Poznámka: Autorka tejto reakcie na môj článok Maslo na našej hlave je spolupracovníčka .týždňa a nemá problém sa pod svoje odvážne názory kedykoľvek postaviť. Svoje meno v tomto prípade nechce zverejniť len z úcty k pamiatke svojej mamy. Rešpektujeme to.
Dávno-pradávno, ešte na vysokej škole, som sa náhle stala obyvateľom jednotky intenzívnej starostlivosti a strávila tam asi dva týždne. Správanie, prístup a ohľaduplnosť všetkého personálu nevrhali ani tieň podozrenia, že na pacientov kašlú. Netýkalo sa to len mňa, mladého a nádejného prípadu, ale aj umierajúcich starších ľudí – v mojej prítomnosti sa ich na druhý breh pobralo za tie dva týždne niekoľko. Personál, lekársky aj stredný, tvorili zväčša osobnosti. S jedným doktorom som sa dokonca spriatelila a trvá to dodnes.
Som autorka prvého článku o zdochýnaní v slovenskej nemocnici, ktorý vyvolal vlnu reakcií, o akej sa mi ani nesnívalo. A teraz pozor: to, že o mňa sa kedysi postarali skvele, nejako relativizuje mizériu, akú som opísala? Vylepšilo sa tým niečo? Je to menší šok?
Jediný dôvod, prečo obvinenia nepublikujem pod svojím menom, je ochrana súkromia mojej zosnulej mamy. Detaily, ktoré som pokladala za nutné opísať, by boli narušením intímnej sféry.
Na prešetrenie prípadu dám však meno kedykoľvek. Ako to dopadlo, už vieme.
Podľa hovorkyne nemocnice Ružinov ide o subjektívny názor publikovaný anonymne. Mohlo by sa zdať, že sa jej pýtali, čo vraví na tvrdenie, že Boh po dva večery strašil Ružinov šramotením litosférických dosiek, lebo sa už nemôže na miestny špitál ani pozrieť. Nie, hovorkyňa dostala meno pacientky aj dátum hospitalizácie a dostala ich na to, aby sa nemocnica mohla vyjadriť ku konkrétnym obvineniam. Urobila to? Nie. Na otázku, prečo sa na danom oddelení nedá nocovať pri umierajúcom blízkom, podľa redaktora SME Jána Krempaského dokonca neodpovedala vôbec.
Niektorí zdravotníci sa pýtajú, prečo sa kritizujúci ľudia neobrátili na primára. Lenže my sme za primárkou zašli a s akým výsledkom, som už napísala. Kam mám ísť, pýtam sa znovu, aj so svojím „subjektívnym názorom“? Naďalej tvrdím, že nie je kam sa obrátiť, keď je človek presvedčený, že diagnostika a liečba boli správne, ale hospitalizácia je pod ľudskú dôstojnosť.
Profesionál, ktorý pracuje s textom, musí vidieť, že články nenesú stopu jedného rukopisu. Nie tak hovorkyňa Ministerstva zdravotníctva. To je najjednoduchšie, vymyslieť si teraz akúsi kampaň proti strane a vláde. A neodpovedať na otázky, to je na Slovensku priam klasika. Keď však o tom nezačnete aspoň hovoriť – čo je ešte stále na míle vzdialené nejakej sebareflexii a riešeniu – tento marazmus sa môže jedine prehlbovať a „kampane“ proti ľahostajnosti a cynizmu, ktoré ľudia zažívajú v nemocniciach, budú len narastať. Títo ľudia už dnes totiž nepotrebujú vaše povolenie, aby si mohli otvoriť ústa, hoci vy chcete mať realitu namaľovanú naružovo presne ako komunisti a kto si myslí niečo iné, je nepriateľ vlasti.
Mne nestačí, že si teraz „vyvážene“ porozprávame, kto zažil nemocnicu bezchybnú a kto príšernú. A už vôbec to nestačí, ak sa tej diskusie nemocnica nemieni zúčastniť a tí, čo majú odbornú diskusiu viesť z titulu svojich funkcií či mandátov, prezentujú len to, že čakajú na koniec (svojho) sveta so stiahnutým zadkom.
Pozeráme sa na slušnú zdravotnú starostlivosť, ako sme sa kedysi pozerali na rifle v Tuzexe. Dostupnosť je približne rovnaká, len tie nepísané pravidlá, ako sa k nej dostať, sú oveľa menej jasné.
Elena, nesúhlasím s Tebou. Nielen preto, lebo sama žiadne maslo na hlave nemám – boli sme v nemocnici šesť týždňov deň čo deň, celé návštevné hodiny, netušili sme až do konca, že toto je zomieranie, že sa moja mama domov už nevráti a naše pripravené plány na domácu starostlivosť nám budú nanič. Nesúhlasím celkovo s týmto flagelantstvom, s tou distribúciou viny všade naokolo, s ďalšou traumatizáciou príbuzných. Vinník za zranenie pacienta je len jeden. A potom má ešte nadriadeného so zodpovednosťou. Keď tohto nadriadeného poinformujeme o udalosti aj o vinníkovi a on nič nespraví, nemáme v tej chvíli iné možnosti. A predstavme si človeka, ktorého skutočne do nemocnice odložili príbuzní. Alebo žiadnych nemá. Znamená to snáď, že má zažívať príkoria a cynizmus?
Píšeš „... mohla som ich umlčať Chartou práv pacienta...“ Všimla si si však, ako šalamúnsky je Charta formulovaná? Podľa článku 8, bodu 3 „Pacient má právo, aby ho v posledných chvíľach života sprevádzala osoba podľa jeho želania.“ Že to boli posledné chvíle života, zistíme vždy až potom. Na to sa, pochopiteľne, nikto nepýta pacienta na príjme: A keby ste náhodou zomierali, máte právo mať pri sebe jednu osobu, dajte nám meno. Keď sa začne koniec, pacient už napodiv nijaké takéto želanie explicitne nemá, pretože blúzni alebo je v bezvedomí. Ak želanie nebolo vyslovené, nemohlo byť ani splnené, ani nesplnené, a tak nedošlo k porušeniu práv. Takúto odpoveď očakávam na svoju sťažnosť a dodávam, že aj vyjadrenie hovorkyne Ružinova som predikovala správne, čo tiež vychádza z mojich skúseností.
Voláš po tom, aby sa príbuzní pacientov stali hrdinami. Nie je to zlá myšlienka, ale kým bude dotknutá nemocnica mlčať ako hrob a odmietne diskutovať, nesúhlasím s tým, že máme bremeno jej viny a zodpovednosť za budúci vývoj presúvať na príbuzných alebo pacientov, čo sa nesťažovali. Personál má poznať Chartu pacientov naspamäť a riadiť sa ňou, nie pacient. Personál má mať silu na zvládanie problémov, nie chorý človek. Unavený personál sa vymení o 19.00 za oddýchnutý, ale Ty sa dáš o 20.00 vyhodiť aj preto, lebo padáš od vyčerpania, keďže si od 14.00 viedla spory o morfium, o priviazané ruky, o štipku súkromia a dôstojnosti, o to, aby sa nikto zlomyseľne nesmial, keď zomierajúca vykrikuje nezmysly.
Nachádzaš recept: „... môžete dať dobrý príklad deťom, aby vás jedného dňa nenechali v poslednej chvíli napospas cudzím profesionálom.“ Na to Ti odpovedám: úplne nesprávny agens slovesného deja. Celý čas vysvetľujem, že nie deti nechali príbuzného napospas cudzím profesionálom. Cudzí profesionáli neumožnili deťom, aby sprevádzali matku jej poslednou nocou, a nemocnica korunuje svoj cynizmus tým, že na túto konkrétnu výhradu ani len neodpovie.
Predsa je však niečo, za čo by sme mohli cítiť vinu. Keď vravím „my“, mám na mysli redaktorov a médiá, všetkých, čo akokoľvek publikujú. Ich vinou nie je mlčanie, ale pokusy relativizovať. Vyváženosť neznamená absenciu postoja. Objektivita je až príliš často synonymom nedostatku úsilia pochopiť jav, teda povrchnosti.
Keď čítam noviny, vnucuje sa mi niekedy predstava, ako by asi urobili tému práčovní sv. Magdalény. Niekto to prinesie ako do neba volajúcu nehoráznosť a vzbudí ohlas. Téma sa varí ďalej, do redakcie sa ozvú ľudia, že autor prekrúcal fakty. Pozrieť sa tam nejdeme, lebo máme málo času plus telefón a 900 znakov k dispozícii. Matka predstavená nám vysvetlí, že majú malé platy, prevychovávajú morálne pokleslé dievčatá, ktoré sú veľmi agresívne, a dať im občas facku je celkom v poriadku. Fakt, že medzi chovanky patria celkom nevinné obete znásilnenia, sa ľahko rozptýli v „pohľade z druhej strany“.
Aj medzi novinármi je kopa takých, ktorým zdravotníctvo ublížilo, ktorí zažili jeho cynizmus celkom nedávno alebo im nedbanlivosťou zabili rodiča, a nepísali o tom. Nevyčítajme Daniele Dvořákovej, že neodfotila vyzlečenú babičku v ľadovom prievane. Neodfotila, ale ani situáciu nespôsobila.
Písať dnes, že zdravotníci majú malé platy, existujú aj dobré oddelenia, pacienti sú všelijakí a príbuzní ľahostajní, znamená nejsť po koreni veci.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.