Nemecká intelektuálna pravica by mala hýriť sebavedomím: 12-miliónové Bavorsko v nedeľňajších voľbách opäť po piatich rokoch jednofarebne ovládla CSU, no a necelý týždeň pred celoštátnymi voľbami je už temer isté, že kancelárkou ostane Angela Merkelová, ktorá v lepšom prípade nebude nútená ísť do veľkej koalície s SPD, ale bude mať dostatok hlasov na pokračovanie „Wunschkoalition“ s liberálmi z FDP. Napriek tomu, touto víziou nadšeného pravicového mysliteľa, podnikateľa či novinára dnes v Nemecku nájdete len ťažko. Nie je totiž jasné, či pravica (upozornenie: v Nemecku je pojem „pravica“ vyhradený extrému, CDU a FDP sa označujú ako strany občianskeho stredu) je ešte vôbec pravicou, teda preložené do nemčiny: či je to ešte pravý stred, alebo už skôr ľavý stred. Napokon, ako túžiť po pokračovaní vlády tandemu, ktorého jediným programom je udržať si moc?
Literárna vedkyňa Gertrud Höhler je liberálka, ktorá vždy volila CDU, tentoraz jej však voľba CDU „nerobí bolesti brucha, ale bolesti hlavy“ (text z najnovšieho Spieglu nie je voľne dostupný). Angela Merkelová totiž podľa nej zatlačila „hnutie politického stredu na ľavicový okraj“: CDU je za minimálne mzdy, ničí nemecký blahobyt cez veľkú energetickú revolúciu (Energiewende), a Merkelová sa správa v eurokríze ako vojnová panovníčka, ktorá „zničila kultúru našich juhoeurópskych susedov“. Politická moc sa centralizovala v malých krúžkoch okolo Merkelovej, ktorá ju takto uniesla z parlamentu. Rezignovaná Höhler však napriek tomu nevidí žiadnu alternatívu a naznačuje, že aj tentoraz dá hlas predsa len tej CDU.
So svojou stranou sa nedávno celkom rozišiel Hans-Olaf Henkel, významný nemecký manažér a angažovaný politický publicista. Ako píše v Spiegli (ani tento text nie je voľne dostupný), v mori nemeckého rovnostárstva bola bola pre neho FDP vždy „liberálnou skalou v príboji“. Spomína dva „liberálne majáky“, profesora sociológie Ralfa Dahrendorfa a Otta Grafa Lambsdorffa, ktorí boli od začiatku kritikmi eura a podľa Henkela garantovali jasný smer liberálneho hnutia. Ale FDP je už pre neho nevoliteľná, pretože obetovala liberálne princípy na oltári eura. Henkelovi sa nepáči, že strana nahradila svoje hlásanie súťaže harmonizáciou v eurozóne (Henkel má na mysli eurovaly), čím sa dopustila „liberálneho smrteľného hriechu“. Ako dodáva Henkel na záver, keďže FDP sa po novom zasadzuje za centralizmus, rovnostárstvo a socializmus, bude teraz voliť AfD (Alternative für Deutschland).
...................................................................................................................
Krátka odbočka: AfD je niečo ako kombinácia našej SaS a OKS, na jej predvolebné podujatia chodí rečniť aj Richard Sulík. Táto strana pokladá projekt eura za veľký omyl, celkom odmieta súčasnú záchranársku politiku počas eurokrízy a vie si za istých okolností predstaviť aj vystúpenie Nemecka z eurozóny. Hoci svojím programom oslovuje nemalú časť voličov CDU a FDP, po sľubnom rozbehu v kampani temer zanikla a jej vstup do parlamentu by sa rovnal zázraku.
......................................................................................................................
Ale nie je to tak, že by všetci pravičiari proti „svojej“ Merkelovej iba prskali.
Jan Fleischhauer je pravicový novinár v mierne doľava orientovanom Spiegli, takže si na svojej pravicovosti patrične zakladá. Fleischhauer nabral tentoraz na rohy populárneho filozofa Richarda Davida Prechta a ďalších, ktorí stelesňujú „pohŕdanie demokraciou pre vyššie triedy“. Ako píše ďalej novinár, pre filozofov ako Precht sú všetci politici pohodlní, neinšpirujúci a bezškrupulózni a úplne typická je výčitka voči Merkelovej, že vlastne bojkotuje predvolebný boj, v ktorom odoprela krajine debatu o budúcnosti a celú kampaň postavila len na svojej osobe a šírení dobrej nálady.
