Andrej Kiska je favoritom preto, že nie je ako Iveta Radičová. Áno, Radičová dokázala pred piatimi rokmi za sebou zmobilizovať viac voličov ako Kiska, ale ešte viac proti sebe. Kiska je iný ako bývalá premiérka formou, aj obsahom: Nie je hysterický, neuráža sa a neuráža ani iných. Dôležitý je aj obsah. Kiska nie je aktivista v téme potratov, nepovedal jediný výrok, ktorým by dráždil kresťanov alebo Cirkev, naopak k náboženstvu a pro-life svetu sa správa s rešpektom. Jeden príklad za všetky: Keď pro-life organizácia ZachranmeZivoty.sk použila know-how Dobrého anjela (všetky peniaze, čo ľudia pošlú, idú priamo mamičkám, ktoré by inak kvôli ťažkej sociálnej situácii išli na potrat), Igor Brosmann ľudí z pro-life organizácie ostro napadol, Andrej Kiska sa ich zastal a podporil ich. Vďaka tomuto projektu sa dodnes narodilo a žije 73 detí.
Ak už máme porovnávať, viac ako na Radičovú sa Kiska v svojom vzťahu voči tradičnému Slovensku podobá na Rudolfa Schustera.
Druhou výhodou bude v sobotu pre Kisku meno jeho protikandidáta. Keby kandidoval napríklad minister Lajčák, Kiska by celkom určite prehral. A hoci sa Robert Fico snaží pomenovať všetky dôvody, prečo by nemal byť Andrej Kiska prezidentom, existuje niečo, čo povedať nevie. Premiér nedokáže vysvetliť, prečo chce byť prezidentom práve on. Každý politik sníva o tom, aby mal to, čo má Robert Fico – väčšinu v parlamente, jednotnú stranu a žiadneho rivala v nej – a predsa sa toho chce tento muž vzdať. Prečo? Nevieme. Za to pol krajiny vie, prečo by nebolo dobre, aby sa prezidentom stal práve Robert Fico.
Tretí dôvod, ktorý hrá v Kiskov prospech je prezidentská tradícia. Nie je síce dlhá, ale za to presvedčivá. Ako si kedysi všimol český novinár Tomáš Němeček, slovenskí prezidenti sú politické „dvojky“, nestávajú sa nimi politickí lídri, ani žiadni myslitelia či vizionári, skôr ľudia, ktorí stoja za nimi. A hoci Kiska nebol politikom, presne tak možno charakterizovať aj jeho kariéru. Nevymyslel Dobrého anjela, ani splátkové firmy. Ale bol pritom. Robert Fico je úplne iná kategória. Slovensko však po roku 1993 – a nič na tom nezmenila ani priama voľba prezidenta po roku 1999 - na rozdiel od vojnového štátu, nevyhľadáva na prezidentský post prirodzených vodcov, ale ich spolupracovníkov.
Poďme však k dôležitejšej téme. Aký bude Andrej Kiska prezident?
Samozrejme, nič definitívne sa dnes nedá povedať, každého prezidenta napokon najviac charakterizuje to, čo sme vopred nevedeli a kde dokázal prekvapiť. Podobne to môže byť aj s Kiskom. Otázku však možno posunúť inak: aký by mohol byť Kiska prezident? Čo také reprezentuje, že ho nikto nenahradí, v čom je natoľko autentický, že môže vystupovať s autoritou?
Nemyslím teda na menovanie lepších diplomatov, tlak na súdnictvo či univerzity, ktoré devalvujú obsah akademických titulov, vrátane toho profesorského. Nemyslím ani na vetovanie škodlivých či nebezpečných zákonov, novoročný prejav či štátne vyznamenania. To všetko sa od neho viac menej očakáva a prezident Kiska to má robiť čo najlepšie.
Myslím na niečo osobitejšie, niečo, v čom by ho nedokázal nahradiť ani Rado Procházka, ani Milan Kňažko, niečo, kde sa má prejaviť on sám, jeho osobnosť.
Napadajú ma dve veci.Tou prvou je vzťah k chudobe a ľudskému nešťastiu a tou druhou vzťah k bohatstvu.
Andrej Kiska vie, čo je to chudoba. Pozná ju, vie ako vzniká, vie, ako sa prejavuje a môže zničiť všetko okolo seba. Myslím si, že Kiska by sa nemal báť byť prezidentom chudobných. Ľudí, ktorí sa každý týždeň boja o prácu alebo ľudí, ktorí žiadnu prácu nemajú. Ľudí, ktorých ponižuje nielen správanie oligarchov a mnohých politikov, ale ešte viac správanie slovenských celebrít, pyšného veľkomesta a zlatej mládeže, ktorá si myslí, že si môže všetko dovoliť. Chudobní ľudia žijú okolo nás, stretáme ich, a predsa ich mnohí nevidíme. Nechcú veľa a potrebujú, aby sa ich niekto zastal. Aby niekto o ich problémoch, aj arogancii, ktorej nedokážu čeliť, hovoril verejne.
Ak bude Andrej Kiska chcieť, dokáže to. A toto druhé Slovensko mu bude vďačné.
Druhým príkladom je presne opačný svet, svet slovenských podnikateľov, biznismenov a kapitalistov. Kiska je jedným z nich. To, čo dosiahol, mnohí z nich obdivujú, od tých, ktorí zarábajú poctivo až po podnikateľov, ktorí bohatnú vďaka známym v politike. Lenže Kiska sa ich snom vysmial a keď bol na vrchole, vzdal sa ďalších a ďalších miliónov a začal sa venovať chudobe.
Hoci sa o tom aj v našom časopise píše málo, Slovensko potrebuje hovoriť o „kultúre“ našich podnikateľov. Úniky na DPH predsa nie sú len problémom malých živnostníkov, ale najmä veľkých firiem a podnikateľov. S daňami podvádzajú mnohí, ale len niektorí dokážu odpisovať spotrebu svojich rodín, akoby išlo o investície. A pritom ide o státisíce a milióny, ktoré niekde inde chýbajú.
Áno, viem, máme stále nižšie ekonomické rozdiely medzi bohatými a chudobnými, ako väčšina európskeho sveta. Ale predsa: vo svete nájdete príklady ľudí, ktorí zbohatli a dnes hovoria o svojom vzťahu k verejnému a spoločnému priestoru. Nie vyššími daňami, tým sa dokážu bohatí ľudia vyhnúť, ale osobným príkladom. Dobrovoľne.
Viem si predstaviť, ako chodí prezident Kiska po krajine a našich podnikateľov v jednej vete pochváli za zamestnávanie ľudí, inovácie a ich talent, podporí ich sťažnosti voči súdom, ale súčasne od nich bude žiadať viac. Bude sa pýtať, čo postavili v svojom meste, koľko prispievajú na miestnu školu, prečo má tunajší detský domov alebo učňovka staré okná a prečo chýbajú udržiavané trávniky a kvety v centre mesta.
Taký prezident by nemusel byť veľký rétor, nemusel by mať mimoriadnu charizmu, a predsa by zjednocoval a menil krajinu správnym smerom.
Kvôli tomuto snu vás, pán Kiska, idem v sobotu voliť.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.