Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Svätý

.jaroslav Daniška .názory

Z uplynulého storočia raz ostane len pár mien. Meno veľkého poľského pápeža bude medzi nimi.

Pred rokmi som v majestátnej Hagii Sofii pochopil, čo je svätosť. Stál som na prvom poschodí najkrajšieho kresťanského chrámu, aký bol kedy postavený, pod starobylou mozaikou, či skôr jej zvyškami, ktoré nezoškrabali Turci. Mozaika sa volá Posledný súd a je omnoho jednoduchšia, ale aj omnoho silnejšia, než prekrásna Michelangelova maľba s rovnakým námetom v Sixtínskej kaplnke.

Na stene v Konštantínopole stojí Kristus, v rukách má zavretú knihu, po jeho bokoch stojí jeho matka a Ján Krstiteľ. Mária aj Ján sú plní zúfalstva, najmä Ján Krstiteľ je akoby skrútený od bolesti a utrpenia. Prosia Boha, aby bol pri poslednom súde milosrdný. Divák pod mozaikou má pocit, akoby pred tým súdom stál on a na chvíľu sa tu zastaví čas. Z Kristovho pohľadu nemožno vyčítať viac než to, že Kristus bude spravodlivý. Kniha je zavretá, všetko spočítané.

Žiadne umelecké dielo ma nezasiahlo viac.

Druhýkrát som niečo podobné cítil, keď som strávil pár letných týždňov v spoločnosti Michaela Novaka, otca Neuhausa a Georga Weigela v Krakove. Chodili sme po všetkých miestach, ktoré boli tak dôležité pre Wojtylu, čítali sme, čo napísal, počúvali o tom, čo ho formovalo, dostali sme od neho dokonca osobný list. A objavovali jeho príbeh od narodenia vo Wadowiciach, kde lekár Wojtylovej matke odporúčal potrat, až po pôsobenie v Ríme. Nebol som naučený chodiť tak často do kostola a prekvapilo ma, aký vplyv to vtedy v Krakove na mňa malo. A tiež to, čo znamenala pre mladého Wojtylu smrť jeho matky a za čo sa modlil jeho otec každý večer na kolenách.

Miloval som, keď o ňom hovoril jeho najlepší znalec - kanadský spisovateľ George Weigel. Ján Pavol II. ho poctil priateľstvom a raz mu dokonca povedal, že z toho, ako o ňom píše, vie, že mu rozumie. Pamätám si, ako o ňom Weigel hovoril po poľsky s rehoľnými sestričkami, ktoré chceli, aby o ňom napísal ďalšiu knihu. „Napíšem, ale musíte sa za neho veľa modliť, aby ešte dlho žil,“ odpovedal im. Stalo sa potom jedno, aj druhé.

Ján Pavol II. žil dlho a jeho život inšpiroval milióny, či skôr desiatky miliónov ľudí. Pritom išlo o jednoduché pravdy. Jeho prejavy dojímali k slzám, až do úplného konca, keď hovoril už len pár slov. A opäť to boli, keď si  to človek uvedomí, len jednoduché veci.

Pravda je jednoduchá, najjednoduchšia zo všetkého.

Keď počas jednej z jeho prvých pápežských návštev Poľska pred rokom 1989 sedel v Krakove s predstaviteľmi komunistického režimu, ktorí testovali, ako sa budú k nemu správať, aby dosiahli čo najviac, Ján Pavol II. v jeden moment náhle vstal a otvoril okno - a predstaviteľov „diktatúry proletariátu“ uzemnil tým, čo vonku skandovali ľudia. A bolo po testovaní.

Pri pohľade na Wojtylov život sa zdá až neuveriteľné, koľko dokáže jeden človek vykonať. Viem si predstaviť, že keby niekto spočítal, koľkokrát sa Wojtyla modlil povedzme ten staromódny ruženec, niekto by mohol mať pocit, že veľa času ešte aj premárnil. A práve v tom to je. Všetky diskusie o tom, že náboženstvo je iba súkromná vec, strácajú pri pohľade na svätého Jána Pavla II. na váhe. Karola Wojtylu predsa celý život, vo všetkom čo kedy robil, hnala najmä sila jeho náboženskej viery. Viera v Boha nemôže byť súkromná vec, nie ak sa dokáže postaviť neslobodnému režimu, zastávať sa utláčaných robotníkov a rodín a počúvať hlas každého jedného človeka, ako ten najdôležitejší hlas na svete.

Wojtyla to vedel. Ale vedia to aj stovky a tisícky ďalších kňazov a biskupov, a áno, aj v našej cirkvi na Slovensku.

Ľubomír Lipták, náš najlepší historik, nikde v svojom diele nepovažoval náboženský motív za podobne silný, ako ten ekonomický či politický. Ako však možno rozumieť dejinám slovenského 20. storočia bez toho, aby človek nerozumel, akú silu má to, čo nútilo Silvestra Krčméryho a Vladimíra Jukla vstávať každý deň? Ako možno pochopiť tragédiu neposlušného kňaza a nášho prezidenta v čase vojny bez toho, aby sme chápali, že bol v osudovom konflikte so svojim pápežom? A ako možno pochopiť tisíce ľudí, ktorí robili to, čo považovali za správne len preto, že si to zdôvodnili svojou vierou? Ak majú najväčšie drámy dejín duchovnú povahu, náboženstvo bude vždy pre ne určujúce.

Preto, keď budem dnes, v poslednú aprílovú nedeľu, sledovať svätorečenie dvoch veľkých pápežov, nedokážem v sebe potlačiť jednu vec: Nikto tak nemení dejiny, ako svätci. A nikto to nestelesňuje viac, ako svätec na tróne.

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite