Je to skúsenosť,v ktorej sa zrkadlí všetka rozporuplnosť politiky. Ukrajinská delegácia sedí v čestnom prednom rade hľadiska obrovskej kongresovej sály. Atmosféra je veľmi neformálna. Dá sa tu voľne pohybovať medzi delegátmi bez toho, aby vás niekto legitimoval. Len časť načúva striedajúcim sa rečníkom. Ostatní sa voľne rozprávajú medzi sebou, odchádzajú zo sály a zase prichádzajú ako sa komu páči. Pri Júlii Tymošenkovej je dlhý rad. Ľudia z EPP a politici členských strán si jeden za druhým k ukrajinskej političke prisadnú, prehodia pár vrúcnych slov, stisnú pravicu, zapózujú fotografom a urobia miesto ďalšiemu v poradí.
Nepočujem v tom hluku, o čom sa Tymošenková so svojimi západoeurópskymi obdivovateľmi presne rozpráva, no reč tiel je jasná. Na jednej strane vidieť obdiv a pohnutie. Proste, akoby ste stretli Mandelu po prepustení z väzenia. Naproti tomu, Tymošenková reaguje na prejavy priazne s hlbokým dojatím a každému dáva pocítiť ako si váži podporu i účasť.
V duchu si spomeniem na profil Tymošenkovej od Martina Leidenfrosta, ktorý uverejnil .týždeň pred pár mesiacmi. Celkom sa mi vryl do pamäti, lebo som ho vtedy prekladal. Vybavujú sa mi konkrétne veci, kvôli ktorým na Tymošenkovú mnohí Ukrajinci hľadia cez prsty. Kladiem si otázku, čo sa asi práve odohráva v jej hlave. Uverila svojej vlastnej osudovej úlohe? Cíti aspoň trochu zodpovednosť za sklamané nádeje Oranžovej revolúcie? Alebo sa v duchu smeje na práve prebiehajúcej „ľudskej komédii“? A čo tí ľudia, ktorí sa s ňou za každú cenu túžia odfotiť? Je to len snaha zviesť sa na ukrajinskej vlne alebo si naozaj myslia, že vedľa nich sedí „ukrajinský Havel“?
Na chvíľu odchádzam zo sály. Keď sa vrátim, zisťujem, že medzi tým prišiel aj Vitalij Kličko. Akurát kráča k rečníckemu pultu a je vzhľadom na impozantnú postavu neprehliadnuteľný. Kličko sa delegátom európskych konzervatívnych a kresťanskodemokratických strán prihovára lámanou nemčinou so silným prízvukom. Jeho myšlienky nie sú zložité, no keď ho počúvam, mám pocit, že mu môžem veriť - že hovorí od srdca. Rozpráva o slobodnej, spravodlivej a jednotnej Ukrajine, ktorá vzhliada k Európe s nádejou na lepšiu budúcnosť. Miestami pôsobí neisto. Rozmýšľam, že takto nejako musel pôsobiť Václav Havel na svojich prvých ponovembrových zahraničných cestách.
Žijeme v dobe, kedy sa väčšina profesionálnych politikov snaží vykalkulovane všetko podrobiť efektu. V tomto zmysle je Kličko „politikom – amatérom“ v tom najlepšom zmysle slova. Vo svojom prejave spomenie aj Slovensko a cestu, ktorou dokázali prejsť postkomunistickí susedia Ukrajiny, kým ona prešľapovala štvrťstoročie od pádu totality na mieste. Bol by dobrým prezidentom krajiny, ktorá sa snaží vybudovať demokratický právny štát po zvrhnutí autoritatívnej vlády oligarchickej svojvôle.
Júlia Tymošenková hovorí až po Kličkovi. Jej prejav je profesionálny, burcujúci a vášnivý. Hovorí po ukrajinsky. Najskôr sa pokúšam porozumieť, no potom to vzdávam a beriem si slúchadlá s anglickým prekladom. Tymošenkovú dotlačili na pódium v zvláštnom invalidnom vozíku, ktorý pôsobí skôr ako niečo, čo používajú skladníci. Po celý čas za jej chrbtom stojí jej dcéra, ktorej krehká krása ma na chvíľu upúta viac, než burcujúci prejav matky. Obe sú odeté v čiernom.
Tymošenková vyzýva Európu na rozhodnejší postup voči Rusku. Na záver vykríkne „Sláva Ukrajine“ a dostáva sa jej masívneho potlesku delegátov postojačky. Rovnaký dostal pred ňou aj Kličko. Niektorí delegáti mali pocit, že tu dnes hovorili dve nádeje Ukrajiny. Ja som mal tento dojem len v jednom prípade.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.