Čakanie na súdny deň
Keď som na začiatku roka videl v kine muzikálovú adaptáciu Bedárov Victora Huga (viac na tomto mieste), prišla mi jedna z piesní ako mimoriadne silná metafora súčasného Slovenska. V jednej chvíli divák vidí dav chudákov ako na ulici obliehajú koče niekoľkých mešťanov. Niektorí buržuji bedač ignorujú. Iní zhrozene pozorujú celý výjav spoza okien svojich kočov. Masa zatiaľ kričí: „Hľaďte dole a prejavte nejaké milosrdenstvo, ak ste toho schopní. Hľaďte dole na svojho blížneho.“
V ďalšej strofe malý Gavroche spieva o tom, že ideál poslednej revolúcie sa premenil v presný opak: „Kedysi sme zabili kráľa, pokúsili sme sa zmeniť svet prirýchlo. Teraz máme ďalšieho kráľa, nie je lepší ako ten predošlý. Táto krajina sa kedysi bila za slobodu, dnes sa bijeme len o chlieb. O rovnosti iba toľko, že všetci sú si rovní, keď pomrú.“ Na konci ešte jeden zo študentských agitátorov položí rečnícku otázku: „So všetkým tým hnevom v krajine, kedy nastane súdny deň...“
Pri pohľade na Slovensko, 24 rokov po Nežnej revolúcii, vidieť krajinu, v ktorej sa pomaly hromadí frustrácia. Iste, nájdu sa ostrovčeky pozitívnej deviácie s ľuďmi, ktorí robia, čo ich baví a pritom sa cítia aj náležite ocenení. Existujú medzi nami inšpirujúce osobnosti, ktoré žiaria vo svojom okolí a mohli by sme ich nazvať „soľou zeme“. Rovnako nájdeme individuálne i skupinové príbehy úspechu, ktoré obstoja aj v medzinárodnom porovnaní. I táto doba ponúka svoje zdroje nádeje, či nefalšovanej radosti.
No priestor medzi týmito ostrovčekmi vypĺňajú príliš široké vody rozčarovania, beznádeje, neuspokojenia, či skľúčenosti. Priveľa ľudí existenčne zápasí, aby hlavu vôbec udržali nad hladinou a nevidia žiadne svetlo na konci tunela. Priveľa ľudí má pocit, že mnohé ich oprávnené potreby nevedia alebo nedokážu uspokojiť, prípadne im to nie je umožnené. A nespôsobuje to vždy len neoprávnená nároková mentalita, kedy ľudia chcú mať právo na niečo za nič.
Zdroje frustrácie
S výnimkou Bratislavy a hŕstky ďalších miest väčšina regiónov Slovenska trpí nedostatkom finančného, sociálneho, kultúrneho i ľudského kapitálu. Zdroje frustrácie Slovákov nie sú žiadna záhada. Najneskôr po kauze Gorila široká verejnosť naplno nadobudla presvedčenie, že politici nechávajú svoje strany vydržiavať oligarchami a finančnými zoskupeniami. Podkopáva to v ich očiach legitimitu zastupiteľskej demokracie ako takej.
Ľuďom by takéto fungovanie politiky menej vadilo, keby spoločný válov aspoň rástol. No krajina trpí vysokou nezamestnanosťou, kde si 14 percent (a približne tretina mladých) nevie nájsť prácu a tí, čo prácu majú, sa jednak trasú, že o ňu prídu, jednak ich hnevajú v európskom porovnaní zúfalo nízke mzdy. A na horizonte sa nečrtá žiadna nádej, že by sa to v dohľadnej dobe mohlo výraznejšie zmeniť k lepšiemu.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.