem aj Bulharsko. To má k Rusku historicky ďaleko bližšie, minister Lajčák preto cíti, že súťaží o sympatie Ruska. Obávam sa, že práve to vysvetľuje jeho predklon v Moskve.
Lajčákov kariérizmus ma nijako neprekvapuje. Uráža ma, že minister práve prekročil Rubikon a nikto sa neozve.
Pre Miroslava Lajčáka je zahraničná politika tak trochu otázkou životného štýlu. Keď robil pre barónku Ashtonovú a obchádzal krajiny východného partnerstva EÚ, správal sa presne opačne, ako teraz v Moskve. Dôvod? Vtedy bolo dobré pre jeho kariéru robiť to. Dnes ono.
Vlastne sa až príliš podobá na svoju ženu, športovú moderátorku, oblečenú v tričku s americkou zástavou. Každý máme svoj vkus a životný štýl, čo koho do toho. Bodka.
Keď pred pár rokmi upozornil Ján Čarnogurský, že slovenskí diplomati na Balkáne zneužívajú dlhodobú zahraničnú politiku Slovenska, aby sledovali svoje osobné ciele, mnohým sa to nepozdávalo. Napokon, išlo vtedy o vzdialené Srbsko, Bosnu či Čiernu horu. Odvtedy sa však niečo zmenilo a dnes ide o Slovensko.
Naša bieda je však ešte horšia.
Premiér Fico nesie za ministra Lajčáka zodpovednosť a zdá sa, akoby sa iba prizeral. Novozvolený prezident Kiska sa svojho vplyvu na zahraničnú politiku vzdal ešte v kampani, šéf parlamentného zahraničného výboru Šebej mlčí. A opozícia s ním.
Rusko-ukrajinský konflikt znamená návrat geopolitiky. Aktívni sú Poliaci, Nemci či Maďari. Každý iným spôsobom a každý tak, že to bude mať závažné dôsledky pre budúcnbosť strednej Európy vrátane Slovenska. A u nás doma chýba človek, ktorý by prebral iniciatívu.
Iba sa pozeráme, ako náš minister zahraničných vecí myslí na vyšší plat a kanceláriu na Manhattane.
V texte boli dodatočne upravené dve veci. Jarmila Lajčáková nie je športová komentárka, ako som pôvodne uviedol, ale moderátorka a automobilka KIA exportuje na ruský trh nie polovicu, ale štvrtinu svojej produkcie. Za upozornenie na chyby ďakujem pozorným čitateľom.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.