Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Britský spor o kresťanské dedičstvo

.lukáš Krivošík .názory

Poznámky Davida Camerona o Veľkej Británii ako „kresťanskej krajine“ sa dotkli časti tamojších intelektuálov. A vyvolali debatu, či vôbec tento opis na Spojené kráľovstvo sedí.

Lukáš Krivošík

Postkresťanská krajina

Na veľkonočnej recepcii pre kresťanských prominentov sa Cameron tak akosi od srdca rozhovoril o kresťanstve. Pri čítaní prepisu jeho slov to znie ako nejaké „christian pride“ stretnutie: „mali by sme byť hrdí, že sme kresťanskou krajinou, a aj ja som hrdý na skutočnosť, že sme kresťanská krajina a nemali by sme sa hanbiť k tomu prihlásiť.“ Bizarné? Už fakt, že si to Angličania takto potrebujú zdôrazňovať, svedčí o tom, že to tak celkom byť nemusí. 

Britskí konzervatívci nie sú ani kresťanskodemokratickou stranou kontinentálneho typu, ani náboženskou pravicou v americkom štýle. No mnohí britskí kresťania ich zvykli voliť. Dnes je tento voličský segment zneistený. Dôvodov je viac, no najväčšie rozčarovanie zrejme spôsobil príliš brutálny spôsob, ktorým sa Cameronov kabinet snažil v uplynulých rokoch kresťanom tlačiť dolu hrdlom manželstvá osôb rovnakého pohlavia a s tým súvisiacu agendu.

Teraz si ich teda udobruje odvážnymi verejnými vyhláseniami, potvrdzujúcimi kresťanskú identitu Veľkej Británie. Cameron ponúkol kresťanským mimovládnym organizáciám podporu pri rozširovaní ich charitatívnej spoločenskej úlohy. V zahraničnej politike chce viac hovoriť o prenasledovaní kresťanov vo svete. A k tomu všetkému zamýšľa svoju vládu predchnúť duchom „evanjelizácie“, ktorú však chápe skôr cez svetské iniciatívy ako zahraničná rozvojová pomoc, či boj proti obchodovaniu s ľuďmi.

Po medializácii Cameronových výrokov sa rozprúdila veľavravná verejná debata. Ozvala sa napríklad skupina osobností, ktorá v otvorenom liste spochybnila, že Británia je stále ešte kresťanskou krajinou: „Opakované prieskumy verejnej mienky a štúdie ukazujú, že väčšina z nás ako jednotlivci, nie sme kresťanmi v našich presvedčeniach alebo náboženských identitách.“

V skutočnosti BBC upozornila, že čísla sú protirečivé. V roku 2011 sa ku kresťanstvu prihlásilo 59 percent obyvateľov Anglicka a Walesu, 54 percent Škótov a 83 percent obyvateľov Severného Írska. To vyzerá na miernu väčšinu, no nie je vylúčené, že dáta sú skreslené kresťanskými imigrantmi, pôvodom z Poľska, či Nigérie. Navyše, ide zväčša o nominálnych, prípadne čisto kultúrnych kresťanov. Pravidelná návštevnosť bohoslužieb sa nachádza hlboko pod desiatimi percentami. Len pätina Britov sa hlási k Anglikánskej cirkvi, čo je o polovicu menej ako v roku 1983. Kresťanstvo vo Veľkej Británii čelí perspektíve marginalizácie v priebehu ďalšej generácie.

Vatové kresťanstvo

Samozrejme, krajina si stále nesie so sebou historické kresťanské dedičstvo, ktorého odraz sa dá nájsť v mnohých tradíciách a symbolických aspektoch každodenného i politického života. Napríklad kráľovná je považovaná za hlavu štátnej Anglikánskej cirkvi a nesie okrem iného titul „obrankyňa viery“.

Camerona sa zastali niektorí predstavitelia iných náboženstiev (moslimovia, židia, sikhovia i hinduisti), ba dokonca aj pár opozičných labouristov. Na výrokoch o kresťanskej identite Veľkej Británie pri rešpektovaní ľudí s inými presvedčeniami, vraj nie je nič kontroverzné.

Týždeň po recepcii s britskými kresťanskými lídrami Church Times uverejnili Cameronovi článok, v ktorom sa britský premiér vyznáva zo svojej anglikánskej viery. Je to pozoruhodný text, plný floskúl, napísaný tak politicky korektným jazykom, až som miestami pociťoval trápnosť pri jeho čítaní.

Meno „Ježiš“ sa tam hľadá ťažko. Z textu cítiť hlavne snahu nikoho sa nedotknúť, nedajbože tvrdiť, že na kresťanstve je niečo mimoriadne. Na už spomenutej recepcii rozprával oveľa otvorenejšie. Čo vlastne vidí Cameron na Anglikánskej cirkvi? „Mám rád jej otvorenosť, hlboko rešpektujem jej národnú rolu, a oceňujem jej liturgiu, a aj architektúru, či kultúrne dedičstvo jej kostolov.“

Ak by sa z článku vypustilo, že britský premiér hovorí o cirkvi, čitateľ by si pomyslel, že reč je o nejakej svetskej organizácii s výlučne charitatívnym poslaním. Ateistický filozof Julian Baggini v článku pre denník Guardian kritizoval iných neveriacich, ktorí sa rozhorčovali nad výrokmi britského premiéra: „Je smiešne kričať, že vlk sa zakráda, keď ľudia ako Cameron proklamujú kresťanstvo, ktoré je také vatové a neškodné ako baránok.“

Núka sa tiež porovnanie s Cameronovou predchodkyňou, Margaret Thatcherovou. „Rozpomínam sa na mnohé diskusie počas môjho mladšieho obdobia, kedy sme všetci súhlasili, že ak sa pokúsite vziať iba plody kresťanstva bez ich koreňov, tie plody uschnú. A nevrátia sa bez starostlivosti o korene“, povedala Železná lady v roku 1988 pred všeobecným zhromaždením Škótskej cirkvi. Ľavicová tlač ten prejav vtedy nazvala posmešne „kázňou na vŕšku“. No Thatcherová sa v ňom nebála spomenúť Kristovu obetu na kríži a vykúpenie ako základ kresťanstva, z ktorého vyviera všetko ostatné.

„Sme naozaj národom, ktorého ideály sú založené na Biblii“, vyhlásila Thatcherová v roku 1988. A aj keď sa dnes zdá, že viera v ostrovnom kráľovstve upadá, mohla by práve táto poznámka obsahovať zrnko nádeje pre budúcnosť britského kresťanstva. Keď totiž Bibliu otvoríte, najmä Starý zákon s dejinami Izraela svedčí o tom, že obdobia bezbožnosti a náboženského oživenia sa striedajú ako príliv a odliv. Takýto rytmus lepšie odráža, čo sa v dejinách skutočne odohrávalo, než ateistická perspektíva o nezadržateľne postupujúcom úpadku náboženstva.

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite