Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Prečo to vidíme inak

.martin Hanus .názory

Náš šéfredaktor Štefan Hríb podporil vo svojom poslednom úvodníku registrované partnerstvá, ktoré by mali – podľa neho - šalamúnsky vyvážiť ústavnú definíciu manželstva. „Prosím, rozmýšľajme o tom spolu,“ napísal na záver. Je to vážna téma, ktorú my traja vidíme inak.

So Štefanovým editorialom sa rozchádzame v dvoch kľúčových veciach a v tretej, ktorá nás spája, vyvodzujeme dva rôzne uzávery.

Po prvé, väčšina. Údajná slovenská väčšina, ktorá chce v ústave len doplniť, že pod manželstvom sa naozaj myslí zväzok muža a ženy, nekoná triumfalisticky. Je to naopak obranný reflex. Keď sa pred 20 rokmi prijímala ústava a neskôr po páde Mečiara sa zásadne novelizovala, nikto nevidel dôvod na to, aby sa v ústave špecifikovalo, že manželstvo je zväzkom muža a ženy. Jednoducho, bralo sa to ako samozrejmosť. Ale za posledné desaťročie sa prehnala Západom spoločenská revolúcia. Slovensko sa stáva jednou z posledných krajín EÚ, v ktorej zväzky párov rovnakého pohlavia neuzákonil štát ako rovnaké či podobné inštitúcii manželstva. Ľudia, ktorí teda presadzujú ústavnú definíciu manželstva na Slovensku, tak robia preto, že čelia európskej väčšine, ktorá staré definície prevrátila na hlavu. V istom zmysle už menšinou sú, pretože niekoľko pokusov prijať v parlamente ústavný zákon o ochrane manželstva už bolo neúspešných a je možné, že neprejde ani tento. Trend ide napokon celkom iným smerom – my traja sme napokon príkladom scvrkávajúcej sa menšiny novinárov, ktorá s týmto trendom polemizuje.

Po druhé, previnenie neláskou. Štefan píše, že ak „väčšina“ nevezme do úvahy „pocity a v mnohom objektívne ťažšiu situáciu homosexuálnej menšiny, previní sa neláskou“. Štefan tým pocity a ťažšiu situáciu našich homosexuálov stotožňuje s prijatím zákona o homosexuálnych zväzkoch. To sú však podľa nás dve rôzne veci.

Je zrejmé ťažké vyčítať nelásku ľuďom ako Ján Pavol II. či dnešnému pápežovi Františkovi. Ján Pavol II. napríklad vo svojej knihe Pamäť a identita v súvislosti s uznávaním homosexuálnych zväzkov ako podoby novej rodiny používa pojem ideológiou zla. Ten istý Ján Pavol II. opakovane na viacerých miestach vyhlasoval, že homosexuálov treba „prijímať s úctou, súcitom a jemnocitom a vyhýbať sa akémukoľvek náznaku akejkoľvek diskriminácie voči nim“.

Katolícke učenie ide ďalej a vyslovuje jasný úsudok o morálnosti homosexuálnej sexuality - to je síce zaujímavá a dôležitá diskusia, vzťahuje sa však na katolíkov, nie na spoločnosť, kde žijú veriaci aj neveriaci. Preto takáto diskusia na toto miesto nepatrí.

Druhým príkladom je postoj súčasného pápeža Františka. Jeho veta „Kto som ja, aby som súdil?“ vyslovená v diskusii o homosexuáloch v cirkvi je jeho osobným prejavom úcty ku každému jednému svedomiu homosexuálne orientovaného človeka. Súčasne však ten istý muž kritizuje uzákoňovanie zväzkov osôb rovnakého pohlavia. Doma v Argentíne v roku 2010 takúto legislatívu označil za „antropologickú regresiu“ a rovnaké slová zopakoval aj v januári tohto roku voči Malte, kde boli schválené registrované partnerstvá. Samozrejme, že pri každej príležitosti sa najväčšie obavy spájajú práve s právom na adopciu. Tieto dve veci sa totiž nedajú dlhodobo oddeliť (viac v našom treťom bode).

Vráťme sa však k téme vzťahu k homosexuálnej osobe a vzťahu k spoločenskej inštitúcii. Otázka znie: Možno sa správať tolerantne k príslušníkom sexuálnych menšín bez toho, aby sa prijímali zákony pripodobňujúce ich zväzky k manželstvu? My si myslíme, že to je nielen možné, ale na Slovensku je to našťastie aj realitou. Nejde iba o to, že máme zákony, ktoré chránia základné práva a slobody všetkých, bez ohľadu na sexuálnu orientáciu. To je len povinné minimum, ide o viac než iba o zákony: v našich médiách napríklad nepočuť o fyzických útokoch na homosexuálov z dôvodov ich sexuálnej orientácie (ku ktorým žiaľ dochádza aj v krajinách ako Holandsko či Francúzsko, kde sú homosexuálne zväzky na úrovni manželstva). Keby došlo k diskriminácii niekoho iba pre to, že je homosexuál (napríklad prepustenie z práce), jasne by to odsúdila spoločenská väčšina, médiá aj politici – teda až na poľutovaniahodnú výnimku banskobystrického župana.

Štefan sa obáva, že náš štát považuje homosexuálny vzťah „za zlo“. Ale to podľa nás nezodpovedá skutočnosti.

Po tretie, adopcie detí. Štefan píše, že ústavnú ochranu manželstva aj exkluzívne právo manželov na adopcie detí, považuje za správne. V tomto spolu súhlasíme.

Je tu však praktický problém. Slovensko je súčasťou Európskej únie a európske právo je národnému právu nadradené. V tomto časopise sme už viackrát písali o fenoméne, ktorý sa nazýva súdnym aktivizmom, kde sudcovia vykladajú právo tak, že rozširujú zákonné nároky bez toho, aby zákonodarca na niečo také pri ich schvaľovaní myslel. Súdny aktivizmus je prítomný aj v rozhodnutiach európskych súdov a preto sa týka aj Slovenska. Jednou z oblastí, kde sa aktuálne odohráva najväčší posun, je nárok na adopciu detí bez ohľadu na sexuálnu orientáciu. Európsky súd pre ľudské práva napríklad v spore X a ďalší proti Rakúsku vyslovil názor, že z pohľadu dieťaťa nie je rozdiel, či vyrastá v manželstve muža a ženy alebo vo zväzku osôb rovnakého pohlavia. V odborných kruhoch sa to považuje za prípravu zlomového rozhodnutia, ktorým sa zakáže diskriminácia týchto odlišných typov zväzkov aj v tejto oblasti. Dôvod bol už vyslovený. Takéto rozhodnutie bude potom silnejšie ako slovenská ústava. Existuje však obrana: ak štát nebude formalizovať homosexuálne zväzky, nebude možné hovoriť o diskriminácii.

Ak si teda myslíme, a v tom sa so Štefanom zhodujeme, že je rozumné, aby zostali adopcie a výchova detí výsadou manželstva, vedie nás to presne k opačnému postoju v otázke partnerstiev osôb rovnakého pohlavia.

A napokon posledná poznámka. Domnievame sa, že ak by malo byť prijatie zákona o zväzkoch osôb rovnakého pohlavia „vyvažujúcim“ krokom k ústavnej ochrane manželstva, lepšie by bolo nerobiť žiadnu zmenu ústavy. O rovnováhu totiž v tejto diskusii nejde. Predmetom celého sporu je veľký, možno najväčší spoločenský experiment našej éry. Krajina, ktorá si v minulom storočí užila inak zdôvodňované ideologické experimenty, ktoré sa vo svojej dobe javili ako predvoj novej a spravodlivejšej spoločnosti, má špeciálny dôvod prejaviť skepsu a ostražitosť. Ak existuje pred nami výzva, je to práve táto.

Martin Hanus, Jozef Majchrák, Jaroslav Daniška

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite