Na dnešné 95. výročie vzniku Československa hľadím síce bez nostalgie, ale s úctou. Tá úcta je namieste: rok 1918 znamenal pre nás Slovákov záchranu a pozdvihnutie. Československo síce nejestvovalo pod šťastnou hviezdou – v demokracii mu bolo dopriatých zhruba 25 rokov, v totalite vyše 40 rokov - ale spolu s Čechmi sme vytvorili zaujímavý štátny útvar, ktorý sa v Európe nedal prehliadnuť. No od začiatku bola len malá šanca, aby spoločný štát dlhodobo prežil. Česko-slovenský rozchod totiž nespôsobil len výtrysk nacionalistických vášní, ani to nebola nehoda dejín, ako som to vtedy povrchne vnímal. Pri spätnom pohľade sa skôr zdá, že komunizmus Československu o pár desaťročí predĺžil umelý život.
Prečo nemohol byť spoločný štát dvoch blízkych národov v demokratických podmienkach stabilný?
Už pred rokom sme sa spolu s kolegami zmienili o hlavných dôvodoch: nevyformovalo sa spoločné československé vedomie, a napriek desaťročiam spolužitia sa oba národy a ich vzájomné predstavy osebe nijako nezbližovali. Napokon, labilita československého projektu nepriamo vyplýva aj z faktu, že po rozpade federácie nevzniklo tu ani tam významnejšie hnutie, ktoré by sa usilovalo o jeho znovuobnovenie.
Myslím si však, že hlavná časť odpovede na otázku, prečo sme v spoločnom štáte nenašli spoločnú reč, neleží v 20., ale v 19. storočí.
Českí vzdelanci tej doby boli presvedčení, že „Slováci sú vlastne Česi“ (T.G. Masaryk). Živým dôkazom im bola slovenská evanjelická elita, odkojená kralickou bibličtinou, ktorá s nimi komunikovala rovnocenne po česky. V Prahe symbolizoval túto menšinovú časť Slovenska velikán Ján Kollár, ktorý zastával názor, že Česi a Slováci sú jeden kmeň a ich spisovným jazykom má byť čeština.
Lenže to všetko bol skôr český klam o Slovensku. Českí vzdelanci preto vôbec nerozumeli úsiliu časti katolíkov na čele s Antonom Bernolákom, ktorí sa usilovali o spisovnú slovenčinu – prečo nám to tí Slováci vlastne komplikujú? Z českého pohľadu zachádzal priďaleko aj „ich“ Kollár, ktorý hľadal akúsi kompromisnú verziu češtiny, obohatenej o slovakizmy. Jeho pokusy však neboli prijaté doma ani v Prahe. Sám Kollár si v súkromnej korešpondencii zúfal, že Čechom, pre ktorých boli vtedajšie územia obývané Slovákmi tak trochu romantickou exotikou, nešlo ani tak o literárnu vzájomnosť, ako o bezhraničnú čechizáciu Slovákov. Akoby z tejto slovenskej dilemy, čo s jazykom, nebolo rozumného východiska.
Až prišla mladá štúrovská generácia, ktorá si postupne osvojila názor, že Slováci sú samostatným národom, preklenula rozdiely medzi katolíkmi a evanjelikmi - a najmä presadila spisovnú slovenčinu. Kollár bol pobúrený, nazval to fanatizmom a do konca života veril, že ide o mladícku pochabosť, ktorú odplaví čas. Medzi generáciou starých a mladých evanjelikov to vrelo, štúrovský básnik Andrej Sládkovič medzigeneračnú drámu vyjadril slovami: Otcovia drahí! Nehnevajte sa na deje vlastného ducha, vy vodu liali na tie kolesá, vám hnutie toto prislúcha...
Kollár sa mýlil. Štúrove úsilie bolo úspešné, čo zároveň zhrozilo českú inteligenciu, ktorá vnímala rodiacu sa spisovnú slovenčinu ako zradu československej idey. Už vtedy sa totiž snívalo o budúcom spoločnom štáte s jedným československým národom, ktorý bude počtom jasne triumfovať nad nemeckou menšinou.
Česko-slovenská vzájomnosť sa jazykovým rozkolom nerozplynula, aj jej ovocím bol vznik Československa. Ale ak mal T.G. Masaryk pravdu so svojou tézou, že štáty sa udržujú ideami, na ktorých vznikli, potom malo Československo svoj koniec zapísaný priamo v rodnom liste.
Masaryk podpísal pár mesiacov pred vznikom ČSR Pittsburskú dohodu, ktorá sľubovala Slovákom autonómiu. Prvý československý prezident však tento sľub pre obavy z nemeckej menšiny (vcelku pochopiteľne) odmietal splniť, čo však mnohí Slováci (tiež vcelku pochopiteľne) vnímali ako porušenie dohody. Idea čechoslovakizmu, zakotvená v ústave, sa vnútorne veľmi rýchlo vyčerpala a v 30. rokoch jej už neverili ani Česi – Eduard Beneš bol možno jedným z posledných, kto veril, že Česi a Slováci sú jeden národ.
Oba národy tiež rozdeľoval nespojiteľný historický a náboženský naratív. Pre Čechov bolo Československo obnovením ich stredovekého štátu, no táto toľko zdôrazňovaná tradícia Slovákom nič nehovorila. Čechom bol cudzí slovenský katolicizmus, Slováci zas nevedeli ani nemohli prísť na chuť českému hrdinovi Janovi Husovi.
Sotva odstrániteľný problém dobre vystihol český historik Pavel Kosatík: „Ľudia v českých krajinách proste prijali oficiálnu štátnu koncepciu, podľa ktorej ČSR vznikla obnovou historického štátu Čechov, ku ktorému sa potom pripojilo Slovensko. A rozhodli sa nevidieť a nepočuť, že Slováci dúfajú v niečo iné – že v novom štáte sa im raz podarí to, čo sa nepodarilo pod vládou Maďarov: rozvinúť vlastnú národnosť a potvrdiť ju vznikom štátu.“
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.