Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Depky Maxa Webera

.lukáš Krivošík .názory

Pred 150 rokmi sa narodil nemecký sociológ, filozof a ekonóm Max Weber (1864-1920). Jeho téza o spojitosti medzi protestantskou náboženskou kultúrou a étosom priemyselného kapitalizmu dodnes vyvoláva fascináciu i kontroverzie.

Lukáš Krivošík

Kalvínska mentalita, či skôr rodinná anamnéza?

Protirečivé prijímanie Weberovho najznámejšieho diela zrejme súvisí s tým, že mal vo všeobecnosti pravdu, no nie nutne z úplne rovnakých dôvodov, než si sám myslel. Inak povedané: Jedným z nezamýšľaných dôsledkov reformácie asi naozaj bol príspevok k vytvoreniu spoločenských podmienok pre rozvoj kapitalizmu, demokratického národného štátu a modernity všeobecne. Akurát za tým zrejme nebola oná weberovská duševná úzkosť kalvínov, ktorých do nutkavej činorodosti poháňala subjektívne pociťovaná neistota o vlastnom spasení.

Niektorí autori prameň tohto Weberovho psychologizovania hľadajú skôr v rodinných vzťahoch jeho rodičov (života si užívajúci otec v kontraste s asketicky zbožnou protestantskou matkou), prípadne v nenaplnenom manželstve s vlastnou ženou. Samotný Max zažíval počas života vážne depresívno-úzkostné epizódy, ktoré súviseli s jeho rodinnými pomermi. Na vtedajšom meštiactve, ku ktorému patrili aj Weberovci, bolo čosi neurotické. Sigmund Freud a Jožo Ráž by povedali, že zato mohol „zanedbaný sex“. A k podobnému záveru dospel aj Weberov životopisec Joachim Radkau, podľa ktorého Weberove sociologické koncepty súviseli s jeho duševnými úzkosťami...

Každopádne, podľa tejto štúdie modernizačný vplyv protestantizmu skôr vyplýval z dôrazu na všeobecnú gramotnosť a rozvoj školskej dochádzky – dôsledok uplatňovania teologického princípu „Sola Scriptura“ a dôrazu na čítanie Biblie bežnými ľuďmi v ich národných jazykoch. Jednoducho, aby si aj prostí ľudia mohli prečítať Božie slovo, ktoré širokým vrstvám zrazu sprístupnila kníhtlač, museli byť gramotní. To si zase vyžadovalo všeobecný vzdelávací systém. Keď už človek dokáže čítať Bibliu, môže si prečítať akékoľvek knihy – tie teda prestávajú byť doménou hŕstky vzdelancov. Lepšie vzdelanie malo viesť následne k lepším ekonomickým výsledkom a náskoku protestantských oblastí.

Aj v rozvojovom svete

Weberova Protestantská etika a duch kapitalizmu vyšla v roku 1905. Zaoberá sa hlavne krajinami severozápadnej Európy a Spojenými štátmi. No Robert Woodberry, jeden zo zaujímavých súčasných sociológov, ktorí uvažujú podobným spôsobom, skúmal štatistickými metódami vplyv protestantských misionárov v Afrike a iných rozvojových regiónoch sveta. Jeho záver?

„Oblasti, kde boli protestantskí misionári v minulosti výrazne prítomní, sú dnes v priemere ekonomicky rozvinutejšie, relatívne zdravšie, s nižšou dojčenskou úmrtnosťou, menšou korupciou, lepšou gramotnosťou, vyššou úrovňou dosiahnutého vzdelania (zvlášť u žien) a mohutnejším angažovaním v mimovládnych združeniach.“

Ako však dodáva autorka výborného článku v Christianity Today, Woodberryho zistenia sa týkajú najmä nezávislých prebudeneckých foriem protestantského misijného úsilia. Jednak štátom podporované protestantské misijné aktivity a jednak katolícke misijné aktivity pred rokom 1960 podobné efekty nevykazujú.

Dôvodom je zrejme spojenie štátom podporovaného misijného úsilia s kolonializmom. Takýto misionár bol domorodcami chápaný ako exponent utlačovateľského režimu – navyše on sám bude mať zrejme sklon fungovať ako predĺžená ruka systému, ktorá má hlavne zabezpečiť poslušnosť ovečiek.

Na druhej strane, od štátu nezávislý misionár, aj keď má bielu pleť, je pre domorodcov jednak dôveryhodnejší, jednak má slobodu kritizovať aj poklesky vrchnosti, lebo od nej existenčne nezávisí. Takto napríklad protestantskí misionári v Belgickom Kongu nafotili ako kolonizátori masakrujú domorodcov a v Európe následne urobili kampaň, ktorá viedla k zlepšeniu pomerov v kolónii. Podobne vystupovali proti iným spoločenským zlám – od otrokárstva na západnej pologuli po upaľovanie vdov v Indii.

Woodberry vyzdvihuje predovšetkým rovnostárske a inkluzívne črty protestantizmu ako dôraz na všeobecné kňazstvo všetkých veriacich, či snahu vtiahnuť do aktívnejšej účasti na bohoslužobných úkonoch aj laikov. Spomína aj gramotnosť a vzdelanie. No i tu treba zdôrazniť, že vytvorenie živnej pôdy pre demokratické a občianske inštitúcie nebolo výsledkom zámeru misionárov (tým bola spása domorodých duší), ale skôr nezamýšľaným vedľajším dôsledkom ich úsilia.

A čo katolíci a židia?

Weber tvrdil, že na začiatku 20. storočia sa už kapitalizmus vymanil zo svojej náboženskej kolísky a stal sa akoby samoúčelným a samočinným strojom, ktorý so sebe vlastnou systematickosťou racionalizuje každú oblasť života. Z perspektívy nášho veku môžeme skonštatovať, že v 21. storočí ideál asketického podnikateľa, ktorý kladie dôraz na akumuláciu kapitálu za účelom zvyšovania produkcie, nahradil súťaživý konzum a všeobecné zadlžovanie štátov, firiem i domácností.

Niektorí autori tvrdia, že aj protestantizmus z veľkej časti stratil svoju spoločenskotvornú silu. Dnes napríklad v Nemecku najlepšie prosperujú dve južné katolícke spolkové krajiny: Bavorsko a Bádensko-Wurttembersko (písali sme o tom nedávno). Prevzali teda katolíci vedome, či nevedome štafetu obhajcov kapitalistických cností?

Michael Novak by si to nepochybne želal. Vo svojej knihe Katolícka etika a duch kapitalizmu z roku 1993 priamo polemizoval s Weberom. Jedným z problémov tézy nemeckého sociológa je tiež otázka, ako do nej zapadajú predreformačné centrá obchodu a výroby v severnom Taliansku a Burgundsku. Napokon aj libertariáni rakúskej školy svoje korene vidia skôr v španielskych scholastikoch, než u Kalvína a Luthera.

Spomenúť treba, že existujú aj autori, ktorí píšu o vzťahu kapitalizmu a židovstva ako Weberov súčasník Werner Sombart a z modernejších ekonómov Jerry Z. Muller, autor knihy Kapitalizmus a židia. Všetky tieto perspektívy sú zaujímavé, pretože ukazujú, že v každom náboženstve sa dajú nájsť prvky, ktoré zvyšujú kultúrny kapitál veriacich i také, ktoré ho oslabujú. Aj Weber začal písať o židovstve a chystal sa analyzovať islam, no vo veku 56 rokov ho zabil zápal pľúc, súvisiaci s epidémiou španielskej chrípky.

Prečo sa zaoberať Maxom Weberom na Slovensku v 21. storočí?

Ekonomický úspech krajiny je výsledkom súhry jednak vonkajšieho podnikateľského prostredia (ktoré je výsledkom činnosti vlády a zákonodarcov) a jednak vnútorných ekonomických ambícií, či motivácií obyvateľstva (ktoré sú zmesou psychológie jednotlivca a kolektívnych kultúrnych postojov smerom k podnikaniu). O podnikateľskom prostredí sa hovorí veľa, no už menej o tom, či sú všeobecná kultúra a ovzdušie v spoločnosti naklonené podnikaniu a ak nie, ako to zmeniť.

Prvým dôvodom, prečo uvažovať o problémoch weberovsky, sú teda Slováci. Druhým dôvodom sú naši Rómovia. Nízka ekonomicko-sociálna úroveň ich komunít totiž tiež súvisí s určitými postojmi a návykmi, ktoré sa v nich dlhodobo reprodukujú. Asi nie je náhoda, že štúdia o misijných aktivitách v rómskom prostredí potvrdzuje pozitívny vplyv náboženskej konverzie na sociálnu inklúziu Rómov... 

Max Weber možno nemal úplne pravdu v každej jednotlivosti, no zaujímavo poukázal na komplexnú súvislosť medzi kultúrou a ekonomickou produktivitou.

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite