Takže odvolené je aj v Rakúsku. Hoci tam vlastne o nič nešlo, keďže bolo zrejmé, že aj po voľbách bude vládnuť veľká koalícia SPÖ (socialisti) a ÖVP (ľudovci), výsledky stoja za pozornosť. Jednak obe veľké strany získali historicky najnižšie výsledky, dokopy majú len málo cez 50 percent (kedysi dosahovali spolu 80 až 90 percent). Aj preto sa už v Rakúsku hovorí, že nepôjde o veľkú, ale “tesnú koalíciu” (knappe Koalition). Zaujímavé sú aj rozdiely oproti Nemecku. Nemci ešte stále dôverujú establišmentu, CDU a SPD volilo dokopy 67 percent voličov, pričom väčšina obyvateľov verí kancelárke Angele Merkelovej, že ich prevedie eurokrízou. Rakúšanov však ovládla totálna znechutenosť z politiky (Politikverdrossenheit), najmä po sérii korupčných škandálov.
Rakúsko sa po nedeli opäť tak trochu vracia do 90. rokov, keď sa nacionálno-populistická FPÖ na čele s nebohým Jörgom Haiderom ocitla na vrchole. Haider sa vyšvihol na odpore voči EÚ a migrantom, to isté robí dnes jeho klon Heinz Christian Strache, ktorý prekvapivo získal 20,5 percenta, a to im ešte časť voličov prebral excentrický veľkopodnikateľ Frank Stronach. Prečo je FPÖ v Rakúsku takým fenoménom? Robert Menasse, veľký rakúsky spisovateľ, v nedávnom rozhovore pre .týždeň ako jeden z dôvodov uviedol, že Rakúšania sa síce vyrovnali s nacizmom, ale nie s rakúskou obdobou fašizmu, austrofašizmom. A práve FPÖ Menasse pokladá za dediča tejto tradície. Je faktom, že v Nemecku sa strana tohto typu neuchytila.
Niektoré trendy však Nemcov a Rakúšanov spájajú: politická scéna v oboch krajinách nebola ešte nikdy taká rozmanitá ako dnes. Dlho sa tiež zdalo, že nemeckí aj rakúski Zelení zaznamenajú historický triumf a stanú sa stredne veľkými stranami, ktoré celkom ovládnu liberálne mestské prostredia. Ale napokon sa nič také nekonalo, Zelených naďalej volí zhruba každý desiaty Nemec či Rakúšan. Pred zelenými hnutiami tak stojí otázka, čo ďalej po veľkých ideologických úspechoch, ktoré dosiahli: ostatné strany totiž prebrali ich ekologický (viď Merkelovej energetická revolúcia), ale aj spoločensko-morálny program (registrované partnerstvá a podobne). Akú novú revolúciu môžu ešte Zelení vymyslieť?
.................................................................................................................
Počas nemeckého volebného virvaru zomrel vo veku 93 rokov Marcel Reich-Ranicki, v posledných desaťročiach najväčší nemecký a azda aj svetový literárny kritik. Tento intelektuál s vášnivým temperamentom bol masovým fenoménom. Trinásť rokov moderoval vo verejno-právnej televízii legendárny Literárny kvartet, kde sa diskutovalo a hádalo o knižkách, takže na ulici ho rozpoznávali aj Nemci, ktorí viac než Goethemu holdujú Stefanovi Raabemu. Ale aj vďaka Reichovi-Ranickemu sa mohli Nemci stále pokladať za kultúrny národ. Pohnutý vydavateľ Frankfurter Allgemeine Zeitung Frank Schirrmacher, ktorý Reicha-Ranickeho navštívil asi dve hodiny pred smrťou, napísal: „Najväčší literárny kritik našej doby stelesňoval, v podobe prenasledovania aj slávy, dvadsiate storočie. Bol permanentným protestom proti nude a priemeru.“
Schirrmacher opisuje, že Reich-Ranicki, ktorý pochádzal z nemecko-poľskej židovskej rodiny, čelil ako mladík neznesiteľnému rozporu. Na jednej strane v sebe pestoval nadšenie a lásku pre nemeckú literatúru, Thomasa Manna, Brechta a Goetheho, súčasne všade navôkol narastala „nenávisť celého štátu a všetkých jeho úradov na mladého žida, ktorý nežiadal nič iné len chodiť do Nemeckého divadla.“
Mladý Reich-Ranicki bol deportovaný do Varšavského geta, neskôr sa tam ukrýval a so šťastím unikol smrti. Ale traumy v ňom ostali – celý život sa napríklad niekoľko krát za deň holil, keďže v gete neoholených ľudí chytali.
V 50. rokoch sa začala jeho veľkolepá literárna kariéra. Vymyslel literárnu prílohu Frankfurter Allgemeine Zeitung, z kancelárie 15 metrov štvorcových doslova vládol literárnemu svetu. Od svojich redaktorov žiadal nasledovné: jasnosť, žiadne cudzie slová a vášnivý úsudok.
Z poľského úkrytu v gete si vraj zachoval zvyk vnášať napätie aj do najbežnejších každodenných rozhovorov. Telefonáty začínal takto: “Celé Nemecko diskutuje len o jednej veci, a vy ste si ešte stále nič nevšimli.” Schirrmacher sa s nostalgiou nadchýňa: “Ach, to bolo úžasné, pretože toto bol ten permanentný protest proti nude a priemeru.” A uzatvára: “Takého ako on už neuvidíme. Nie je pravda, že každý je nahraditeľný. Niektorí sa stanú po smrti trvale neprítomnými, a takým bude aj on. Či vedia nemeckí autori, ktorí pod ním trpeli, že ich bolesť bola aj akýmsi potvrdením vlastnej existencie? (...) Pre spoločnosť má nekonečne veľký význam, keď si myslí, že v danej chvíli nie je nič dôležitejšie ako nová kniha Güntera Grassa, Martina Walsera alebo Wolfganga Koeppena.”
........................................................................................................
A teraz k téme, ktorá sa týka aj Slovákov aj Sloveniek, hoci my uvažujeme celkom v iných mierkach.
Frankfurter Allgemeine Zeitung (FAZ) píše o ekonomickej dileme tej výraznej menšiny Nemcov, ktorá rozmýšľa nad tretím dieťaťom. Ak sa totiž nemecké ženy rozhodnú pre rodinu (tu treba dodať, že bezdetnosť žien patrí v Nemecku celosvetovo medzi najvyššie), majú najčastejšie dve deti. Ako uvádza denník: “Mnohí rodičia majú až pri dvoch deťoch pocit, že sú kompletnou rodinou. Aj z toho dôvodu, že jedináčik má takto konečne súrodenca na hranie. Ale tým sa to často končí.” Noviny píšu o Klausovi a Mayi, obom už ťahá k štyridsiatke, majú dve deti, sú teda vcelku normálnou nemeckou rodinou. Netypickí sú v tom, že rozmýšľajú aj nad tretím dieťaťom, a tak začali diskutovať a prerátavať, či majú na to aj ekonomicky.
Podľa nemeckého Štatistického úradu stojí totiž každé ďalšie dieťa mesačne zhruba 450 eur (jedlo, oblečenie, voľnočasové aktivity, teplá voda), čo však podľa FAZ zďaleka nie sú všetky náklady. Pokiaľ sa matka nevzdá zamestnania, prichádzajú vysoké náklady na jasle či opateru. Ale aj z tých matiek trojdetných rodín, ktoré pracujú, väčšina robí na čiastočný úväzok, čo prináša ďalšie finančné straty. Len každá siedma matka troch detí pracuje na plný pracovný čas.
FAZ upozorňuje, že ak si má rodina po treťom dieťati udržať svoj životný štandard, musia rodičia priniesť domov 4 tisíc eur v čistom, čo je o 500 až 700 eur viac než rodiny s dvomi deťmi. Každá piata domácnosť s tromi deťmi žije podľa nemeckých meradiel v chudobe. Tri deti sú však najmä v rodinách, v ktorých majú muži dobré vzdelanie a nadpriemerné príjmy.
FAZ sa pozerá na to, ako týmto rodinám pomáha štát: ak sa Klaus a Maya rozhodnú pre tretie dieťa, dostanú v prvom roku jeho života každý mesiac 1554 eur. Z tejto sumy tvorí 1240 rodičovský príspevok, ktorý je závislý od predošlého príjmu rodiča, plus 124 eur príspevok na súrodenca, plus 190 eur detské prídavky, čo pomôže znížiť výpadok Mayinho príjmu. (Upozornenie pre slovenského čitateľa: tých 1554 eur v prvom roku je síce naozaj veľmi štedrá suma, ale v mnohých častiach Nemecka platíte za nájom – Nemci sú národom nájomníkov, nie vlastníkov - okolo 1000 eur).
Viacpočetné rodiny sa podľa FAZ nemôžu príliš spoliehať na zľavy pri vstupe do plavárne či ZOO, a už vôbec nie v reštaurácii. Mnohí rodičia zo strednej triedy, ktorí by aj zvažovali tretie dieťa, si tak neveria, že to pri nižších príjmoch ženy a vysokých výdavkoch na každé dieťa finančne zvládnu. Pri prvých dvoch deťoch plánovali, ako zainvestujú do ich vzdelania. Lenže tri miesta na súkromnej škole si môže dovoliť len menšina z nich.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.