Ale ešte viac to vidieť na inej veci. Čudujsasvete, na tých istých bilbordoch - na kampaniach jeho strany.
Lipšicov odchod z KDH a pokus založiť vlastnú stranu, bol pokusom o politickú emancipáciu generácie ODM (Občiansko-demokratická mládež), najmladšej politickej generácie po zmene režimu v roku 1989. Jednotlivé príbehy sa mohli trochu líšiť, ale základ Novy mal spoločnú politickú DNA. Generácia ODM sa cítila doma v prostredí mesta, kde ľudia menej riešia náboženstvo a sociálne témy a viac dane a odvody. Kolaps SDKÚ jej prial, tisíce bývalých voličov SDKÚ navyše v posledných voľbách kvôli Lipšicovi volilo KDH a tak sa zdalo, že všetko je jasné a Lipšicova strana môže nahradiť SDKÚ.
Lenže Lipšicova strana chcela viac.
Nechcela len nahradiť SDKÚ, chcela (aspoň verbálne) vymeniť systém. Začala sa správať ako avantgarda, strana post-gorilovej politiky, ktorá nechce iba vymeniť vládu, ale pre istotu vymeniť aj ľud (vybudovať novú väčšinu). Bývalí voliči SDKÚ však väčšinovo nikdy nič podobné nechceli. Mikloša nemali radi preto, že by bol odvážny, ale naopak preto, že bol vždy opatrný. Dzurindu nemali radi preto, že by robil zo Slovenska Texas, ale preto, že zostal Spišiakom aj v Bratislave.
A Lipšic sa začal správať presne opačne: chcel priamo voliť sudcov, prokurátorov, zaviesť väčšinový volebný systém. Namiesto evolúcie horlil za revolúciu. Viacerí sme to vtedy kritizovali, obávajúc sa, že liečenie môže byť horšie, ako choroba sama. Ale prosím, ak tomu generácia ODM verila, mala právo na svoj pokus.
Dnes sa však zdá, že generácia ODM má ešte väčší problém: nevie, čomu má vlastne veriť. Okrem seba, pravdaže.
Ukázala to dohoda s odídencami z SaS a Krajcerova kampaň. Krajcer nepatrí do Lipšicovho prirodzeného prostredia, „Krajcerom“ tohto prostredia je a vždy bol Richard Rybníček. Čo je úplne iná liga. Morálne aj politicky. Krajcer sa vždy dobe prispôsoboval (prešiel cestu od SNS cez SDK, ANO až po SaS), Rybníček sa v porovnaní s tým nemenil.
Kampane dnes menia stranu viac, než program. A tak aj krajceriáda mení Lipšica. Výskum agentúry Focus nedávno ukázal, že Nova má medzi svojimi sympatizantmi najväčší podiel tých, ktorí nesúhlasia s ochranou manželstva ako zväzku jedného muža a jednej ženy. Nie SaS a už vôbec nie Smer alebo SDKÚ, ale Nova.
Druhá kampaň, o ktorej sa v posledných týždňoch hovorí, ktorá má potenciál zmeniť Lipšicovu stranu, je prezidentská kampaň Milana Kňažka.
Ak Kňažko bude kandidovať a stane sa kandidátom Lipšicovej strany, stanú sa dve veci. Po prvé, Lipšic bude definitívne rezignovať na pôvodnú politickú doktrínu Novy a namiesto budovania novej väčšiny, sa rozhodne prispôsobiť povrchnosti starých väčšín. Po druhé, Lipšic sa zmení na druhýkrát vylúhovaný čaj. Bude plávať v uvarenej vode, bez farby a chuti.
Jeden môj známy, mi hovorí, že možno je to cesta k tomu, aby sa Lipšic dostal do parlamentu. Je to možné. Problém je, že to už bude iný Lipšic. A ak sa na túto cestu dá, bude musieť ustupovať ďalej.
Milan Kňažko nie je len mužom z novembrovej tribúny. Je to muž, ktorý v marci 1991 na Slovensku odštartoval postkomunizmus. Zneužil televíziu ruským spôsobom a vymyslel si príbeh o tom, ako VPN cenzuruje Mečiara. Kňažko tiež napádal KDH, bývalú Lipšicovu stranu. Ak ho Lipšic v najbližších dňoch podporí, vysmeje sa prostrediu, z ktorého pochádza.
Bývalí Lipšicovi voliči totiž o postkomunizme vedia svoje. Je to irónia, ale ak sa pred pár mesiacmi zdalo, že Lipšic a Procházka vedú bratovražedný súboj o tých istých voličov, dnes to už neplatí. Lipšic ich totiž vyháňa ku Procházkovi.
Daniela Lipšica nemá niekto rád. Mám pocit, že nikto nerobí proti nemu takú kampaň, ako Juraj Miškov.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.