Pochopil som to v momente, keď som videl v novinách fotku bývalého kapitána ŠtB Andreja Kuľhu. Pôsobil ako usmiaty, spokojný a dobre vyzerajúci muž. Celé tie roky, keď som sledoval filmy o komunizme, či už tie naše ako Kawasakiho ruža alebo Eštébák alebo nemecký oskarový film Životy tých druhých, niečo mi na nich nesedelo. Eštébáci tam boli karikovaní ako chladné, nevraživé, zlé a cynické postavy. Mali byť kolieskom celého systému, vyjadrením celej tej arendtovskej banality zla.
Ale bolo to tak?
Pred rokmi som zažil príjemný večer. Užíval som si spoločnosť, aj zábavu. Až kým mi hostiteľ nepovedal, že muž, ktorý pred chvíľou odišiel, bol kedysi eštébák. Bol to príjemný a dnes už neškodný pán v rokoch. Rád sa bavil, vedel baviť iných. Ideálny donášač.
České, slovenské, nemecké ani poľské filmy nedokázali dať eštébakom túto tvár. Niežeby tam neboli aj chladné vojenské typy ako generál Lorenc. Boli. Museli byť. Ale rovnako tam museli byť aj tí usmiati, príjemní spoločníci, ktorých má každý rád.
Som rád, že Andrej Babiš tejto chýbajúcej skladačke doplnil tvár.
Druhá vec sa týka svedectva bývalých členov ŠtB pred súdom. Pre dejiny postkomunizmu bude nesmierne dôležité spoznať odpoveď, či dá súd slobodnej krajiny za pravdu bývalým eštébakom v tom, čo tvrdili pred rokom 1989 alebo v tom čo tvrdia dnes. Sudca, ktorý v tejto veci rozhodne, sa zapíše do dejín. S napätím očakávam ako.
A napokon, do tretice. Nemôžem si pomôcť, ale rovnako ma v tomto procese teší aj svedectvo Milana Žitného na strane Andreja Babiša.
Nejako to všetko do seba zapadá.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.