Čakanie na súdny deň
Keď som na začiatku roka videl v kine muzikálovú adaptáciu Bedárov Victora Huga (viac na tomto mieste), prišla mi jedna z piesní ako mimoriadne silná metafora súčasného Slovenska. V jednej chvíli divák vidí dav chudákov ako na ulici obliehajú koče niekoľkých mešťanov. Niektorí buržuji bedač ignorujú. Iní zhrozene pozorujú celý výjav spoza okien svojich kočov. Masa zatiaľ kričí: „Hľaďte dole a prejavte nejaké milosrdenstvo, ak ste toho schopní. Hľaďte dole na svojho blížneho.“
V ďalšej strofe malý Gavroche spieva o tom, že ideál poslednej revolúcie sa premenil v presný opak: „Kedysi sme zabili kráľa, pokúsili sme sa zmeniť svet prirýchlo. Teraz máme ďalšieho kráľa, nie je lepší ako ten predošlý. Táto krajina sa kedysi bila za slobodu, dnes sa bijeme len o chlieb. O rovnosti iba toľko, že všetci sú si rovní, keď pomrú.“ Na konci ešte jeden zo študentských agitátorov položí rečnícku otázku: „So všetkým tým hnevom v krajine, kedy nastane súdny deň...“
Pri pohľade na Slovensko, 24 rokov po Nežnej revolúcii, vidieť krajinu, v ktorej sa pomaly hromadí frustrácia. Iste, nájdu sa ostrovčeky pozitívnej deviácie s ľuďmi, ktorí robia, čo ich baví a pritom sa cítia aj náležite ocenení. Existujú medzi nami inšpirujúce osobnosti, ktoré žiaria vo svojom okolí a mohli by sme ich nazvať „soľou zeme“. Rovnako nájdeme individuálne i skupinové príbehy úspechu, ktoré obstoja aj v medzinárodnom porovnaní. I táto doba ponúka svoje zdroje nádeje, či nefalšovanej radosti.
No priestor medzi týmito ostrovčekmi vypĺňajú príliš široké vody rozčarovania, beznádeje, neuspokojenia, či skľúčenosti. Priveľa ľudí existenčne zápasí, aby hlavu vôbec udržali nad hladinou a nevidia žiadne svetlo na konci tunela. Priveľa ľudí má pocit, že mnohé ich oprávnené potreby nevedia alebo nedokážu uspokojiť, prípadne im to nie je umožnené. A nespôsobuje to vždy len neoprávnená nároková mentalita, kedy ľudia chcú mať právo na niečo za nič.
Zdroje frustrácie
S výnimkou Bratislavy a hŕstky ďalších miest väčšina regiónov Slovenska trpí nedostatkom finančného, sociálneho, kultúrneho i ľudského kapitálu. Zdroje frustrácie Slovákov nie sú žiadna záhada. Najneskôr po kauze Gorila široká verejnosť naplno nadobudla presvedčenie, že politici nechávajú svoje strany vydržiavať oligarchami a finančnými zoskupeniami. Podkopáva to v ich očiach legitimitu zastupiteľskej demokracie ako takej.
Ľuďom by takéto fungovanie politiky menej vadilo, keby spoločný válov aspoň rástol. No krajina trpí vysokou nezamestnanosťou, kde si 14 percent (a približne tretina mladých) nevie nájsť prácu a tí, čo prácu majú, sa jednak trasú, že o ňu prídu, jednak ich hnevajú v európskom porovnaní zúfalo nízke mzdy. A na horizonte sa nečrtá žiadna nádej, že by sa to v dohľadnej dobe mohlo výraznejšie zmeniť k lepšiemu. Toto zase podrýva legitimitu sociálno-trhovej zmiešanej ekonomiky (aj keď ľavica sa to snaží zhodiť výlučne na trhovú zložku nášho hospodárstva, ignorujúc ako všestranne náš štát sabotuje ašpirácie, podnikavosť a snaženie občanov).
Právny systém nepôsobí ako spoľahlivá záruka voči nespravodlivosti. Veľa ľudí má pocit, že im bolo v živote ukrivdené a nedomohli sa na štátnych inštitúciách spravodlivosti. A nie vždy je to len nedostatkom sebareflexie na vlastné chyby. Politici a intelektuálne elity sa často utápajú v salónnych menšinových témach, kým priority väčšiny občanov zostávajú neriešené.
Je veľmi ľahké vyhodiť frustrovaným ľuďom na oči ich objektívne zlyhania - či už vo vzťahu k ich osobným životom alebo k spôsobom ako zvykli voliť vo voľbách. No prejavili sme niekedy snahu pomôcť im vyvinúť také postoje, návyky alebo zručnosti, aby si s výzvami dnešnej volatilnej doby dokázali poradiť sami? Dali sme si niekedy námahu trpezlivo im vysvetliť pravidlá hry tak, aby v nej aj oni obstáli so cťou? Nie som fanúšikom prerozdeľovania peňazí, no rozmýšľali sme niekedy nad nejakými kreatívnymi cestami ako menej úspešným členom spoločnosti sprostredkovať schopnosti, aby si dokázali pomôcť sami?
Nie sme ako tí meraví mešťania vo vysokých presklených kočoch, obklopení davom bedárov? Môžeme sa za týchto okolností diviť, že ľudia na mediálne zmienky o ideáloch Novembra ´89 reagujú s cynizmom? Alebo že sa oddávajú konšpiračným teóriám a hľadajú si politických zástupcov mimo štandardné stranícke spektrum?
Čaká nás nová revolúcia?
Prah citlivosti sa v prípade Slovákov nachádza veľmi vysoko, takže ich nespokojnosť, beznádej a hnev sa môžu teoreticky hromadiť ešte veľmi dlho. Ak by sa zajtra začala vo svete hospodárska konjunktúra, ktorá by potiahla aj slovenskú ekonomiku, tlak v hrnci by sa znížil. No ak bude pokračovať dnešné hospodárske vajatanie alebo sa dokonca dostaví ďalšia recesia, pravdepodobnosť revolúcie sa nebezpečne zvýši. Agitátori deštrukcie sa už začínajú rysovať na obzore, no zatiaľ ich limituje, že nedisponujú žiadnou presvedčivou alternatívou voči súčasnému systému.
Bolo by jednoduché interpretovať príčiny existujúcej spoločenskej frustrácie v rámci pravo-ľavých schém. Jedna strana môže napríklad poukázať na „chamtivých“ podnikateľov, ktorí nechcú ľuďom platiť viac a ešte sa snažia obmotať okolo svojho prsta politikov. Druhá strana by mohla poukázať na to, ako štát zaťažuje prácu odvodmi a hádže polená pod nohy ľuďom, ktorí chcú niečo robiť, pričom nedokáže zaručiť kvalitné fungovanie ani tých najzákladnejších verejných služieb. Veľa by sa dalo hovoriť o neschopnosti vládnucej sociálnej demokracie riešiť najvypuklejšie spoločenské problémy, aj keď jej predstavitelia si na nich postavili kariéru. Alebo by sme mohli debatovať, či je sociálny štát z dlhodobého hľadiska vôbec udržateľný.
No skúsme sa povzniesť nad pravo-ľavé prekáračky. V skutočnosti je veľa našich problémov výsledkom komplikovanej súhry faktorov a perverzných motivácií, z ktorých niektoré vychádzajú zo súkromného, iné zo štátneho sektora a ďalšie z medzinárodného prostredia, kde sú mimo našej kontroly.
Ostatne, pravo-ľavý politický spor stráca na sile a miesto neho sa medzi občanmi začína šíriť otázka: „Si na strane establišmentu alebo si proti nemu?“ Ľudia, rozmýšľajúci revolučne o riešení dnešných problémov, sa možno dopúšťajú jedného omylu. Myslia si, že „zlí“ sú len na strane „establišmentu“ a zvyšok verejnosti je v zásade „dobrý“. Lenže takto dnes na Slovensku problém nestojí. Nie je to o „zlom establišmente“ na jednej strane a „panensky nevinnom“ zvyšku verejnosti na strane druhej. Naši politici netvoria žiadnu uzavretú oddelenú kastu. Vzišli z nás. Sú zrkadlom spoločnosti. Javmi, ktoré sa nám nepáčia na politike, je často predchnutá celá naša krajina. Je pravdepodobné, že by nás revolúcia proti súčasnému etablovanému poriadku zase len priviedla tam, kde už dnes sme. A najväčší lotri by si nepochybne našli svoje cesty aj do koridorov novej moci.
Veľké prebudenie
No vonkajšia (spoločenská) revolúcia je len jeden spôsob ako sa môže náhle uvoľniť dlhodobo hromadená frustrácia. Tou druhou je „revolúcia v srdciach“ kritickej masy jednotlivcov. V lete zomrel nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu, Robert Fogel. Tento ekonomický historik sa v jednej svojej knihe zaoberal skúmaním takzvaných veľkých prebudení. Išlo o štyri obdobia amerických dejín, ktoré charakterizovalo mimoriadne masové vzopätie živej kresťanskej evanjelikálnej viery.
Na začiatku stála spravidla spoločenská situácia, ktorú súdobí ľudia vnímali ako obdobie morálnej krízy alebo rozvratu. Korupciou akoby bola predchnutá celá spoločnosť (vrátane oficiálnych cirkevných štruktúr). Táto situácia mohla byť nastolená napríklad technologickým skokom alebo systémovou ekonomickou, či sociálnou inováciou, s ktorou mala spoločnosť problém vyrovnať sa. Každopádne, ľudia akoby intenzívne pociťovali potrebu vykúpenia a spásy.
Reakciou na tento vývoj je evanjelikálne náboženské prebudenie, ktoré kladie dôraz na osobné obrátenie, zbožný život, osobný vzťah s Ježišom, pravidelné domáce čítanie Božieho slova, či zdola budované kresťanské spoločenstvá. Autentické individuálne prežívanie je nadraďované rituálom, ortodoxii a tradíciám. Hnutie často stojí viac na zapálených laikoch a potulných kazateľoch, vyzývajúcich k čineniu pokánia, ako na vysokom klére.
Každopádne, na náboženské obrodenie nadväzuje následne snaha o spoločensko-politické reformy. Prvé veľké prebudenie sa v Severnej Amerike udialo okolo polovice 18. storočia a jeho étos inšpiroval aj neskorší zápas USA za nezávislosť od Veľkej Británie. Druhé veľké prebudenie sa udialo v prvej polovici 19. storočia a predstavovalo vietor do plachiet protiotrokárskeho hnutia. Čosi podobné sa týkalo aj Anglicka a tamojšieho hnutia Williama Wilberforcea. Skoncovanie s otrokárstvom v západnom svete počas 19. storočia je možno jedným z najväčších úspechov politického kresťanstva v dejinách.
No veľké prebudenia v anglosaskom svete poháňali aj boj za volebné právo žien, prohibíciu (tá, ako vieme, nevypálila príliš šťastne), moderné pro-life hnutie a zápas za ďalšie agendy - niektoré pravicové, iné ľavicové. Fogel, ktorý bol sekulárny Žid, tvrdil, že vlny evanjelikálneho prebudenia, slúžili v amerických dejinách ako katalyzátor zmien, ktorý viedol k väčšej rovnosti. Nie nutne v nejakom socialistickom zmysle, ale skôr v zmysle akéhosi inkluzívneho všeľudského bratstva.
Hnutia, podobné anglosaským evanjelikálnym prebudeniam, existovali počas 18. a 19. storočia aj v európskych protestantských krajinách. Označovali sa ako pietizmus a šírili sa z Nemecka. Bolo by zaujímavé skúmať, ako sa ich dedičstvo podieľalo na vzniku moderných spoločenských inštitúcií od Škandinávie po Švajčiarsko.
Potrebujeme revolúciu alebo skôr vykúpenie?
Spoločenské zmeny, poháňané prebudeneckými hnutiami, majú oproti prvoplánovým politickým revolúciám niekoľko výhod: Ponúkajú šancu na pokánie a nový začiatok aj pre včerajších hriešnikov. Poskytujú vydedencom spoločnosti osobne podanú ruku na báze všeobecného bratstva. Zmena sa nešíri z mocenského centra do spoločnosti, ale z vnútra obrátených jednotlivcov, ktorí následne ovplyvňujú aj politické štruktúry. Silné emócie, ktoré prináša skúsenosť osobného obrátenia, majú potenciál rozptýliť frustráciu, zahnať cynizmus a upriamiť jednotlivca na zdroje, ktoré má navzdory pociťovanej biede, či nespravodlivosti predsa len k dispozícii...
Čo z vyššie napísaného vyplýva pre našu situáciu? Asi nie je realistické očakávať v krajine ako Slovensko evanjelikálne prebudenie na spôsob anglosaských národov. Hoci malé evanjelikálne cirkvi pôsobia aj u nás a pre ľudí, nespokojných s tradičnými cirkvami, môžu predstavovať príťažlivú alternatívu. Krajiny Latinskej Ameriky sú príkladom ako rýchlo sa reformácia môže rozšíriť v zdanlivo neotrasiteľných katolíckych baštách.
No „revolúcia srdca“ sa dá žiť aj v rámci katolicizmu, v ktorom takisto existujú hnutia, zamerané na hlbšie prežívanú zbožnosť, vytváranie živej komunity, či spoločenskú reformu. Znaky niečoho podobného mala zrejme aj podzemná cirkev počas komunizmu, vedená ľuďmi ako Vladimír Jukl alebo Silvester Krčméry. Mnohých občanov socialistického Československa oficiálny materializmus nenapĺňal, tak sa začali zaujímať o vieru. Zo siete malých komunít vyrástlo masové hnutie, ktoré vyústilo v niekoľkých púťach a v Sviečkovej manifestácii. Tieto akcie otriasli sebaistotou režimu a napokon viedli k jeho pádu. Nebolo hnutie Jukla a Krčméryho akousi malou slovenskou katolíckou obdobou veľkých prebudení? A nie je niečo podobné cestou k celospoločenskej obrode našej krajiny aj v budúcnosti?Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.