S kolegom Jozefom Majchrákom sme začiatkom januára zdôvodnili, prečo vnímame Fica ako jasného favorita volieb. Pripomenuli sme okrem iného aj výsledky posledných prezidentských volieb, v ktorých mdlý držiteľ úradu Gašparovič porazil vychádzajúcu opozičnú hviezdu Ivetu Radičovú o štvrť milióna hlasov (55,53 percenta verzus 44,46 percenta). Odvtedy prešlo päť rokov, počas ktorých pravica najskôr prehajdákala príležitosť vládnuť, následne ju skolila Gorila, jej voliči sa na ňu vykašľali v predčasných voľbách a po nich sa pravica rozpadla na ďalšie atómy.
Ako potom dúfať, že by Fico mohol prehrať?
Istú nádej pre odporcov samovládnuceho Smeru poskytujú dáta zo spomínaných prezidentských volieb 2009. V prípade Radičovej sa totiž ujal mýtus, že „miliónová“ kandidátka - Radičová dostala takmer milión hlasov - dosiahla najmä vďaka mestským hlasom najvyšší možný zisk pre kandidáta protificovského Slovenska. Prijala sa interpretácia, že každého iného opozičníka by „akoby člen Smeru“ Gašparovič pokoril ešte drvivejšie. Ak by to bolo tak, Fico by mal dnes víťazstvo v podstate isté. Lenže bližší pohľad na vtedajšie volebné štatistiky Radičovej mýtus príliš nepotvrdzuje.
Je fakt, že Radičová svojho súpera zvalcovala v Bratislave, kde jej k celkovému výsledku pomohla aj nadpriemerná volebná účasť. Ale tá vôbec nemusela byť zásluhou Radičovej, zrejme iba kopírovala volebné správanie obyvateľov hlavného mesta (v Bratislave bola v posledných troch parlamentných voľbách vždy o pár percent vyššia účasť než vo zvyšku Slovenska). Radičová však napríklad nezmobilizovala Košičanov, ktorí mali opäť značne nižšiu volebnú účasť než bol slovenský priemer (napríklad v košickom treťom obvode bolo voliť 41,5 percent, teda o desať percent menej než celoslovenský priemer).
Je takisto faktom, že Radičovú v nacionalisticky podfarbenej kampani volili masovo Maďari, v okrese Dunajská Streda prišlo k urnám dokonca najviac voličov (takmer 65 percent). Ale protimaďarská karta (teda falošné obvinenie, že Radičová s podporou SMK presadzuje autonómiu pre Maďarov) síce zmobilizovala v prospech Radičovej Maďarov na juhu, ale zmobilizovala aj Slovákov v prospech Gašparoviča. A keďže slovenských voličov je desaťnásobne viac než voličov maďarskej národnosti, jasným víťazom nacionalistickej kampane bol Gašparovič.
Čo sa vlastne udialo mimo Bratislavy a juhu obývaného Maďarmi, najlepšie ukazuje porovnanie výsledkov druhého kola prezidentských volieb z apríla 2009 s výsledkami parlamentných volieb z júna 2010. (Tieto voľby sa porovnávajú dobre aj kvôli podobnej volebnej účasti, rozdiel bol len sedem percent.) Napríklad v okrese Pezinok opozičný tábor, ktorý podporoval Radičovú (SDKÚ, KDH, SaS, SMK, neskorší Most), dosiahol v roku 2010 spolu 53 percent, kým Smer, HZDS, SNS tam mali dokopy 41 percent. Lenže prezidentské voľby rok predtým dopadli v tomto okrese celkom opačne, ako by ste predpokladali: Gašparovič získal 55 percent, Radičová iba 45. Presuňme sa z bratislavského kraja na východ: v okrese Prešov porazila pravicová opozícia blok na čele so Smerom takisto výrazne v pomere 50 ku 40. Ale rok dozadu tu získal Gašparovič 56 percent a Radičová 44 percent.
Podobný vývoj bol aj na Spiši: v okrese Spišská Nová Ves zvíťazil blok Smeru nad opozíciou v roku 2010 v pomere 47 ku 41, ale v prezidentských voľbách bol pomer 65 ku 35 v prospech Gašparoviča.
To isté platí pre mestá na Liptove, a ešte výraznejšie rozdiely vidieť na Orave: v okrese Dolný Kubín porazila v roku 2010 opozícia blok Smeru v pomere 51 ku 42,5. No Radičová tu rok predtým proti Gašparovičovi pohorela (39,3 ku 60,7). Alebo si vezmime Námestovo, Smer-SNS-HZDS tu v parlamentných voľbách dosiahli 51 percent, opozícia 44 percent, ale Gašparovič zvíťazil v pomere 75 ku 25 percent.
Prečo teda dosahovala Radičová na väčšine slovenského územia o desať či dvadsať percent menej než boli výsledky opozície o rok neskôr? Dôvody sú minimálne štyri. Po prvé, už spomínaná mobilizujúca protimaďarská karta. Po druhé, v apríli 2009 sa ekonomická kríza u nás len začínala a protest proti vládnemu establišmentu ešte nebol výrazný. Po tretie, faktor SaS – Sulíkovi sa júni 2010 podarilo uloviť aj protestných voličov či bývalých voličov Smeru alebo SNS. Naše porovnanie oboch volieb teda skresľuje skupina voličov, ktorí v roku 2009 volili Gašparoviča proti Radičovej a v roku 2010 volili SaS, čím paradoxne prispeli k zvoleniu Radičovej za premiérku. Po štvrté, faktor KDH – najmä v regiónoch, kde má KDH svoje bašty, je zjavné, že veľká časť katolíckych voličov uprednostnila v druhom kole protikandidáta liberálnej sociologičky z Bratislavy. Napokon, nebohý spišský biskup František Tondra vtedy verejne deklaroval, že v prvom kole volil Františka Mikloška a v druhom kole Gašparoviča.
Čo z tohto vyplýva pre prezidentské voľby 2014?
Je evidentné, že Fico má väčšie voličské jadro než združené sily opozície, a to hrá jasne v jeho prospech. Lenže potom sa začína jeho problém: tí slovenskí voliči, ktorí sú schopní prestupovať medzi oboma tábormi, pred piatimi rokmi aj pod vplyvom protimaďarskej karty odmietli protificovského kandidáta. Ale tentoraz táto karta nebude hrať rolu. V Námestove Fico zvíťazí, ale už to nemusí byť v pomere 75 ku 25. Ďalej je tu rastúca skupina ťažko identifikovateľných, frustrovaných voličov, ktorí minulý rok spravili Kotlebu županom a teraz budú protestovať trebárs voľbou Mezenskej v prvom kole. Títo ľudia sa možno v druhom kole nedostavia, možno však prídu z trucu voliť proti premiérovi Ficovi.
Samozrejme, veľa závisí od toho, kto sa napokon stane súperom Roberta Fica. Ale druhé kolo môže priniesť tesnejší súboj než sa môže zdať pri pohľade na depresívny tábor súčasnej pravice.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.