Televízne prežívanie dejín nanovo
Čo takto dať si na nejaký čas prestávku s kvalitnými americkými seriálmi ako Game of Thrones alebo House of Cards a skúsiť niečo nám bližšie? Česká televízia odvádza vynikajúcu prácu, pokiaľ ide o reflektovanie dejín minulého storočia. Vlani skončil po piatich sezónach populárny rodinný televízny retro seriál Vyprávěj, mapujúci obdobie medzi rokmi 1964 až 2005. V súčasnosti je zase na obrazovkách možné sledovať historicko-romantickú ságu První republika o počiatkoch Československa.
V centre oboch týchto televíznych počinov je príbeh rodín, ktorých členovia si žijú svoje životy a historické udalosti sú pre ne len akýmisi kulisami, čo im občas zasiahnu do života. Proste hrdina raz za čas ochorie na španielsku chrípku, prerobí na Rašínovej menovej reforme alebo nedokončí školu v dôsledku nástupu normalizácie. No popri týchto „dejinách malého človeka“ je tu ešte pozoruhodný cyklus České století, ktorý ponúka divákovi dramatizovaný pohľad priamo do politických kabinetov, kde sa varili aj naše dejiny.
Zatiaľ bolo odvysielaných päť epizód:
Veliké bourání (1918) je o exilovom pôsobení T. G. Masaryka (hrá ho Martin Huba) počas prvej svetovej vojny, na konci ktorej vzniklo Československo.
Den po Mnichovu (1938) je môj osobný favorit. Na protiklade Edvarda Beneša a plukovníka Emanuela Moravca (hrá ho výborný Daniel Landa) sa tu rieši otázka, či brániť republiku v bezvýchodiskovej situácii proti nacistickému Nemecku alebo prijať potupný mníchovský diktát.
Kulka pro Heydricha (1941) je venovaná pôsobeniu exilovej vlády v Londýne. Kým šéf československej spravodajskej služby František Moravec plánuje atentát na zastupujúceho ríšskeho protektora, Beneš pripravuje vodcu sudetonemeckých exilových demokratov, Wenzela Jakscha, na povojnový odsun jeho ľudí.
Epizóda s názvom Všechnu moc lidu Stalinovi (1948) sa týka dnešného výročia. Ukazuje ako sa komunisti pod vedením Klementa Gottwalda v Československu dostali k moci.
V prípade Zabíjení soudruha (1951) ide o druhý dramatický vrchol série. Ukazuje 50. roky a zvlášť rozkmotrenie Klementa Gottwalda s Rudolfom Slánským, ktorého napokon popravili jeho vlastní komunistickí kumpáni.
Ďalšie epizódy majú byť odvysielané na jeseň. Budú o Dubčekovi a roku 1968, Havlovi a Charte 77, o páde komunizmu a posledná časť ukáže ako Václav Klaus s Vladimírom Mečiarom rozdelili federáciu. Výborné je, že jednotlivé epizódy sa dajú vidieť na webstránke Českej televízie.
Fatálne zlyhanie demokratov
Cyklus České století je televíznou udalosťou, aj keď niektorí kritici mu vyčítajú, že je postavený viac na príliš popisných dialógoch ako na nejakých výpravných akčných scénach. Väčší priestor tiež mohli dostať slovenské postavy ako M. R. Štefánik alebo Milan Hodža. Každopádne, epizódu Všechnu moc lidu Stalinovi sa oplatí vidieť – a nielen kvôli tomu, že dnes je výročie „Víťazného februára“. Nemohúcnosť a fatálne zlyhanie vtedajších občianskych politikov tvárou v tvár totalite by nám aj dnes mala byť výstrahou.
Zrekapitulujme si: V povojnových rokoch vládla v Československu vláda takzvaného Národného frontu, v ktorej boli združení komunisti, sociálni demokrati i zástupcovia troch občianskych strán (českých národných socialistov, lidovcov a slovenskej DS). Premiérom bol komunista Klement Gottwald. Keďže komunisti veľmi cieľavedome išli po moci, zneužívajúc najmä bezpečnostné zložky, rozhodli sa predstavitelia troch občianskych strán pre riskantný krok. Podali 20. februára 1948 demisiu, dúfajúc, že hlava štátu vymenuje úradnícku vládu a budú nové voľby, v ktorých sa zdalo, že komunisti už môžu prehrať. Avšak Gottwald miesto toho dotlačil po niekoľkých dňoch prezidenta Beneša k prijatiu demisie ministrov občianskych strán a k doplneniu vlády podľa komunistických predstáv.
Kulisou týždeň trvajúcej februárovej politickej krízy boli komunistami organizované masové manifestácie, generálny štrajk a policajné represálie voči členom občianskych strán, ktoré slúžili ako prostriedok verejného nátlaku.
Z dnešného pohľadu zaráža vtedajšie vajatanie demokratických politikov, ktoré tak kontrastuje s jasným ťahom komunistov na bránku. Samozrejme, nevieme, čo by sme robili na ich mieste. Demokrati akoby vtedy o komunistoch rozmýšľali ako proste o ďalšej politickej strane, ktorá sa však zaiste bude držať ústavy a práva. Celú zodpovednosť hodili na chorľavého Beneša, ktorý už Gottwaldovi nevládal klásť odpor. Možno vzhľadom na dobové nálady dokonca sám veril, že konečné víťazstvo socializmu je aj tak nevyhnutné a on ho nedokáže zastaviť. Príznačná bola nerozhodnosť sociálnych demokratov, ktorí sa nepripojili k trojici občianskych strán. Rovnako sklamal aj minister zahraničia Jan Masaryk, ktorý bol nestraník, demisiu taktiež nepodal a už o dva týždne po prevrate ho našli mŕtveho (asi zavraždeného) pod oknom jeho služobného bytu.
Celý „Víťazný február“ sa tak spätne javí ako veľké zlyhanie demokratov, ktorí neboli schopní klásť odpor sústredenému tlaku komunistov, neštítiacich sa ani gangsterských metód. Keď Gottwald a spol. prišli s hrozbou použitia násilia, nemohúci a uhladení demokrati, vytrénovaní v kabinetných hrách predvojnovej republiky, zrazu nemali čím kontrovať.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.