Denník SME uverejnil zaujímavý rozhovor s českým novinárom Tomášom Němečkom, ktorý píše aj pre .týždeň. Jeden jeho postreh ma zaujal, pretože samému mi niečo podobné vŕta v hlave už dlhšie. Týka sa to odpovede na otázku, čím sa líšia od seba české a slovenské právne prostredie. Němeček priznáva, že inštitucionálny dizajn je na Slovensku prepracovaný a nedá sa povedať, že by naše kľúčové zákony, vytvárajúce rámec pre fungovanie právneho štátu, boli napísané vyslovene zle. Čo chýba sú veľkoformátové osobnosti, ktoré by v grunderských dobách našej demokracie nasadili morálnu i odbornú latku fungovania ústavných inštitúcií vysoko, pričom ich nasledovníci by k nim mohli vzhliadať a cítili sa ich odkazom viazaní. Myslím, že sa to netýka len súdnictva, ale tiež širšej politiky. Akoby tu existovali tri štádiá uvažovania slovenskej verejnosti o správe vecí verejných.
Charizmatické vodcovstvo
To prvé je zosobnené fenomenálnou popularitou Vladimíra Mečiara v 90. rokoch a tak trocha aj vzostupom Roberta Fica počas uplynulého desaťročia. Časť slovenskej verejnosti akoby intuitívne túžila po politickom alfa samcovi, silnom vodcovi, či otcovi národa, ktorý zjedná poriadok a zabezpečí každému spravodlivosť. Takémuto vodcovi volič podvedome pripisuje niekoľko vlastností, ktoré nie sú nepodobné vlastnostiam vľúdnych kráľov z ľudových rozprávok. Ide o všemohúcnosť (politik vyrieši všetky naše problémy za nás), vševedúcnosť (politik neomylne vie, aké riešenia sú najsprávnejšie pre národ ako celok) a napokon dobromyseľnosť (politik bude svoju moc vykonávať nesebecky a v prospech celého národa).
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.