So Štefanovým editorialom sa rozchádzame v dvoch kľúčových veciach a v tretej, ktorá nás spája, vyvodzujeme dva rôzne uzávery.
Po prvé, väčšina. Údajná slovenská väčšina, ktorá chce v ústave len doplniť, že pod manželstvom sa naozaj myslí zväzok muža a ženy, nekoná triumfalisticky. Je to naopak obranný reflex. Keď sa pred 20 rokmi prijímala ústava a neskôr po páde Mečiara sa zásadne novelizovala, nikto nevidel dôvod na to, aby sa v ústave špecifikovalo, že manželstvo je zväzkom muža a ženy. Jednoducho, bralo sa to ako samozrejmosť. Ale za posledné desaťročie sa prehnala Západom spoločenská revolúcia. Slovensko sa stáva jednou z posledných krajín EÚ, v ktorej zväzky párov rovnakého pohlavia neuzákonil štát ako rovnaké či podobné inštitúcii manželstva. Ľudia, ktorí teda presadzujú ústavnú definíciu manželstva na Slovensku, tak robia preto, že čelia európskej väčšine, ktorá staré definície prevrátila na hlavu. V istom zmysle už menšinou sú, pretože niekoľko pokusov prijať v parlamente ústavný zákon o ochrane manželstva už bolo neúspešných a je možné, že neprejde ani tento. Trend ide napokon celkom iným smerom – my traja sme napokon príkladom scvrkávajúcej sa menšiny novinárov, ktorá s týmto trendom polemizuje.
Po druhé, previnenie neláskou. Štefan píše, že ak „väčšina“ nevezme do úvahy „pocity a v mnohom objektívne ťažšiu situáciu homosexuálnej menšiny, previní sa neláskou“. Štefan tým pocity a ťažšiu situáciu našich homosexuálov stotožňuje s prijatím zákona o homosexuálnych zväzkoch.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.