Navždy si budem pamätať pohreb tohto veľkého muža. Pred San Pietrom bola položená jednoduchá drevená truhla, na nej otvorená kniha. Vietor otáčal jej strany, až sa zavrela.
Pamiatke tohto muža sa prišla pokloniť politická a spoločenská elita sveta, aristokrati, demokrati aj autokrati. A s nimi zástupy ľudí z celého sveta. Nikto nemal veľkolepejší pohreb. Bez ohľadu na to, či ste si v ten deň kúpili britské noviny, ktoré sa inak na katolíkov pozerajú cez prsty, slovenský denník, ktorý len dva roky predtým počas pápežovej návštevy Slovenska spochybňoval jej význam alebo poľský týždenník, do ktorého kedysi prispieval sám Wojtyla, všetci sa skláňali pred jeho pamiatkou.
Americký prezident stiahol vlajku na pol žrde, brazílsky parlament prerušil rokovanie a zborovo sa pomodlil Otčenáš a smútiace Poľsko zmĺklo ako nikdy predtým.
Neuveriteľnejšie ako to, čo sa stalo v tých dňoch je však to, čo sa stalo v uplynulých rokoch. Ako veľmi sa zmenilo Poľsko, Európa aj náš domáci svet a ako veľmi pohľad na Wojtylove učenie.
Keď v decembri minulého roku slovenskí biskupi podpísali Pastiersky list, kde hovorili o kultúre smrti, čakalo ich odsúdenie. Dokonca aj medzi mnohými katolíkmi. Poznám viacerých vzdelaných a kultivovaných liberálov, ktorí ten list nazvali fašistickým. Pritom ten termín – kultúra smrti – nezadefinoval nikto iný, než Ján Pavol II., sám obeť a bojovník proti fašizmu a nacizmu. A hlavným autorom "fašistického" listu bol slovenský biskup, ktorý dokáže najotvorenejšie a najtvrdšie odsúdiť zločiny Tisovho režimu, ako som to kedy počul.
Fašizmus? Nie, kdeže. Alebo sa niekto odváži nazvať Jána Pavla II. fašistom?
Prečo sa ale potom toľko ľudí, ktorí nemajú problém uznať veľkosť poľského pápeža, dopustilo takej skratky? Katolícke učenie sa nezmenilo, kto sa to teda zmenil? A prečo?
Podobných tém je viacero. Ján Pavol II. sa obával sveta, kde manželstvo stratí svoju tisícročnú definíciu. A hovoril pritom o slobode, o svojom strachu o slobodu a podobu nového sveta. A opäť: keď to isté dnes hovoria iní autori, politici či kňazi, svet v nich nevidí zástancov slobody, ale tých, ktorí ju chcú ohroziť.
Čo sa to za tých deväť rokov zmenilo?
Keď nedávno v Poľsku zverejnili reklamu, ktorá navodzovala dojem, že Ján Pavol II. mal konkubínu a syna, vyvolalo to ešte pohoršenie. Ale keď nabudúce niekto niečo nepravdivé povie o Benediktovi, Františkovi alebo ďalšom pápežovi, čo sa stane? Koho to ešte bude zaujímať? Nenazveme ich už len fundamentalistami?
Doba hrubne a rozdiely sa opäť zväčšujú. Ak ale existuje z toho všetkého nejaké poučenie, je jediné: Ak sa chce niekto dožiť zlomku uznania, aké mal Ján Pavol II. pred deviatimi rokmi, nemusí meniť svoje konzervatívne myslenie, naopak, nesmie ho skrývať a musí ho byť schopný správne formulovať. A najmä ho musí doložiť vlastným životom.
Je to také jednoduché. Nebáť sa.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.