A triumfalisticky zopakuje, ako eurokríza na plné obrátky potvrdila, že vznik európskej menovej únie pre také rozdielne štáty severu a juhu bol systémovým omylom. Áno, z dobrých dôvodov som bol proti euru a svoj názor som nezmenil.
Lenže to všetko sú pravdy včerajška. Mnohí euroskeptici sú upätí na ideu, že treba bojovať za svet, v ktorom Brusel už nezíska žiadnu novú právomoc a národné štáty sa začnú vracať k starej sile. Je to rovnaká upätosť, s akou eurofili hlásajú ideu čoraz užšej únie. Tentoraz sa nebudem venovať eurofilom, s nimi som napokon polemizoval od začiatku svojej novinárskej kariéry. Skôr teda do vlastných radov: možno práve päť rokov slovenského eura a päť rokov eurokrízy je dôvodom, aby euroskeptici vyšli zo svojich mentálnych zákopov a pozreli sa na vec inak.
Ak si totiž ponecháte ortodoxné euroskeptické stanovisko, ktoré odmieta nadnárodné uchopenie problémov v eurozóne, sú možné iba dva postoje: ten prvý je postoj umierneného skeptika, ktorý je proti proti zrušeniu dnešnej eurozóny, ale súčasne je proti akémukoľvek európskemu zospoločenšteniu dlhov. Preto odmieta bankovú, fiškálnu, aj politickú úniu. Podľa tohto umierneného prístupu si postihnuté euroštáty s vyše 20 percentnou nezamestnanosťou zapríčinili celú šlamastiku sami, preto si musia problémy naplno odtrpieť a prejsť kúrou radikálneho šetrenia a reforiem – podľa tohto naratívu je každý iný pokus morálnym hazardom.
A potom je tu druhý, radikálny postoj, podľa ktorého možno bezvýchodiskovú situáciu v eurozóne vyriešiť iba jej rozpustením. Nech sa členské štáty vrátia k svojim menám, respektíve nech si niekoľko štátov okolo Nemecka vytvorí severské euro, odkazujú radikáli. Bližší mi je tento druhý, radikálnejší postoj, ktorý v rôznej podobe zastávajú aj ekonómovia v našich pravicových think-tankoch. Ja sám tento názor s nimi nezdieľam, nie zo sentimentality voči euru, ale najmä z obavy pred politickým a ekonomickým chaosom, no treba mu priznať vnútornú logiku.
A práve tu leží problém umiernených skeptikov, ktorí chcú zachovať eurozónu, súčasne však žiadajú, aby v nej každý kopal sám za seba a aby sa každý štát zachraňoval sám. Pripomína to historku baróna Münchhausena, ktorý tvrdil, že sa z močiara vytiahol sám za vlasy. Euroskeptici z toho dôvodu kritizujú aktivity Európskej centrálnej banky aj ideu bankovej únie. Lenže tento postoj nerešpektuje realitu: od začiatku bolo jasné, že vstup do eurozóny prinesie tlak na ďalšiu integráciu (mimochodom, preto bol autor týchto riadkov proti vstupu). Čo je však pre srdce euroskeptika ešte horšie, táto kríza odhalila, že v niektorých oblastiach je nevyhnutné žiadať viac európskej integrácie.
Ako to vyjadril britský znalec eura David Marsh, euro bolo postavené ako mena do pekného počasia. Až do vypuknutia krízy sa zdalo, že všetko je v najväčšom poriadku, hoci pod povrchom to už bublalo: predstava európskych elít, ako sa budú európske ekonomiky vďaka spoločnej mene zbližovať a navzájom porastie ich vzájomný obchod, sa menila na ilúziu. Dial sa dokonca pravý opak, napríklad podiel Nemecka na vzájomnom obchode s krajinami eurozóny klesal. V Španielsku zas euro nafúklo realitnú bublinu, ktorá po spľasnutí priviedla mnohé tamojšie banky na pokraj kolapsu. Ralf Dahrendorf triafal presne, keď kedysi predpovedal, že euro nepovedie k zjednoteniu Európy, ale skôr k jej rozpolteniu.
Za mnohými dnešnými problémami v eurozóne nestojí ani tak predkrízové verejné zadlžovanie, ale pôsobenie samotného eura. Preto sa nemôžeme tváriť, že síce chceme naďalej euro, ale každá krajina si má sama riešiť problémy, ktoré spôsobila (nielen, ale aj) jednotná mena.
Je preto škoda, že slovenskí euroskeptici, združení v takzvanej novej pravici, nechcú ani len počuť o bankovej únii. Podpredseda NOVA Jozef Kollár naposledy v súvislosti s ohláseným štartom tejto únie napísal, že „Fico potichu okráda Slovákov o stámilióny eur“ (a získal za to veľa facebookových lajkov). Lepšie by to nepovedal ani Richard Sulík a tomuto názoru určite tlieska aj veľa čitateľov tohto blogu.
Sulík a Kollár mali pritom v minulosti pravdu, keď hovorili, že lepšie nechať nejaký eurozónový štát zbankrotovať, než ho zachraňovať mrhaním stoviek miliárd eur. Áno, už od začiatku sa nemali zachraňovať štáty, ale banky. Práve preto ich odmietaniu európskeho úsilia o ozdravenie bánk ťažko rozumieť – pokiaľ sa o USA na rozdiel od eurozóny dá hovoriť, že sú z najhoršieho vonku, je to najmä vďaka faktu, že sa Američanom podarilo rekapitalizovať tamojšie banky. Očistené banky tak môžu domácim firmám opäť poskytovať úvery a ekonomika rastie na zdravých základoch. V eurozóne sú však banky naďalej preplnené zlými úvermi a najmä na juhu Európy firmám nepožičiavajú na podnikanie. A to je ten európsky začarovaný kruh: niektorí dúfajú, že problém s bankami sa vyrieši, keď ekonomika znovu začne rásť, ale tá je zaseknutá práve pre problém s bankami. Takisto sa nedá dúfať, že úverovú krízu, ktorá dusí eurozónu, prekonajú rekapitalizáciou vlastných bánk najviac postihnuté a nad hlavu zadlžené štáty eurozóny.
Problém novo vznikajúcej bankovej únie je skôr opačný než tvrdí Jozef Kollár – nie je priveľmi, ale príliš málo ambiciózna (Nemci presadili, že v takzvanom rezolučnom fonde sa má v priebehu desiatich rokov nahromadiť 55 miliárd eur, čo je vzhľadom na reálne potreby suma mušej váhy) a európsky problém nijako nerieši.
Banková únia je potrebná nielen kvôli akútnej eurokríze, ale aj principiálne: nemá logiku, aby za veľké európske banky, porovnateľné s veľkými americkými a svetovými bankami, ručili národné štáty, ktoré sa vzdali vlastnej meny.
Samozrejme, Európska únia má dnes mnoho kompetencií, ktoré by pokojne mohla odovzdať späť štátom, pričom žiada niektoré ďalšie absurdnosti – napríklad celoeurópsky regulovať povinné kvóty žien v orgánoch európskych firiem. Srdcu euroskeptika je preto ťažké prijať, že by mohla byť ešte oblasť, akú EÚ (v tomto prípade najmä eurozóna) nereguluje a mala by ju regulovať. Rozum aj poučenie z päť rokov trvajúcej eurokrízy však velia, že práve štátny dohľad, záchranu aj likvidáciu dôležitých bánk by mali prebrať európske inštitúcie. Súčasnej debate by pomohlo, keby aj euroskeptici zľavili z niektorých svojich tabu. Inak by sa mali celkom vzdať eura.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.