Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Už nechcem byť euroskeptik

.martin Hanus .názory

Keď sa konalo referendum o vstupe Slovenska do Európskej únie, nezúčastnil som sa na ňom. Nebola to neúčasť z ľahostajnosti, naopak, bola to uvedomelá neúčasť: protestný prejav proti viacerým neblahým tendenciám v EÚ.

Bol za tým tak trochu aj luxus nesúhlasu, keďže sa všeobecne predpokladalo, že naše členstvo v EÚ schváli pohodlná väčšina (hoci účasť napokon len tesne presiahla nevyhnutné 50- percentné kvórum).

Ale po desiatich rokoch členstva v Európskej únii je čas na hlbšie zamyslenie: čo sa z vtedajších euroskeptických obáv potvrdilo, a naopak, čo realita celkom vyvrátila?

V istom zmysle sme mali, my euroskeptici, pravdu vo všetkom: v mnohých oblastiach sme sa nezvratne vzdali suverenity, nové zákony sú z dvoch tretín inšpirované či priamo nariadené z bruselskej úrovne (a vraj základným princípom EÚ je subsidiarita, sic!); taktiež bolo nebotyčnou ilúziou myslieť si, že EÚ vyrieši hlavné slovenské hriechy (stačí pohľad na harabinovskú justíciu), naopak, niektoré ešte zväčšila (korupcia v ére eurofondov). Ale v tomto sme to mali ako euroskeptici pomerne jednoduché – hovorí sa tomu sila sebanapĺňajúcich sa proroctiev.

V inom zmysle sme sa vo všetkom mýlili: aj napriek bruselskej normotvorbe sa zápas o podobu Slovenska zvádza u nás, nič na tom nezmenila ani obávaná Lisabonská zmluva. Nie je ani pravda, že členstvo v EÚ, ktoré prinieslo preberanie náročnej a nákladnej legislatívy, zastaví proces ekonomickej konvergencie medzi chudobnejšími štátmi z východu a bohatou západnou Európou.

Po desiatich rokoch s Bruselom sa skôr žiada sebakriticky povedať nasledovné: ešte vo väčšej (euro)kríze než samotná EÚ je euroskeptické hnutie. Pozrime sa na Slovensko. Protestné OĽaNO vyšlo pred eurovoľbami s témou záchrany slovenskej pôdy, čo je len rostasovský slamený strašiak. SaS sa ideovo vyčerpala súbojom o euroval, dnes jej nenapadá nič lepšie než priehrštie antibruselských vtipov, ktoré sa hovorili pred desiatimi rokmi a budú sa hovoriť aj o ďalších desať rokov...

A Václav Klaus? Nekorunovaný kráľ európskych euroskeptikov sa vyčerpal už dávnejšie. Svoje zvetrané tézy – v mnohom oprávnené – v posledných rokoch nijako neprispôsobuje meniacej sa situácii. Na margo anexie Krymu a hroziacej vojny medzi Ruskom a Ukrajinou hovorí, že sa zo všetkého najviac obáva „akcelerácie európskej integrácie,“ ktorá nás môže „priblížiť k našej nešťastnej minulosti“. Oveľa viac než Putinova ríšska idea znepokojuje Klausa fakt, že nová česká vláda pristúpila k fiškálnemu paktu a podporuje bankovú úniu. Naozaj, odporné. Český exprezident sa oddávna hrdí tým, že je eurorealista. Ale to, čo posledné roky propaguje, je čoraz väčšmi do seba zahľadeným euromasochizmom.

Staré barikády spred desiatich rokov sú dnes proste nanič. Svet okolo sa zmenil, prišla eurokríza a teraz je tu ruská výzva. To všetko v skutočnosti dodáva Európskej únii nový existenčný zmysel, ktorý by mala akceptovať aspoň realistickejšia časť euroskeptikov. Ak naozaj nechceme rozpustiť euro – na takéto dobrodružstvo nevidím okrem ideologickej zarytosti žiaden presvedčivý dôvod – mali by sme prijať myšlienku bankovej únie a odovzdať v tejto oblasti Bruselu ďalšie kompetencie (viac som o tom písal v januári).

Vladimír Putin nás núti k ďalšiemu mentálnemu obratu: aj energetika je oblasťou, v ktorej by sme mali opustiť národné schémy a myslieť viac nadnárodne. Je síce faktom, že niektoré nadnárodné nápady ako emisné povolenky sa ukázali ako fiasko. Lenže to nie je problém ich nadnárodného pôvodu, ale zlej realizácie. Rovnako zle vykročilo Nemecko so svojou národnou Energiewende, keď sa nepremyslene rozlúčilo s jadrovou energetikou v prospech obnoviteľných zdrojov. Výsledkom je obrovský nárast cien energií a problémy s náhlym preťažovaním sietí u susedov. Na druhej strane, Španielsko má prebytky obnoviteľných zdrojov energie zo slnka a vetra, ale chýbajú rozvodné siete, ktoré by mohli odtiaľ rozviesť energiu do Európy.

Oveľa robustnejšia energetická kooperácia by tak všetkým európskym štátom pomohla v bezpečnostnom aj ekonomickom zmysle: jednak by nás oslobodila od ruskej závislosti. Súčasne by mohla skoncovať so znepokojivým trendom, keď ceny energií v USA stále klesajú a v Európe stále stúpajú. Mimochodom, podstatu novej energetickej výzvy nedávno vystihol poľský premiér Donald Tusk pre Financial Times. Podľa Tuska sa EÚ musí vrátiť späť k svojim koreňom, do časov, keď sa pod leitmotívom bezpečnosti zakladalo Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ.

Euroskeptický postoj si tak žiada zásadnú transformáciu: naďalej je potrebné hovoriť o porušovaní zásad subsidiarity, keď sa na Európsku úniu v priebehu posledných dvoch-troch desaťročí nezmyselne prenášali rôzne agendy a právomoci, ktoré mali zostať na národnej úrovni. Euroskeptici však budú dôveryhodní len vtedy, ak uznajú, že svet okolo sa zmenil a je príliš komplikovaný na to, aby všetky problémy riešili národné štáty.

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite