Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Auf den Mann kommt es an

.lukáš Krivošík .názory

Boli doby, kedy sa časť Slovákov vzhliadala v politických spasiteľoch. Pravica proti tomu postavila myšlienku neosobných dobre fungujúcich inštitúcií. No čoraz nástojčivejšie sa ukazuje, že na konkrétnom človeku vo funkcii predsa len záleží.

Lukáš Krivošík

Denník SME uverejnil zaujímavý rozhovor s českým novinárom Tomášom Němečkom, ktorý píše aj pre .týždeň. Jeden jeho postreh ma zaujal, pretože samému mi niečo podobné vŕta v hlave už dlhšie. Týka sa to odpovede na otázku, čím sa líšia od seba české a slovenské právne prostredie. Němeček priznáva, že inštitucionálny dizajn je na Slovensku prepracovaný a nedá sa povedať, že by naše kľúčové zákony, vytvárajúce rámec pre fungovanie právneho štátu, boli napísané vyslovene zle. Čo chýba sú veľkoformátové osobnosti, ktoré by v grunderských dobách našej demokracie nasadili morálnu i odbornú latku fungovania ústavných inštitúcií vysoko, pričom ich nasledovníci by k nim mohli vzhliadať a cítili sa ich odkazom viazaní. Myslím, že sa to netýka len súdnictva, ale tiež širšej politiky. Akoby tu existovali tri štádiá uvažovania slovenskej verejnosti o správe vecí verejných.

Charizmatické vodcovstvo

To prvé je zosobnené fenomenálnou popularitou Vladimíra Mečiara v 90. rokoch a tak trocha aj vzostupom Roberta Fica počas uplynulého desaťročia. Časť slovenskej verejnosti akoby intuitívne túžila po politickom alfa samcovi, silnom vodcovi, či otcovi národa, ktorý zjedná poriadok a zabezpečí každému spravodlivosť. Takémuto vodcovi volič podvedome pripisuje niekoľko vlastností, ktoré nie sú nepodobné vlastnostiam vľúdnych kráľov z ľudových rozprávok. Ide o všemohúcnosť (politik vyrieši všetky naše problémy za nás), vševedúcnosť (politik neomylne vie, aké riešenia sú najsprávnejšie pre národ ako celok) a napokon dobromyseľnosť (politik bude svoju moc vykonávať nesebecky a v prospech celého národa). 

Istým variantom tohto pohľadu je tendencia, prítomná najmä v ľavicovom prostredí, stotožňovať si všemohúcnosť, vševedúcnosť a dobromyseľnosť nie nutne s osobou vodcu, ale s neosobným štátom ako takým. Politici a štátni úradníci sú tu na to, aby z nás sňali akékoľvek životné ťažkosti a bremená. Zároveň presne a lepšia ako my sami vedia, čo je pre nás dobré. A ešte nám toto dobro zabezpečia nezištne, bez toho, aby si brali čokoľvek naspäť...

Myšlienka, že najdôležitejšie sú neosobné inštitúcie

Slovenská pravica postavila (prinajmenšom v teórii) proti tomuto sentimentu politického mesiáša klasický liberálny koncept ústavnosti. Ten uprednostňuje premyslený systém inštitúcií pred charizmatickým vodcovstvom, pravidlá pred konexiami, rozptýlenie moci pred jej koncentráciou, zábrany mocným pred ich absolutizmom - a to všetko, poistené brzdami a protiváhami. Klasickí politickí a právni myslitelia totiž zastávali názor, že dobre usporiadaný štát musí vychádzať nie z tej najoptimistickejšej, ale naopak, z tej najpesimistickejšej predstavy o ľudskej prirodzenosti.

To znamená, že politici a úradníci sú často viac ako nezištnosťou, čí étosom verejnej služby, motivovaní márnivou ctižiadosťou a sebeckými záujmami. Politici a úradníci majú často tiež obmedzený rozhľad. Navyše, štát čelí objektívnym poznávacím obmedzeniam, ktoré mu nedovoľujú rozdeľovať dobrá, šité na mieru každému občanovi, pretože k tomu potrebné informácie sú beznádejne roztrúsené, čiastkové, nedokonalé, neartikulované, asymetrické a kvôli tomu všetkému principiálne nezozbierateľné. A napokon, štát a jeho predstavitelia by ani nemali mať ambíciu riešiť každý mysliteľný problém občanov. Pretože vláda, ktorá je dostatočne mocná, aby vám čokoľvek dala, je zároveň tak silná, že vás môže o čokoľvek pripraviť.  

Inak povedané, v liberálnej ústavnej teórii by štátne inštitúcie mali fungovať ako spoľahlivý neosobný mechanizmus, ktorý bezpečne neutralizuje aj prípadného zlovoľného neschopného (alebo naopak všetkého schopného) idiota v kokpite moci. - A to preto, že skôr či neskôr sa v tomto kokpite celkom iste nejaký zlovoľný neschopný idiot ocitne. Tak nech aspoň neroztrieska stroj štátu na škodu a náklady ostatných občanov.

Osoby a obsadenie sú predsa len dôležité

Pravica, keď bola pri moci, pri všetkej jej nedokonalosti, sa sústredila práve na zlepšenie konštrukcie niektorých kľúčových inštitúcií právneho štátu v duchu vyššie uvedených východísk. Niekde sa jej to podarilo viac, inde menej. No dnes sa natíska otázka, či sa pri projektovaní inštitúcií vtedy nepozabudlo na odborné a morálne kvality ľudí, ktorí im raz budú prepožičiavať život. Proti obmedzenosti a nízkym pohnútkam osôb vo funkciách sa totiž nikdy nedá poistiť na sto percent. Nemci majú také porekadlo: „Auf den Mann kommt es an.“ Alebo: Od človeka to závisí. Dobré inštitúcie sa možno nezlomia pod tlakom zlých alebo hlúpych hodnostárov, no tí ich napriek tomu môžu úspešne zdeformovať. Zvlášť, ak je verejnosť ľahostajná a nekladie týmto snahám odpor.

No platí to nielen v zlom, ale aj v dobrom. Kľúčové inštitúcie v štáte môžu naplno rozkvitnúť len ak majú na čele osobnosť náležitého formátu. Kompetencie nejakej ústavnej funkcie alebo úradu sú totiž v zákone vždy vymenované všeobecne - sú len akýmsi potenciálom pre konanie alebo nekonanie, no je na konkrétnej persóne pri kormidle ako ich využije v konkrétnych situáciách. Aby nedošlo k omylu, toto nie je volanie po návrate k charizmatickému líderstvu. Je to skôr o uvedomení si potreby formátu, ktorým by mali disponovať ľudia v kľúčových ústavných funkciách. Nič to nemení na skutočnosti, že táto sústava orgánov by mala byť citlivo vybalansovaná a moc jednotlivých funkcionárov obmedzená.  

Čo z toho vyplýva pre budúcnosť úradu prezidenta SR, vedenie Najvyššieho a Ústavného súdu, Generálnej prokuratúry a ďalších našich ústavných inštitúcií? Možno tie veľkoformátové osobnosti, ktoré by nastavili latku vysoko, chýbali v prvých rokoch existencie Slovenskej republiky. A možno chýbajú aj dnes. Tak sa nám z perspektívy roku 2013 a dvadsaťročnej štátnosti zdá, že sme niečo zmeškali. Lenže to je len o uhle pohľadu. Pre niekoho, kto sa za našou prítomnosťou obzrie v roku 2113 (ak vtedy SR bude vôbec existovať) stále ešte žijeme „grunderské“ časy našej demokracie i štátnosti.   

Na záver jeden príklad z USA. Z amerického Najvyššieho súdu urobil rešpektovanú inštitúciu legendárny sudca John Marshall. Keď sa v roku 1801 stal jeho predsedom, od vyhlásenia nezávislosti Spojených štátov uplynulo už 25 rokov. Samotný Najvyšší súd existoval v tom čase 12 rokov a Marshall bol až jeho štvrtým predsedom. Dnes k nemu americkí právnici vzhliadajú ako k tomu, kto vybudoval z obskúrneho súdu rešpektovanú autoritu. Na slovenských „marshallov“ teda ešte nemusí byť úplne neskoro.

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite