Ani výhrada vo svedomí nemusí pomôcť
Keď sa diskutuje o zväzkoch osôb rovnakého pohlavia, mnohí ľudia len kývnu rukou: „Ale veď nech sa sobášia, komu tým uškodia?“ Problém tejto argumentácie je, že manželstvá nie sú iba kontraktom medzi dvomi osobami. Vytvárajú pre ľudí, ktorí ich nepodstúpili, povinnosť rešpektovať ich a správať sa v istých situáciách k zosobášenému páru ako k manželom. Práve tieto dopady homozväzkov na tretie strany, ktoré ich nepodstúpili, sú jedným z argumentov proti ich zákonnému zavedeniu. Vy nemusíte chcieť mať s teplými zväzkami nič spoločné. Stačí, že ich aktéri prejavia v istých situáciách záujem o vás a už ste v „antidiskriminačnej“ pasci. Štát vás núti vybrať si, či poslúchať svoje svedomie alebo zákon pod hrozbou sankcie.
O tom, že sa nejedná o teoretickú hrozbu, svedčí niekoľko káuz zo zahraničia, kde konkrétni ľudia nechceli byť súčasťou „teplých sobášov“ a následne mali problémy so zákonom. Je tu prípad svadobných fotografov z Nového Mexika, manželov Hugueninovcov, ktorí kvôli svojmu kresťanskému presvedčeniu odmietli fotiť lesbický „svadobný“ obrad. Podobný je prípad kvetinárky Barronelle Stutzmanovej zo štátu Washington, ktorá z dôvodu svojej kresťanskej viery v tradičnú definíciu manželstva odmietla byť dodávateľom kvetín na teplú svadbu. Alebo prípad pekára Aarona Kleina, ktorý bol nútený zavrieť svoj biznis, lebo nechcel upiecť svadobnú tortu pre dve lesbičky.
Takéto kauzy sa nevyhýbajú ani Európe. Pred pár mesiacmi preletel médiami prípad starostu francúzskej obce Arcangues. Po tom ako socialistická vláda navzdory bezprecedentným masovým protestom verejnosti pretlačila manželstvá osôb rovnakého pohlavia stal sa Jean-Michel Colo prvým starostom, ktorý sa odmietol podrobiť novému predpisu. Odmietnutím sobášiť gayov sa vystavil hrozbe päťročného trestu odňatia slobody a pokuty vo výške 75 tisíc eur. Logika antidiskriminácie vytvára dokonca možnosť spraviť si z týchto žalôb špekulatívny biznis. Stačilo by cielene vyhľadávať napríklad svadobné služby, ktorých majiteľmi sú kresťania, nechať sa okázalo odmietnuť a potom žalovať.
Poviete si, že kompromisným riešením by mohla byť výhrada vo svedomí. No tieto záruky sú vratké. Vo Veľkej Británii David Cameron sľúbil anglikánskym i katolíckym biskupom, že po uzákonení homomanželstiev nebudú duchovní oboch cirkví musieť v kostoloch sobášiť osoby rovnakého pohlavia. V zákone sa naozaj nachádza právna poistka, chrániaca cirkvi. Avšak v auguste prišla správa, že dvaja teplí otcovia proste na svadbe v kostole trvajú a na cirkvi si ju vynútia hoci aj súdnou cestou. Nazýva sa to „otestovať silu zákonných záruk na súde“. Jeden z kritikov Cameronovho predpisu o tom pre denník Daily Mail vyhlásil: „Atrament na zákone ešte ani nezaschol a cirkvi už čelia súdnym žalobám. Varovali sme pána Camerona, že toto sa stane, hovorili sme mu, že robí sľuby, ktoré nebude schopný dodržať. Nepočúval nás a nezaujímalo ho to. On vytvoril tento zmätok...“
Klzký svah alebo salámová taktika?
Pri slovách „varovali sme pána Camerona“ sa oplatí zastaviť. Keď sa na Slovensku diskutuje o manželstvách osôb rovnakého pohlavia, často od zástancov ich zavedenia zaznieva, že varovania konzervatívcov pred nezamýšľanými dôsledkami tohto inštitútu sú len strašením. Prípadne sa trochu sofistikovanejšie povie, že ide o omyl v úsudku, ktorému sa hovorí „slippery slope“ (klzký svah). Ide o akúkoľvek úvahu, podľa ktorej malá počiatočná zmena povedie k reťazcu udalostí s citeľnými dôsledkami. Logickým klamom je to preto, že oná predpokladaná reťaz udalostí samozrejme nemusí nastať. Sú teda varovania odporcov homomanželstiev príkladom logického omylu klzkého svahu? Som presvedčený, že nie. Kritici totiž nehovoria ani tak o tom, čo možno hypoteticky nastane, ak homomanželstvá budú umožnené aj u nás. Oni veľmi konkrétne opisujú dopredu nezamýšľané dôsledky, ktoré už nastávajú v krajinách, čo tento inštitút zaviedli skôr. Niektoré dopadajú na kresťanov, niektoré na ľudí bez ohľadu na vierovyznanie. Nejde len o zväzok samotný, ale aj o celkovú spoločenskú atmosféru, ktorá sa začína meniť veľmi neblahým spôsobom. Patria sem:
- Vyššie spomenuté súdne žaloby na ľudí, ktorí sú tlačení do aktívnej participácie na sobášoch osôb rovnakého pohlavia, hoci sa na nich podieľať nechcú.
- Tlačenie cirkví do sobášenia osôb rovnakého pohlavia.
- Policajné obťažovanie kresťanských duchovných, ktorí verejne kážu, že praktikovanie pohlavného styku medzi osobami rovnakého pohlavia je hriešne.
- Sklon značkovať oponentov teplej agendy ako „homofóbov“, či označovať nesúhlas s touto agendou za „hate speech“. Zavádzanie takzvaných zločinov z nenávisti (hate crimes). Čo nie je nič iné ako snaha „zvíťaziť“ v debate zakázaním odlišných názorov.
- Nátlak na organizácie ako skauti, či na katolícke adopčné agentúry, aby buď zmenili svoje fungovanie alebo ukončili činnosť.
- Politicky korektné mediálne štvanice, až snahy kariérne zničiť ľudí (nie nutne len kresťanov), ktorí mimovoľne verejne prednesú neopatrné poznámky o homosexualite. Nato sa vždy nájdu nejakí útlocitní jedinci, ktorí ostentatívne zaujmú pohoršenú pózu, označia nejaké triviálne prerieknutie za urážlivé a následne sa hriešnika snažia vytlačiť z verejného priestoru. Na druhej strane, ako dokazuje verejné pokánie historika Nialla Fergusona, kariéra sa dá zachrániť, ak kajúcnik rýchlo verejne odvolá vlastné slová, označí ich za pomýlené, neinformované, či bigotné, a nasype si popol na hlavu... Veľa popola.
- Vytváranie zoznamov „triednych nepriateľov“.
- Snaha o získanie vplyvu v štátnom vzdelávacom systéme za účelom ovplyvňovania detí už od útleho veku propagandou (rozprávkové knižky, kde si princ berie princa, či ideologicky jednostranné učebnice).
- Snaha iných „sexuálnych menšín“ napodobňovať „emancipačné“ úspechy LGBT hnutia, v rámci ktorej sú za diskrimináciu označené napríklad dolná veková hranica pre pohlavný styk alebo zákaz incestu. Nemecká strana Zelených – priekopník sexuálnej revolúcie - je dobrým príkladom, že presadzovať jedno, ani druhé nemusí byť v politike tabu.
- A v konečnom dôsledku negatívna spätná väzba, ktorá sa homosexuálom vracia ako bumareng. Viď Rusko a ďalšie krajiny, v ktorých správy o excesoch gayhnutia na Západe posilňujú odpor politiky i širokej verejnosti voči tejto menšine en bloc. Toto je skutočná tragédia LGBT aktivistov, pretože homosexuáli nie sú jednoliaty celok. Mnohí z nich sú životným štýlom veľmi civilní a diskrétni. Žijú si svoje súkromné životy, ich okolie si ich váži pre ich ľudské alebo profesionálne kvality a nereklamujú svoje sexuálne preferencie s majákom na hlave, ako keby to bola nejaká zásluha. S vykričanými samozvanými aktivistami (s otáznou reprezentatívnosťou) často nechcú mať nič spoločné.
Homosexuáli proti LGBT agende
Často sa podsúva, že ak nesúhlasíte s politickými požiadavkami LGBT-organizácií, automaticky nenávidíte teplých. Je to podobná absurdita ako tvrdiť, že keď ste nesúhlasili s politikou SNS (z ktorej kruhov zvyklo zaznievať, že ide o „jedinú stranu, skutočne obhajujúcu záujmy Slovákov“) tak nenávidíte slovenský národ. Alebo ak nesúhlasíte s agendou SMK, tak ste asi „hungarofób“. Politika, založená na jednorozmernej skupinovej identite, kolektivizmus a snaha prezentovať záujmy svojej skupiny ako jednoliate – to sú spoločné znaky rozmanitých hnutí, či už tvrdia, že zastupujú nejakú národnosť, rasu (Jesse Jackson a Al Sharpton pozdravujú), pohlavie alebo sexuálnu orientáciu. No SNS a SMK sú aspoň politické strany a aj keď asi nehovoria za väčšinu Slovákov/Maďarov, dá sa podľa ich volebného výsledku usudzovať, akú časť oboch skupín zastupujú. Koho však zastupujú organizácie, ktoré sa sebavedomo štylizujú za hovorcu záujmov homosexuálov?
Je to dôležitá otázka, pretože od odpovede na ňu sa odvíja aká nástojčivá je vlastne požiadavka na zavedenie zväzkov osôb rovnakého pohlavia. Ako už bolo povedané, medzi homosexuálmi sú ľudia, ktorí sa výslovne s organizovaným LGBT-hnutím a jeho požiadavkami nestotožňujú. Priznám sa, že hanlivý výraz „profibuzny“ pre profesionálnych aktivistov som prvý raz počul z úst jedného teplého libertariánskeho známeho. Pripomenulo mi to výraz „hominterna“ (slovná narážka na Kominternu = Komunistickú internacionálu), ktorý kedysi označoval to, čomu sa dnes hovorí „homoloby“. Zavedenie tohto výrazu v polovici 20. storočia sa paradoxne pripisuje homosexuálnemu anglo-americkému básnikovi W. H. Audenovi, ktorý sa z pozície ľavicového intelektuála vrátil v staršom veku ku kresťanstvu.
Americký autor Jack Donovan je zase ateista, ktorý žije s iným mužom už 14 rokov. No aj on nazýva homomanželstvá „hlúpou grotesknou paródiou tradičného manželstva“. Pokiaľ ide o širšie spoločenské trendy, zaujímavý je názor britského historika Davida Starkeyho. Tiež je ateista a gay, ktorý si pamätá ešte voľakedajšie šikanovanie homosexuálov políciou. No Starkey dnes varuje pred trendom akejsi novej, štátom vnucovanej „liberálnej“ verejnej morálky, ktorá je „netolerantná, tyranská, utláčateľská a čoraz viac zasahuje do rodinného života“. Dúhová rozmanitosť sa teda týka aj názorov na LGBT agendu medzi samotnými homosexuálmi.
Kto teda naozaj potrebuje homomanželstvá?
Urobme malý číselný experiment. Na Slovensku by štatisticky medzi oprávnenými voličmi malo byť asi 175 tisíc ľudí s homosexuálnou orientáciou. Jediná strana, ktorá má v programe zavedenie registrovaných partnerstiev, je liberálna SaS. LGBT agendu v nej reprezentoval najmä bývalý poslanec Stanislav Fořt (mimochodom, človek s veľmi rozumnými ekonomickými názormi), ktorý v minulom volebnom období ako jediný aktívny politik medializoval svoju homosexuálnu orientáciu. Je pozoruhodné, že v roku 2012 získal len 1175 prednostných hlasov a do parlamentu sa napokon nedostal. Pre porovnanie, konzervatívec na kandidátke SaS, Peter Osuský, získal 7510 krúžkov, čo je približne rovnako ako Martin Poliačik, kým Richard Sulík skoro 84 tisíc! Tieto čísla naznačujú, že ak aj slovenskí homosexuáli majú záujem o registrované partnerstvá, zjavne to na ich zozname priorít nie je tak vysoko, aby podľa toho volili vo voľbách.
Moja skúsenosť je taká, že s výnimkou profesionálnych gayaktivistov možno po tomto inštitúte najhlasnejšie volá skôr istá skupina hlasných heterosexuálnych frikulínov. Ide pre nich o spôsob ako sebe a ostatným samoľúbo dokazovať svoju „progresívnosť“, či „morálnu nadradenosť“. Facebook je obľúbeným priestorom ich exhibície. Dobro homosexuálov je pre nich vedľajšie. Frikulínovi slúži táto problematika len ako prostriedok pre pomastenie jeho blazeovaného ega. Zrazu ste totiž vo svojej predstavivosti hrdinami epického zápasu za „ľudské práva“. Umožňuje vám to cítiť sa ako Rosa Parks alebo Václav Havel, aj keď sami nič neriskujete. Často práve títo heterosexuálni frikulíni sú pôvodcami rôznych politicky korektných honov na bosorky. Pokiaľ si totiž hetero, automaticky si podozrivý z homofóbie, až pokiaľ sa od nej nedištancuješ nejakým nápadným antihomofóbnym gestom. Napríklad v podobe hlasného pohoršenia sa nad skutočnou alebo domnelou homofóbiou niekoho iného...
Najneskôr odkedy pohlavný styk medzi osobami rovnakého pohlavia prestal byť trestným, mali teplí súkromnú sféru svojich životov k dispozícii ako nerušený priestor pre svoj rozlet. Môžu sa realizovať v milostných vzťahoch, majú svoje nočné kluby a na prípadné zabezpečenie osobno-majetkových pomerov môžu využívať civilnoprávne inštitúty, ktoré sú k dispozícii aj nezosobášeným heterosexuálnym párom. Avšak teraz sa po súkromnej sfére snaží časť z nich vziať útokom aj verejnú sféru, no je možné, že v dôsledku tohto snaženia prídu práve o svoje súkromie.
Ak dnes napríklad „investigatívci“ z GINN-u prichádzajú s bizarnou iniciatívou na odhaľovanie homosexuálov v slovenskej politike, nečinia tak so slovníkom konzervativizmu, aj s jeho diskrétnym zmyslom pre prísne oddelenie súkromnej a verejnej sféry. Naopak, konajú podľa pravidiel hry, nastolených LGBT-hnutím, kedy už sexualita nie je vec súkromná, ale verejná. Ťahanie homosexuality z ľudskej intimity do verejného priestoru a jej politizácia napokon možno LGBT-hnutie skompromitujú, podobne ako skončili iné hnutia, založená na jednorozmerných skupinových identitách.
Leges, či skôr privileges?
Gayaktivisti rámcujú svoje požiadavky jazykom „práv“, aj keď Európsky súd pre ľudské práva vlani skonštatoval, že žiadne automatické ľudské právo na manželstvo osôb rovnakého pohlavia neexistuje.
Koncepcia práva na antidiskrimináciu a takzvané gay-rights (skôr by sa malo hovoriť o gay-privileges) slúžia akurát na potieranie skutočných ľudských práv, kdekoľvek sa s nimi dostanú do konfliktu. Či už sa bavíme o vlastníckom práve, slobode svedomia, práve na slobodu prejavu, slobode združovania (ktorá zahrňuje aj slobodu nezdružovať sa s kým nechcete), ba dokonca slobode umeleckej tvorby, či vedeckého bádania. Najpriechodnejší spôsob ako zničiť ľudské práva je vytvoriť popri ich tradičnom katalógu nové „progresívne práva“, ktoré sa dajú uplatniť len tak, že niekomu upriete tie staré.
Aktivisti za výsady pre gayov tvrdia, že dnešná zákonná definícia manželstva je diskriminujúca, lebo nezahŕňa dvoch mužov a dve ženy. Lenže ona „diskriminuje“ aj ľudí, ktorí by chceli uzavrieť manželstvo ako zväzok troch, štyroch, či piatich osôb. Vylučuje z manželstva blízkych príbuzných, či vekovou hranicou znemožňuje uzatvárať manželstvá medzi deťmi, prípadne dospelými a deťmi. Podľa revizionistov manželstvo nemá objektívnu podstatu a môže byť v podstate čímkoľvek, na čom sa spoločnosť dohodne. Akokoľvek ohraničovať ho, je pre nich diskriminácia. Takže prípadné ďalšie predefinovanie manželstva v prospech polyamorných, incestných, dospelo-detských, či detsko-detských zväzkov je zrejme len otázka dopytu a skupinového aktivistického nátlaku.
Sociálny experiment
Keď diskutujem so zástancami homomanželstiev a nadnášam konkrétne prípady excesov okolo gayhnutia, oni často súhlasia, že politická korektnosť je hlúposť. A oni samozrejme tieto výstrelky nepodporujú. Akoby verili, že je možné mať homomanželstvá a súčasne nemať oné negatívne dôsledky na spoločenskú klímu, ktoré so sebou prinášajú.
Ukazuje sa, že dobromyseľní zástancovia gayagendy, ktorí veria v ustálenie na nejakom striedmom kompromisnom bode, nerozumejú ako funguje politika, založená na skupinovej identite. Nechápu, že aby samozvaní aktivisti (a s nimi spriaznení politici) zostali v biznise, musia neustále nachádzať nové „zdroje diskriminácie“, nové krivdy, ktoré treba riešiť právami a peniazmi, či nové „sexuálne menšiny“, ktoré potrebujú „zrovnoprávniť“.
Je čudné počúvať dnes Západoeurópanov s odkazmi v štýle: „Máme homomanželstvá zavedené už šesť rokov a zatiaľ negatíva nebadáme.“ Jednak akoby nevnímali prípady, na aké odkazuje aj tento článok. Jednak sa zabúda na to, že z hľadiska dopadov skúmaný časový rámec by sa mal merať skôr v generáciách, než len v rokoch. Hovoríme tu totiž o zásahu, ktorý ovplyvňuje rodinné spolužitie a výchovu detí. Pre porovnanie, trvalo 40 rokov, kým sa vo východnej Európe naplno prejavil krach ekonomického systému, založeného na „progresívnom“ (rozumej štátnom) vlastníctve výrobných prostriedkov. A posledných dvadsať rokov sa z tejto slepej uličky bolestivo vraciame k „tradičnému“ (rozumej súkromnému) usporiadaniu vlastníckych vzťahov.
Najrozumnejšia politika v tejto situácii je zdržanlivosť. Preto sa pohodlne oprime a starostlivo pozorujme pokračovanie experimentu s manželstvami osôb rovnakého pohlavia na Západe. Upriamme pozornosť práve na dlhodobé, nezamýšľané, či dopredu ťažko predvídateľné dôsledky tejto zmeny. Nie je sa kam ponáhľať.Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.