Denník SME uverejnil zaujímavý rozhovor s českým novinárom Tomášom Němečkom, ktorý píše aj pre .týždeň. Jeden jeho postreh ma zaujal, pretože samému mi niečo podobné vŕta v hlave už dlhšie. Týka sa to odpovede na otázku, čím sa líšia od seba české a slovenské právne prostredie. Němeček priznáva, že inštitucionálny dizajn je na Slovensku prepracovaný a nedá sa povedať, že by naše kľúčové zákony, vytvárajúce rámec pre fungovanie právneho štátu, boli napísané vyslovene zle. Čo chýba sú veľkoformátové osobnosti, ktoré by v grunderských dobách našej demokracie nasadili morálnu i odbornú latku fungovania ústavných inštitúcií vysoko, pričom ich nasledovníci by k nim mohli vzhliadať a cítili sa ich odkazom viazaní. Myslím, že sa to netýka len súdnictva, ale tiež širšej politiky. Akoby tu existovali tri štádiá uvažovania slovenskej verejnosti o správe vecí verejných.
Charizmatické vodcovstvo
To prvé je zosobnené fenomenálnou popularitou Vladimíra Mečiara v 90. rokoch a tak trocha aj vzostupom Roberta Fica počas uplynulého desaťročia. Časť slovenskej verejnosti akoby intuitívne túžila po politickom alfa samcovi, silnom vodcovi, či otcovi národa, ktorý zjedná poriadok a zabezpečí každému spravodlivosť. Takémuto vodcovi volič podvedome pripisuje niekoľko vlastností, ktoré nie sú nepodobné vlastnostiam vľúdnych kráľov z ľudových rozprávok. Ide o všemohúcnosť (politik vyrieši všetky naše problémy za nás), vševedúcnosť (politik neomylne vie, aké riešenia sú najsprávnejšie pre národ ako celok) a napokon dobromyseľnosť (politik bude svoju moc vykonávať nesebecky a v prospech celého národa).
Istým variantom tohto pohľadu je tendencia, prítomná najmä v ľavicovom prostredí, stotožňovať si všemohúcnosť, vševedúcnosť a dobromyseľnosť nie nutne s osobou vodcu, ale s neosobným štátom ako takým. Politici a štátni úradníci sú tu na to, aby z nás sňali akékoľvek životné ťažkosti a bremená. Zároveň presne a lepšia ako my sami vedia, čo je pre nás dobré. A ešte nám toto dobro zabezpečia nezištne, bez toho, aby si brali čokoľvek naspäť...
Myšlienka, že najdôležitejšie sú neosobné inštitúcie
Slovenská pravica postavila (prinajmenšom v teórii) proti tomuto sentimentu politického mesiáša klasický liberálny koncept ústavnosti. Ten uprednostňuje premyslený systém inštitúcií pred charizmatickým vodcovstvom, pravidlá pred konexiami, rozptýlenie moci pred jej koncentráciou, zábrany mocným pred ich absolutizmom - a to všetko, poistené brzdami a protiváhami. Klasickí politickí a právni myslitelia totiž zastávali názor, že dobre usporiadaný štát musí vychádzať nie z tej najoptimistickejšej, ale naopak, z tej najpesimistickejšej predstavy o ľudskej prirodzenosti.
To znamená, že politici a úradníci sú často viac ako nezištnosťou, čí étosom verejnej služby, motivovaní márnivou ctižiadosťou a sebeckými záujmami. Politici a úradníci majú často tiež obmedzený rozhľad. Navyše, štát čelí objektívnym poznávacím obmedzeniam, ktoré mu nedovoľujú rozdeľovať dobrá, šité na mieru každému občanovi, pretože k tomu potrebné informácie sú beznádejne roztrúsené, čiastkové, nedokonalé, neartikulované, asymetrické a kvôli tomu všetkému principiálne nezozbierateľné. A napokon, štát a jeho predstavitelia by ani nemali mať ambíciu riešiť každý mysliteľný problém občanov. Pretože vláda, ktorá je dostatočne mocná, aby vám čokoľvek dala, je zároveň tak silná, že vás môže o čokoľvek pripraviť.
Inak povedané, v liberálnej ústavnej teórii by štátne inštitúcie mali fungovať ako spoľahlivý neosobný mechanizmus, ktorý bezpečne neutralizuje aj prípadného zlovoľného neschopného (alebo naopak všetkého schopného) idiota v kokpite moci. - A to preto, že skôr či neskôr sa v tomto kokpite celkom iste nejaký zlovoľný neschopný idiot ocitne. Tak nech aspoň neroztrieska stroj štátu na škodu a náklady ostatných občanov.
Osoby a obsadenie sú predsa len dôležité
Pravica, keď bola pri moci, pri všetkej jej nedokonalosti, sa sústredila práve na zlepšenie konštrukcie niektorých kľúčových inštitúcií právneho štátu v duchu vyššie uvedených východísk. Niekde sa jej to podarilo viac, inde menej. No dnes sa natíska otázka, či sa pri projektovaní inštitúcií vtedy nepozabudlo na odborné a morálne kvality ľudí, ktorí im raz budú prepožičiavať život. Proti obmedzenosti a nízkym pohnútkam osôb vo funkciách sa totiž nikdy nedá poistiť na sto percent. Nemci majú také porekadlo: „Auf den Mann kommt es an.“ Alebo: Od človeka to závisí. Dobré inštitúcie sa možno nezlomia pod tlakom zlých alebo hlúpych hodnostárov, no tí ich napriek tomu môžu úspešne zdeformovať. Zvlášť, ak je verejnosť ľahostajná a nekladie týmto snahám odpor.
No platí to nielen v zlom, ale aj v dobrom. Kľúčové inštitúcie v štáte môžu naplno rozkvitnúť len ak majú na čele osobnosť náležitého formátu. Kompetencie nejakej ústavnej funkcie alebo úradu sú totiž v zákone vždy vymenované všeobecne - sú len akýmsi potenciálom pre konanie alebo nekonanie, no je na konkrétnej persóne pri kormidle ako ich využije v konkrétnych situáciách. Aby nedošlo k omylu, toto nie je volanie po návrate k charizmatickému líderstvu. Je to skôr o uvedomení si potreby formátu, ktorým by mali disponovať ľudia v kľúčových ústavných funkciách. Nič to nemení na skutočnosti, že táto sústava orgánov by mala byť citlivo vybalansovaná a moc jednotlivých funkcionárov obmedzená.
Čo z toho vyplýva pre budúcnosť úradu prezidenta SR, vedenie Najvyššieho a Ústavného súdu, Generálnej prokuratúry a ďalších našich ústavných inštitúcií? Možno tie veľkoformátové osobnosti, ktoré by nastavili latku vysoko, chýbali v prvých rokoch existencie Slovenskej republiky. A možno chýbajú aj dnes. Tak sa nám z perspektívy roku 2013 a dvadsaťročnej štátnosti zdá, že sme niečo zmeškali. Lenže to je len o uhle pohľadu. Pre niekoho, kto sa za našou prítomnosťou obzrie v roku 2113 (ak vtedy SR bude vôbec existovať) stále ešte žijeme „grunderské“ časy našej demokracie i štátnosti.
Na záver jeden príklad z USA. Z amerického Najvyššieho súdu urobil rešpektovanú inštitúciu legendárny sudca John Marshall. Keď sa v roku 1801 stal jeho predsedom, od vyhlásenia nezávislosti Spojených štátov uplynulo už 25 rokov. Samotný Najvyšší súd existoval v tom čase 12 rokov a Marshall bol až jeho štvrtým predsedom. Dnes k nemu americkí právnici vzhliadajú ako k tomu, kto vybudoval z obskúrneho súdu rešpektovanú autoritu. Na slovenských „marshallov“ teda ešte nemusí byť úplne neskoro.Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.