Najnovšie zástavou priamej demokracie v rozhovore pre SME máva poslankyňa OĽaNO, Helena Mezenská. Kandidátke na post prezidenta treba uznať úprimnosť a plamenné zaujatie pre vec. Jej nespokojnosť s fungovaním vecí verejných zdieľame mnohí. Nie všetko, čo sa skrýva pod nálepkou „priamej demokracie“ je nutne utópia. Napríklad participatívne rozpočty na úrovni samospráv stoja za diskusiu. No je zo systémového hľadiska priama demokracia liek na krízu tej zastupiteľskej?
Už som o tom raz písal: Problémom nie je nevyhnutne, že slovenskému občanovi dáva ústava malé možnosti účasti na výkone a kontrole verejnej moci. Problémom skôr je, že tie existujúce občan využíva slabo a málo kreatívne. No poďme k priamej demokracii.
Ľudia by boli ubití sústavnými referendami
Predstavme si na okamih, že by sa dnes rozšírila možnosť voliť priamo ďalších predstaviteľov štátu (napríklad prokurátorov a sudcov) alebo by sa referendom rozhodovalo o každom zákone. Naozaj by to vyriešilo nedostatky súčasného systému? Veľká časť ľudí je tak zaťažená vlastnými dennými starosťami, že večer maximálne sadnú unavení k televíznej obrazovke, aby si pozreli spravodajstvo a Panelák.
Očakávať, že budú miesto toho po nociach študovať návrhy zákonov alebo volebné programy, aby o nich kvalifikovane a informovane rozhodli v pravidelných hlasovaniach akejsi priamej demokracie, je krajne nerealistické. Veď ľudia sa takto nerozhodujú ani v parlamentných, či prezidentských voľbách raz za štyri alebo päť rokov. Tých demagógov a populistov, ktorí občanov stoja nervy i peniaze, si tu predsa už skoro štvrťstoročie volia ľudia. A keď ich jeden politický spasiteľ sklame, ihneď bežia k ďalšiemu akoby boli nepoučiteľní. Prečo niekto očakáva, že občania, ktorí si nevedia poriadne vládnuť prostredníctvom svojich volených zástupcov, si budú vedieť vládnuť priamymi hlasovaniami?
V skutočnosti nepotrebujeme priamu demokraciu, ale skôr „priamu slobodu“. Zastupiteľská i priama demokracia majú jednu vec spoločnú. Ide o druh kolektívneho rozhodovania. Spoločne, buď priamo alebo cez našich zástupcov v parlamente, rozhodujeme o politických záležitostiach celej krajiny. A rozhodujeme o nich tak, že väčšina prehlasuje menšinu.
No natíska sa otázka, či dnes politika nie je taká všeobjímajúca a všadeprítomná, že by sme skôr mali niečo z jej zodpovednosti vracať z kolektívu na jednotlivca. Inými slovami, potrebujeme menej rozhodovania na kolektívnej úrovni a viac samostatného rozhodovania na tej individuálnej. Prístup k určitým dobrám by skrátka nemal závisieť od politiky a výsledku väčšinového hlasovania či už 150 potenciálnych „tyranov“ alebo 5 miliónov potenciálnych „tyranov“. Mal by byť závislý od toho, či si dané dobro vie jednotlivec zabezpečiť svojpomocne, alebo na trhu, prípadne cez rôzne dobrovoľné spolkové väzby.
Príklady „priamej slobody“
Aby tie úvahy o „priamej slobode“ neboli príliš abstraktné, vezmime si napríklad oblasť verejného školstva. Vláda má o jeho fungovaní nejaké predstavy, opozícia zase iné. V médiách sa vyjadrujú aj ďalší experti o tom ako by ideálne školstvo malo vyzerať. V konečnom dôsledku bude rozhodovať parlament. Vo svete zástancov priamej demokracie by o konkrétnej podobe školstva rozhodovala väčšina účastníkov referenda. Školstvo bude vyzerať takto a nie inak. - To je rozhodovanie na kolektívnej úrovni a je jedno, či žijeme v priamej alebo zastupiteľskej demokracii, vždy rozhodne väčšina a nejaká časť verejnosti zostane výsledkom hlasovania neuspokojená.
Avšak systém „priamej slobody“ znamená, že popri oficiálnom vzdelávacom systéme (o ktorého optimálnej podobe sa môžeme hádať) existuje čo najširší priestor jednak pre súkromné školy (trebárs aj s veľmi experimentálnymi prístupmi) a tiež pre domácu výučbu. Ak vás nebavia nekonečné politické debaty o ideálnom školstve pre všetkých (kolektívne rozhodovanie), mali by ste mať možnosť vybrať si školu, ktorá bude dobrá práve pre vaše dieťa alebo sa dať dohromady s vám blízkymi rodičmi a vyučovať vaše deti napríklad aj formou homeschoolingu.
Iným príkladom môže byť manželstvo. Pokiaľ je chápané ako nejaký kolektívny statok, jeho definícia je zakotvená v zákone a dosahovaná kolektívnym rozhodovaním, tak sa časť verejnosti bude usilovať, aby išlo výlučne o zväzok muža a ženy. A je jedno, či prostredníctvom zákonodarcu alebo v referende. Rovnako ako časť verejnosti sa môže usilovať, aby sa pod zákonným manželstvom chápali aj iné zväzky.
No možno si predstaviť aj takú spoločnosť, kde by manželstvo bolo vyňaté z kolektívneho rozhodovania – proste nebolo by definované štátom a politikou. Ponechalo by sa miesto toho na cirkvi, či súkromné spolky a v takom prípade by nevadilo, že dve osoby rovnakého pohlavia spolu žijú, majú upravené vzájomné práva i povinnosti a nazývajú sa manželmi. Pretože v takej spoločnosti by ľuďom, ktorí s takýmito zväzkami nesúhlasia, ani nikto nemohol nanútiť, aby k dvom osobám rovnakého pohlavia museli proti svojmu svedomiu ako k manželom pristupovať. Z ich vzájomnej súkromnej dohody by nevyplývali žiadne povinnosti pre tretie osoby, ktoré ju nepodstúpili...
Nie atomizovaná spoločnosť, ale dobrovoľná spolupráca
Väčšinové politické rozhodovanie na kolektívnej úrovni zväčšuje množstvo spoločenských konfliktov, naopak individuálne súkromno-trhové rozhodovanie množstvo spoločenských konfliktov zmenšuje. Pretože v systéme „priamej slobody“ môžu vedľa seba existovať aj veľmi alternatívne prístupy k rôznym otázkam. Logika väčšinového hlasovania v priamej i zastupiteľskej demokracii má tendenciu smerovať k výberu „buď - alebo“. Logika individuálneho súkromno-trhového rozhodovanie smeruje skôr k princípu „nielen, ale aj“.
Ak píšem, že sa treba presunúť od kolektívneho (zastupiteľská i priama demokracia) k individuálnemu rozhodovaniu, neznamená to, že človek, izolovaný ako atóm, si začne všetko zabezpečovať sám. Znamená to, že vám politika nemá brániť, ak si určité potreby chcete uspokojiť kúpou na trhu alebo tým, že sa dobrovoľne spojíte s komunitou podobných ľudí, ako ste sám.
Pre zavedenie „priamej slobody“ netreba veľa. Dôležitý je jednak voľný vstup do čo najširšieho spektra odvetví. Inými slovami, možnosť vytvoriť legálne a bez veľkých prekážok alternatívu voči nejakému oficiálnemu systému (trebárs založenie súkromnej školy alebo využitie homeschoolingu v porovnaní s verejným školstvom). A jednak možnosť vystúpiť z oficiálneho systému (takpovediac: odpojiť sa) a vybrať si prípadnú alternatívu v čo najširšom spektre možností. Nie vo všetkých oblastiach sa dá kolektívne rozhodovanie nahradiť individuálnym, no určite je aspoň v niektorých posun týmto smerom možný.
Prirodzene, systém „priamej slobody“ neznamená, že si jednotlivec nemôže pokaziť život chybnými rozhodnutiami. No na rozdiel od zastupiteľskej alebo priamej demokracie ho aspoň nepokazí väčšinovým hlasovaním aj všetkým ostatným. Hoci jednotlivec vždy koná v istom riziku a neistote, spravidla vie lepšie, čo je dobré pre neho osobne, než aby vedel kvalifikovane rozhodnúť, čo je dobré pre milióny jeho anonymných spoluobčanov.
Spätná väzba je na individuálnej úrovni adresnejšia a kratšia, než na úrovni kolektívneho rozhodovania. Priama demokracia (a to jej nadšencom uniká) nerieši problém tyranie väčšiny alebo krátkozrakosti väčšiny – v dôsledku ktorých jedna časť občanov negatívne ovplyvňuje cez kolektívne rozhodovanie životnú úroveň inej časti občanov. Tento problém zostáva rovnako prítomný v priamej i zastupiteľskej demokracii.
Tragédiou dnešnej doby je, že politika zohráva príliš dôležitú úlohu v živote nás všetkých. Nedá sa pred ňou ujsť. Jeden bonmot hovorí: Ak sa cítite, že na vás všetci zabudli, skúste raz nezaplatiť Sociálnej poisťovni. Iný bonmot hovorí: To, že sa vy nezaujímate o politiku ešte neznamená, že sa politika nezačne zaujímať o vás.
Politika sa nedá celkom odstrániť. Lebo vždy ostanú nejaké spoločné záležitosti, či kolektívne statky, o ktorých musíme rozhodovať väčšinovým hlasovaním na kolektívnej úrovni. Pokojne debatujme o spôsoboch ako politiku urobiť transparentnejšou, čistejšou a ako do jej kontroly viac vtiahnuť občana. No zároveň si myslím, že vplyv politiky na naše životy by mal a mohol byť menší ako dnes. Že naše životy by mohli byť menej spolitizované. Možno by sme v spásu prostredníctvom politiky mali veriť o trošku menej a dobrovoľne spolupracujúcim slobodným jednotlivcom o trošku viac.Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.