Fleischhauer sa však postavil za kancelárku: „Úprimne povedané, je pre mňa novinkou, že predvolebný zápas patrí medzi ústavne zakotvené úlohy šéfa vlády. (...) Dosiaľ som ani nemal dojem, že občania Merkelovú počas jej vystúpení zborovo vyzývajú, aby s nimi hovorila o minimálnej mzde, saldách v systéme Target a dôchodkoch. Ale presne toto je asi problém. Politika má v sebe z ľavicového pohľadu vždy niečo pedagogické. Keď ľudia radšej načúvajú kancelárke namiesto toho, aby od nej žiadali veľkú diskusiu o problémoch krajiny, ukazuje to len toľko, že politike vôbec nerozumejú. Najlepšie by bolo prenechať demokraciu filozofom,“ končí ironicky Fleischhauer.
......................................................................................................................
Náš minister školstva Dušan Čaplovič nie je rozhodne jediným odporcom masového zavádzania tabletov na školy.
Spisovateľ a pedagóg Friedrich Denk v rozhovore pre Süddeutsche Zeitung upozorňuje, že najmä chlapci majú s čítaním a učením čoraz väčšie problémy: „Dnes maturuje o 20 percent dievčat viac než chlapcov.“ Jeho vysvetlenie je nasledovné: „Mnohí chlapci prehajdákajú čas vyhradený čítaniu za počítačom. Samozrejme, aj dievčatá sa pripájajú na internet. Ale keď sa pozriete lepšie, kto je závislý od internetu, najmä od online hier, potom sú to takmer iba chlapci.“ Denk ako bývalý učiteľ nemčiny kritizuje, že na bavorských gymnáziách musia žiaci za rok prečítať iba dve literárne diela. „To je veľmi málo. Prečo nie štyri alebo päť diel, z ktorých by si mohli jedno či dve vybrať?“ Mladí sú však podľa neho zo všetkých strán zavalení sexualitou, takže si iba sotva nájdu aj iné záujmy.
Süddeutsche Zeitung sa preto pýta, či by ich učitelia literatúry nemali nalákať na čítanie moderných a dobre predávaných kníh so sexuálnou tematikou (denník uvádza ako príklad knihu nemeckej autorky Charlette Roche Vlhké miesta, ktorá vyšla aj v slovenskom preklade). Denk si spomenul, ako od neho svojho času ôsmaci žiadali, aby si na hodine spolu čítali “Crazy” od Benjamina Leberta. “Odmietol som to. Opis pohlavného styku na záchode nemá pre mňa žiadnu pedagogickú hodnotu.”
Učiteľ materinského jazyka by mal podľa neho vyberať tie najlepšie texty z klasickej literatúry. „Nikomu napokon ani nenapadne, aby jedol vysušené pomaranče, keď ich môže mať šťavnaté.“
Süddeutsche Zeitung sa Denka pýta, či by učitelia nenadchli žiakov pre čítanie viac, keby to všetko prebiehalo na tabletoch. Má si škola nechať ujsť takúto šancu?
Denk to nepokladá za šancu, ale skôr za hororovú víziu: „Na Youtube je video, na ktorom jedno dievčatko stále ťuká na stránky časopisu a je celé bezradné, lebo sa nič nedeje. Rovnako ako toto dievčatko, každý mladý vie, ako funguje iPad a aké možnosti rozptýlenia ponúka. Kto ešte dobrovoľne číta dlhšie texty, keď sa mu naraz ponúkajú oveľa zaujímavejšie veci? (...) Štúdie však ukazujú, že človek sa na texty, ktoré čítal na PC alebo Laptope, rozpamätáva oveľa horšie než na tlačené texty. Dokonca by som povedal: Počítače sú na škole vo väčšine predmetov zbytočné a často aj nevýhodné. Je nemúdre, ak učitelia zadávajú žiakom domácu úlohu o gréckych bohoch, ktorú spoja s pokynom: „Vyhľadajte si to na internete!“ Ale ako asi môže dvanásťročný chlapec doma robiť túto úlohu? Keď je mama v izbe, je pri bohoch, ale sotva je vonku, je pri bohyniach!“
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.